Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
13. 04. 2016, 09:04

Bola to čudná škola? Absolventi Šaštína o dievčatách a internáte (anketa)

Spýtali sme sa absolventov šaštínskeho Gymnázia Jána Bosca, ako vnímali túto špecifickú školu.
Bola to čudná škola? Absolventi Šaštína o dievčatách a internáte (anketa)

Foto: Pavol Rábara

Po 25 rokoch končí šaštínske gymnázium, donedávna čisto chlapčenská škola s povinným internátom a pomerne striktným denným režimom. Niekoľkí absolventi (exallievi) v našej ankete hovoria o tom, či im chýbali dievčatá a ako niesli pravidlá internátu. 

Gymnázium Jána Bosca bolo špecifickou školou, napríklad tým, že bolo len chlapčenské, povinne internátne a podobne. Ako ste vnímali počas svojho štúdia tieto špecifiká a ako sa na ne pozeráte teraz s odstupom času? 

Michal Hort, absolvent 1996, podnikateľ a svetový prezident saleziánskych exallievov

Gymnázium v Šaštíne nebolo špecifické. Bolo výnimočné.

Systém, ktorým nás vychovávali a viedli, bol výnimočný. Často prísny, ale láskavý. Bol umelo vytvorený, ale nebolo na ňom nič umelé. Učil nás pevnému režimu, zodpovednosti, dodržiavaniu pravidiel, rozvíjal v nás kreativitu, športového ducha.

Aké bolo Gymnázium Jána Bosca?
Prečítajte si veľkú osobnú reportáž Zdieľať

Práve v období dospievania bolo pre nás veľmi prospešné, že sme nemali čas na flákanie sa a na záhaľku. Na prvý pohľad prísny režim (budíček o 6:00, potom omša, ranné štúdium, raňajky, škola, upratovanie kláštora, športové poobedie, opäť štúdium, večerné slovko a večierka o 22:00) nám dal do života veľmi veľa.

Toto je to, čo na dnešných stredných školách chýba. Výhodou bolo, ze nás nielen vzdelávali, ale aj vychovávali a formovali. A ako sa teda na to pozerám teraz s odstupom času? Poviem to jednou vetou: na takúto školu by som určite dal študovať i svoje deti. Som veľmi rád, že som bol práve v Šaštíne.

Fero Múčka, abs. 1999, šéfredaktor Denníka Postoj

Pred dvoma rokmi sme mali stretnutie po pätnástich rokoch od ukončenia štúdia. Z tridsiatich spolužiakov nás prišlo 25. Keďže sme boli v triede z celého Slovenska (čím sa máloktoré gymnázium môže pochváliť), dalo sa to spraviť iba tak, že akcia bude trvať celý víkend.

Keďže drvivá väčšia chalanov je ženatých a najčastejší počet detí v ich rodinách je tri, nedá sa povedať, že by sa potvrdil najčastejší argument, ktorý sme vtedy v rámci našich povinných rebélií viedli s predstaviteľmi školy – že ak tam nepustia dievčatá, nebudeme potom vedieť, ako s nimi vychádzať.

Keď som si robil iné štatistiky, objavil som ďalšie zaujímavé fakty. Napríklad – nadpriemerný počet spolužiakov si otvoril vlastné firmy. Myslím, že odchovanci Šaštína jednoducho majú guráž.

Bola to veľmi čudná škola a som rád, že som ňou prešiel. Škoda, že končí.

Jozef Mak, abs. 2007, UI dizajnér, Sygic

Počas štúdia som si zvykol zanadávať na viaceré obmedzenia (kritizovanie neprítomnosti dievčat bolo na dennom poriadku). Avšak už pri výbere školy som vedel, do čoho idem, a počas štúdia som si uvedomoval pozitívnu stránku toho celého.

S odstupom času sa moje vnímanie len umocnilo. Pre dopredu naplánovaný režim, ktorý by bez internátu nebol možný, bolo postarané o naše základné potreby, (snáď okrem stravovania, nadávanie na kuchyňu patrilo tiež k top témam :)). Vďaka režimu som sa teda mohol sústrediť na rozvíjanie svojich talentov. 

To, že nás dievčatá nerozptyľovali, tomu len pomáhalo. Po gymnáziu sa ma viacero ľudí snažilo presviedčať, aký nezdravý vplyv má neprítomnosť dievčat na vývoj dospievajúceho chalana, ale sám som videl na sebe a aj ostatných spolužiakoch, že som naozaj o nič neprišiel, skôr naopak. Energiu, ktorú by som vynakladal na naháňanie sa za babami, som mohol efektívne vložiť do formovania vlastnej osobnosti. Koniec koncov, školy založené na podobných pravidlách majú vo vyspelých častiach Európy bohatú tradíciu a nie náhodou sú také prominentné.

Juraj Valúšek, abs. 2001, katolícky kňaz

Na GJB som išiel ako štrnásťročný chalan, ktorý však bol len dva roky pokrstený. Vieru som prežíval dosť intenzívne, a preto som veľmi vítal duchovný program, sväté omše, možnosť spovede u viacerých kňazov. Trúfam si povedať, že duchovný program na GJB bol lepší než v kňazskom seminári (to ale platilo v mojej ére, nehodnotím súčasnú situáciu v seminári). 

Internát som niesol ťažko, lebo mi veľmi chýbala rodina. Našťastie, saleziáni urobili z internátu skutočnú rodinu. Aj preto som sa s chalanmi cítil ako s bratmi. Hoci mi chýbali naši, necítil som sa tam zle, naopak, mám na internát dobré spomienky. 

To, že sme tam boli iba chalani, som vnímal negatívne iba zo začiatku. Chýbali nám dievčatá asi všetkým. Na druhej strane, ja mám iba sestry, a keď som bol prakticky 24 hodín denne iba s chlapcami a mužmi, akosi mi to dodalo sebavedomie.

Cítil som, že tam medzi nami nie je až také súperenie – nemali sme sa pred kým predvádzať :-) To, že nám dievčatá chýbali, nás (aspoň u mňa to tak bolo) viedlo k väčšej úcte k ženám. Boli nám vzácne. Mám pocit, že som bol veľmi nesmelý, ale ten chýbajúci ženský element ma nútil prekonať nesmelosť a byť viac s dievčatami. Preto s odstupom vnímam čisto chlapčenskú školu ak aj nie ako pozitívum, tak aspoň ako niečo, čo absolútne nezanechalo nejaké negatívne následky. 

Ak by som sa mal ešte raz rozhodnúť, vybral by som si bez zaváhania GJB.

Michael Jurkovič, abs. 2007, výrobca prvého slovenského sajderu Jablčnô

Práve špecifickosť tejto školy ju robila zaujímavou. Pre mňa boli hlavnými pozitívami jej individuálny prístup k študentom, prítomnosť saleziánov, mnoho voľnočasových aktivít, ako aj možnosť práce v kolektíve.

Škola mala v priemere okolo sto študentov, čo jej dávalo punc rodinnosti. Myslím si, že vzťahy medzi profesormi a žiakmi nám mohli závidieť nejedni gymnazisti. Nebýva pravidlom, že s vami po škole učitelia hrajú futbal, či to, že k nim žiaci chodia na návštevy.

Som vďačný tiež za zdanlivo takú maličkosť, že nám pedagógovia tykali. Nevytvárala sa tak medzi nami bariéra. Kvalitatívne školu tiež pozdvihoval saleziánsky duch. Každý ročník mal svojho asistenta a pre tínedžera bolo užitočné, že vždy tam mal niekoho, na koho sa mohol obrátiť.

Pozitívna, aj keď často nedocenená, bola bezprostredná blízkosť baziliky. Brali sme to už ako samozrejmosť a plne sme si neuvedomovali, čo dostávame. Povinný chlapčenský internát nevnímam ako stigmu. Nútilo nás to k väčšej tolerancii a pobádalo do vzájomnej spolupráce. Vytvorili sa medzi nami za štyri roky priateľstvá a keďže škola mala celoslovenský záber, získali sme známosti po celom Slovensku.

Osobne si myslím, že šaštínsky príbeh sa nemusel takto smutne skončiť, keby mladá generácia saleziánov tej škole dôverovala a prijala ju za svoju a keby namiesto prispôsobovania ju ostatným školám ponechali a rozvíjali jej špecifiká.

Zlom nastal počas nášho štúdia, kedy sa vymenilo vedenie podľa mňa nie práve najšťastnejším spôsobom. Otvorene nám povedali, že naša škola nemá byť iná ako ostatné a v zmysle toho aj konali. Tým sa z nej postupne stala iba regionálna škola, jedna z mnohých.

Len škola, ktorá je niečím zaujímavá a ponúka kvalitné vzdelanie, má potenciál prilákať kvalitných študentov. Mohli napríklad popracovať na výučbe cudzích jazykov, že by ich prišli vyučovať zahraniční saleziáni, či podporovať výmenné pobyty na saleziánskych školách v zahraničí.

To by boli silné lákadlá. Špičkové vzdelanie a integrálny rast študentov by túto školu mohli zaradiť medzi najlepšie na Slovensku. Dúfam, že sa tejto šance niekto ujme.

Foto: sk.linkedin.com, postoj.sk, osobné archívy

Odporúčame

Islamská Európa alebo poeurópštený islam?

Islamská Európa alebo poeurópštený islam?

Dlhodobo udržateľná a prijateľná forma vzťahu Západu k súčasnému islamu je jedným z determinantov, ktorý môže rozhodnúť o tom, či si len zvykneme na reakcie po teroristických útokoch islamistov alebo budeme napomáhať to, aby sa dal náboženský extrémizmus v islame eliminovať jeho vnútornou reformou.