(Každý člen redakcie vybral jeden svoj text, ktorý bol pre neho tento rok z nejakého dôvodu mimoriadny. Tento článok, pôvodne publikovaný v apríli, vybral Pavol Rábara a to z tohto dôvodu:

Tento rok skončilo po 25 rokoch saleziánske Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne. V našich podmienkach išlo celkom isto o špecifickú školu, preto sme jej venovali obsiahlejší text aj s fotografiami zo študentských čias autora. Neskôr sa ukázalo, že saleziáni zrejme opustia Šaštín definitívne. Pripomeňme si teda, ako vyzeralo dospievanie v kláštore, ktorý spravovali niekoľko desaťročí.) 

„Nebolo tam zle. Mali sme tam všetko. Teda všetko, čo chalan v tom veku potrebuje: ihrisko, posilňovňu, počítače, knižnicu, kaplnku. Fakt sme tam mali všetko, okrem tých dievčat...“ 

Takto mnohí z nás, absolventov Gymnázia Jána Bosca, zvyknú odpovedať na otázku, ako to bolo na šaštínskom gymnáziu ešte v časoch, keď mala škola svoj špecifický charakter.

Koniec fenoménu

Minulý týždeň prišla oficiálna správa, že Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne-Strážach končí. V posledných rokoch počet žiakov klesal a pre budúci rok sa prihlásilo len sedem deviatakov. Gymnázium by nemohlo otvoriť prvú triedu a na škole by zostalo len 45 žiakov. Bratislavská arcidiecéza sa rozhodla školu zatvoriť.

Nie je to však len správa o konci nejakej strednej školy. Znamená aj koniec fenoménu.

Najprv zopár faktov. Prvé gymnázium v Šaštíne vzniko ešte v 20. rokoch minulého storočia a bolo v podstate malým seminárom, keďže saleziáni si v ňom vychovávali zväčša svoj dorast.

Prečítajte si:
Ako spomínajú na svoju "divnú" školu absolventi Šaštína Zdieľať

Po skončení komunizmu (1991) školu obnovili ako všeobecné gymnázium. Podmienky už neboli také prísne, no hlavné špecifiká zostali. Gymnázium bolo čisto chlapčenské, všetci bývali povinne na internáte, domov sa mohlo chodiť len raz za mesiac. (Toto pravidlo sa neskôr uvoľnilo.)

Tento charakter školy pretrval v podstate až do veľkých zmien v školskom roku 2009/2010. Vtedy gymnázium prebral ako zriaďovateľ bratislavský arcibiskup, pričom saleziánom zostala duchovná správa školy. Posledných pár rokov bol teda „šaštín“ bežným cirkevným gymnáziom s internátom. No väčšia časť histórie školy si pamätá podmienky, ktoré z nej robia celkom určite nezvyčajnú školu.

Školská chodba gymnázia. Synonymum disciplíny a ticha. 

Zvony národnej baziliky ako budíček

Začiatky štúdia v Šaštíne neboli zrejme ľahké pre nikoho. Prejsť v štrnástich rokoch od maminej sukne – a hlavne stravy – na internát vzdialený aj stovky kilometrov je v každých podmienkach tak trochu šok. Tu to bolo možno ešte zvýraznené denným poriadkom. A práve režim dával gymnáziu jedinečný rozmer.

Už len taký budíček stál za to. Najmä pre prvákov a druhákov, ktorí bývali v podkroví kláštora. Keď vám totiž začali takmer pri hlave vyzváňať zvony národnej baziliky, nepomohlo veru nič. Ale saleziáni mali poistku. Vždy prišiel do izby budiť aj vychovávateľ, ktorého sme volali asistent. Zväčša to boli saleziáni vo formácii, ktorí mali prerušené štúdium teológie a v Šaštíne boli na praxi.

Hneď po prebudení a hygiene nasledovalo ranné štúdium. Všetci sme išli do školskej učebne a po krátkej modlitbe sme sa mali polhodinu pripravovať na vyučovanie. Až potom nasledovali raňajky a o ôsmej klasicky vyučovanie.

Na ranné štúdium mnohí zo začiatku frflali, no neskôr ho ocenili. Zvyk zopakovať si látku pred vyučovaním, hoci nalačno, sa ukázal ako užitočný. Našli sa dokonca takí, čo si privstali sťaby mnísi a v triede boli už o piatej či šiestej ráno. Zväčša však išlo o prípady, keď nás čakala dôležitá písomka. Mať školu tak blízko, že sa nepotrebujete ani prezúvať, malo výhody. Nepoznali sme ani školské tašky.

Kosteláci idú do mesta

Po skončení vyučovania nás čakalo dvojhodinové voľno. Znamenalo možnosť vychádzky. Vyraziť si do mesta. Treba však priznať, že tých možností nebolo až tak veľa. Veď – pri všetkej úcte – Šaštín je päťtisícové mestečko. Možno to však malo aj svoju výhodu: menej možností, menej pokušení.

Miestni, najmä z okolia baziliky a saleziánov, mali gymnazistov radi. Hoci sa tradujú všelijaké príbehy, spolunažívanie s ostatným obyvateľstvom bolo celkom dobré. Na ten vek sú doťahovačky normálne. Šaštínski chalani nás volali posmešne „kosteláci“ a my ich... už si ani nepamätám.

Súčasťou denného poriadku bolo povinné štúdium v triede – jeden blok pred večerou a druhý po večeri. Tak ako pri rannom štúdiu, aj popoludní a večer bol v triede asistent. Dozeral na disciplínu. Spoločné štúdium v učebni by totiž nemalo zmysel, ak by nebolo ticho. Časom sme sa aj to naučili a doučovať navzájom sme sa chodili do knižnice vo voľnom čase.

Nástenka v učebni. Chýbajúce dievčatá bola večná téma. Nechýbal sarkazmus i nadhľad, o čom svedčia plagáty tínedžerského časopisu. 

Naši otcovia boli na vojne, my v Šaštíne

Po večeri bol čas tzv. rajónov. Bola to polhodina na upratovanie tej časti kláštora, ktorú mal žiak pridelenú. Nie, nemal jeden chalan štyri roky záchody. Don Bosco by takú nespravodlivosť nedovolil, čo si uvedomovali aj vychovávatelia a „rajóny“ sa zväčša striedali.

Za našich čias (2003 – 2007) bola v programe aj svätá omša v internátnej kaplnke. Vtedy bola ešte povinná.

Večer od 20:00 nastalo druhé voľno, už bez vychádzok. Kto chcel, mohol sa o deviatej modliť pred sochou Sedembolestnej ruženec s don Ernestom Macákom. Večerné voľno trvalo do 21:30, keď sa začali spoločné modlitby v bazilike. Po nich vždy jeden zo saleziánov povedal večerné slovko, teda krátke zamyslenie na noc, ako zvykol robievať aj svätý Ján Bosco. O 22:10 bola večierka.

Nie každý si zvykal na režim rýchlo a hladko. Vznikali preto, samozrejme, príznačné vtipy a narážky. „Naši otcovia boli na vojne, my v Šaštíne,“ srandovalo sa. Disciplína a využívanie času robili svoje. Človek si začal vážiť každú chvíľu voľna. A kto chcel, mohol ho ozaj využiť.

Šaštínske gymnázium malo vždy jednu z najlepších školských knižníc v širokom okolí. Technické typy sa vyžívali v dielni a televíznom štúdiu. Nehovoriac o športoch, mnohých krúžkoch či duchovnom vedení. Mohli ste si vybrať spovedníka z takmer dvoch desiatok kňazov rôznych generácií, ktorí bývali v tom istom dome.

Neboli všetci miništranti

Ľudia zvonka často vnímali Šaštín ako školu, kde „učia za farárov“. Preto vznikal dojem, že všetci chalani sú prudko pobožní a majú to nasmerované za kazateľnicu. Možno to treba priznať otvorene práve teraz – nie všetci boli miništrantské typy.

Dá sa povedať, že niektorí chalani išli do Šaštína skôr z vôle rodičov než z vlastnej. Alebo boli aj takí, čo si mysleli, že na internáte sa im bude ľahšie dýchať ako u rodičov. Tieto dve skupiny trpeli najviac. Najmä zo začiatku. Šaštín totiž nebola škola na prevýchovu a striktný režim nenahradil slobodu od rodičov.

Boli prípady, ktoré to neuniesli, a po pár mesiacoch odišli. Avšak mnohí si zvykli a dnes spomínajú na Šaštín v dobrom.

V triede strávili študenti väčšinu času. Povinné spoločné štúdium bolo ráno, popoludní aj večer. 

Silná stránka gymnázia bol komunitný život. Škola mala vždy len štyri ročníky po jednej triede, to znamenalo okolo stovky žiakov. Učiteľov bolo približne desať, zväčša laikov. Pri takomto nastavení vznikali pekné vzťahy aj s pedagógmi. V mojich časoch dokonca dvaja mladí učitelia bývali na internáte, poobede sme hrávali futbal.

Najviac diskutovanou vecou bolo medzi chalanmi pochopiteľne to, že škola je čisto chlapčenská. Bola to téma, o ktorej sa veľa a často hovorilo. Každý sa s tým však musel vysporiadať sám. Nie je, samozrejme, pravda, že by chalani zo Šaštína štyri roky nestretli ženu. Mnohí fungovali cez víkendy v rodných mestách, kde mali zmiešanú partiu, na stužkovú prichádzali často s priateľkami.

Takisto štatistiky absolventov nevykazujú znaky, že by sa bývalí študenti nevedeli zaradiť po maturite do života, nájsť si partnerku alebo sa zorientovať v povolaní. Zvyšok debaty o koedukácii treba asi nechať na odborníkov.

Kde sa stala chyba?

V 90. rokoch bol o školu veľký záujem. Pomer prihlásených a prijatých býval 2:1. V Šaštíne študovali chalani od Malaciek po Michalovce. Po roku 2000 sa výber robil čoraz ťažšie, no stále boli súčasťou prijímacieho konania povinné skúšky a pohovor s vedením školy.

Gymnázium Jána Bosca bolo špecifické dielo a od istého bodu aj skutočne ťažký projekt. Keďže kapacita školy zahŕňala len štyri triedy, normatívne financovanie na hlavu znamenalo výpadok prijímov. Nehovoriac o náročnom hospodárení v starom a chladnom objekte kláštora. Keď sa k tomu pridalo celkové zdražovanie v spoločnosti a nástup demograficky slabších ročníkov, veci sa začali komplikovať.

Avšak závažná bola ešte jedna vec, ktorú sme vnímali už počas nášho štúdia. V tom čase mladá generácia saleziánov striedala vo vedení diela starších kňazov. Rozdiely v názoroch na smerovanie boli značné.

Ako študenti sme to vnímali tak, že mladí saleziáni nevidia v dovtedajšom modeli zmysel. Hovorili nám: Nehrajme sa na výberové gymnázium. Pozrite sa na úspešné učilište v Žiline. Urobme zo Šaštína „normálne“ cirkevné gymnázium, pustime sem dievčatá, internát bude dobrovoľný, takisto omše nebudú povinné. Inými slovami, saleziáni nechceli zachraňovať gymnázium v jeho starej podobe.

A tak sa aj postupne stalo. Napríklad omše už neboli povinné na konci nášho štúdia, teda v roku 2006.

Potom prišla vážna kríza na jeseň 2008. Škola prežila svoju klinickú smrť. Saleziáni oficiálne rozhodli o jej zrušení. Nastal však silný odpor a reakcie, najmä z prostredia absolventov. Gymnázium napokon prevzala ako nový zriaďovateľ Bratislavská arcidiecéza a od septembra 2009 prišli spomínané zmeny – dievčatá, dobrovoľný internát a podobne.

Evidentne však ani to nestačilo na záchranu školy.

Internátna izba. Každý ročník mal prideleného svojho "asistenta", čiže vychovávateľa z radov saleziánov. Pri mladších ročníkoch stačili dozerať na poriadok na izbách, starším sa žilo o čosi ľahšie.

Kto ďalší?

V saleziánskych kruhoch a medzi absolventmi sa bude teraz isto diskutovať o príčinách, dôvodoch a následkoch zhasnutia gymnázia. Otázok bude množstvo, no jedna by sa nemala v tej debate stratiť: Má zmysel aj škola, po ktorej už nie je prirodzený dopyt?

Možno saleziáni vycítili, že to nie je ich poslanie. Bol to ťažký projekt v náročných podmienkach. Tá dilema sa dala vnímať a dá sa aj pochopiť: Máme ísť na sídlisko zachraňovať duše jednoduchých chlapcov a dievčat alebo prevádzkovať stratové, výberové gymnázium?

A možno je príbeh šaštínskej školy hodená rukavica pre niekoho iného. Ďalšiu rehoľu, inú spriritualitu.

Pretože nám tam skutočne nič nechýbalo. A keďže mnohí už majú aj tie dievčatá, témou sa tak stane niečo iné: Nájsť dobrú školu pre svoje vlastné deti.

Foto: Pavol Rábara (snímky z rokov 2003 - 2007)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo