Našu reportérku Ivu Mrvovú oslovili, aby za mladšiu generáciu vystúpila na slávnostnom kolokviu k 35. výročiu Sviečkovej manifestácie spolu s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, Františkom Mikloškom, primátorom Bratislavy Matúšom Vallom a ďalšími účastníkmi. Jej prejav prinášame aj na tomto mieste.

Vážená pani prezidentka, milé dámy a páni,

keď som sa organizátorov opakovane pýtala, prečo ma oslovili, aby som tu dnes stála v tejto milej spoločnosti, povedali len: „Iva, veď povedz, čo tam vidíš.“

„Tam“ zrejme znamená v Iraku a Sýrii, kde sa občas pohybujem. V poriadku, tak poviem.

Vo svojom živote sa venujem výskumu terorizmu. Snažím sa porozumieť ľuďom, ktorí sa pridali ku skupinám ako al-Káida či Islamský štát. Týchto ľudí stretávam priamo vo väzeniach či v detenčných táboroch na území Sýrie, kde obvykle sedíme oproti sebe a rozprávame sa.

Niektorí z nich boli mučení. Niektorí sú špinaví, hladní a majú na rukách putá. Sedia oproti mne v oranžovej uniforme, hľadíme na seba a hovoríme spolu.

Každý z nás má v živote svoju misiu. Moja je aktuálne táto – pochopiť, čo ľudí vedie do podobných organizácií, čo ich vedie k terorizmu a náboženskému extrémizmu a ako s nimi v budúcnosti narábať, aby sme ich znova dokázali zaradiť do spoločnosti bez toho, aby pre nás predstavovali riziko.

Je pravda, že občas sú tie rozhovory náročné. No úprimne, ak smiem hovoriť celkom otvorene, som trochu rada, že v sýrskych väzeniach nemajú televízor. Že si, verím, nikdy nepozrú tento príhovor z Primaciálneho paláca v Bratislave, kde o chvíľu poviem, že ich napriek všetkému trochu obdivujem. Že ma v čomsi fascinujú – napriek tomu, čím si prešli a čo urobili.

To, čo ich mnohých spája, je, že boli ochotní zameniť svoj pokoj, svoje pohodlie a odísť za niečím, čo ich presahovalo. Zdieľať

Iste, počúvať, ale predovšetkým žiť tieto príbehy je neľahké. Keď počúvate, ako sa matka s deťmi krčila v suteréne bytovky, lebo nad Rakkou mesiace prebiehali letecké nálety, keď ľudí nútili sledovať verejné popravy, keď deti prichádzali o svojich rodičov...

Mnohí, s ktorými sa v Sýrii dnes rozprávam, pochádzajú z Viedne, z Brém, z Mníchova či z Paríža. Z miest, kam chodíme na kávu, do divadla či na prechádzku do parku. Oni tieto miesta opustili, aby odišli do krajiny, kde je vojna a panuje všadeprítomné násilie.

Áno, mnohí podľahli propagande, ktorá sa v tom čase šírila do Európy. Ktorá realitu na mieste vykresľovala celkom inak, než aká bola v skutočnosti. A dnes to tam, vo väzení a vlastnej biede, väčšinou ľutujú. Viacerí z nich napokon páchali strašné veci.

No to, čo ich mnohých spája, je, že boli ochotní zameniť svoj pokoj, svoje pohodlie a odísť za niečím, čo ich presahovalo. Za čo boli mnohí z nich dokonca ochotní položiť svoj život.

A to je čosi, čo nám dnes trochu chýba. Vidím to na svojej generácii. V súkromných i vo verejných diskusiách riešime výšku hypoték, dovolenku v Egypte či v Chorvátsku a miesto, kde zaparkovať – pozdravujeme pána primátora :-). Iste, benefity civilizácie. No akoby sme v tom celom zabudli, že v živote ide predsa len o trochu viac. Sledujem to na svojom okolí, kde sa rozprávame, či máme dosť vysoký plat, dosť veľký byt, uspokojivý romantický život a či máme pravdu na Facebooku. Či náš život navonok vyzerá dobre.

V tomto boji o vlastný komfort nás zastihla vojna.

Keď Rusko zaútočilo na nášho suseda, mala som v Bratislave akurát stretávku s kamarátmi z vysokej školy. Mnohí z nich sú verejne angažovaní, vzdelaní, krásni mladí ľudia. Ani jeden z nich by nebránil našu krajinu. Ak by prišla vojna k nám, odišli by do Nemecka. Chvíľu som ich sledovala. Uvažovala som, či im mám povedať, že ak by prišla vojna, hranice sa zatvoria, na cestách vyrastú checkpointy a ulice zaplavia vojaci. Že brániť krajinu neznamená len držať kalašnikov a sedieť dlhé dni bez jedla v zákope. Že to v prvom rade značí v domovine, kde máme svoje širšie rodiny, zostať a udržiavať ďalej chod krajiny.

Inak povedané – udržať sám seba, svoj strach a žiť ďalej tak podobne, ako sa len dá.

Áno, tu sa začnú vždy ozývať hlasy, že na Slovensku sa žije ťažko a vzťah k nemu je podmienený našou politickou reprezentáciou. Že skôr ako pokojné a charakterné vládnutie vidíme sebastredný chaos. Iste. No niekde v hĺbke duše všetci vieme, že Slovensko nerovná sa naša politická reprezentácia. Politici sa menia. Prichádzajú a odchádzajú. Slovensko sme my. Je to krajina, ktorú budujeme my všetci. Akokoľvek nás to miestami možno bytostne otravuje.

Ako sa blížim k záveru, dovolím si povedať ešte niečo. Aj keď to možno niekoho vyruší.

Mne osobne sa javí, že veriaci ľudia majú v čomsi výhodu. Máme výhodu, pretože sme povolaní vidieť svet širšie. Zdieľať

Mne osobne sa javí, že veriaci ľudia majú v čomsi výhodu. Moslimovia, židia, kresťania. Máme výhodu, pretože sme povolaní vidieť svet širšie. Mať iný horizont. Vidieť viac ako seba, svoje aktuálne šťastie a svoj komfort. Iste, každý svoju vieru prežíva po svojom podľa toho, čo o nej načítal, čo zdedil, čo v živote videl a najmä čo si už sám odžil.

Ako tu stojím v týchto formálnych šatách, v ktorých nemôžem poriadne dýchať, poviem len toľko, že moje kresťanstvo pre mňa v prvom rade znamená žiť v odvahe a byť schopná vnímať druhých ľudí. Tak ako počas Sviečkovej manifestácie, kde rôzni ľudia stáli vedľa seba a volali po spoločnej slobode. Po krajine, ktorá bude ich. Kde budú môcť žiť podľa svojich predstáv a podľa svojich hodnôt.

Toto zomknutie nám dnes trochu chýba. Vnútorné i spoločné.

Na Slovensku sa dnes kričí. Je to v súčasnosti akýsi náš obľúbený prejav. Kričia politici, kričia novinári. Asi sa bojíme, že náš názor, naša pravda v tom hluku zanikne. Kto nekričí, vyzerá slabý. Tam sme sa dostali.

Je to presne naopak. Kto kričí, ten sa zväčša čohosi bojí. Sila je dnes predsa úplne niekde inde.

Toto vnútorné i spoločné zomknutie, aké mnohí z vás pred 35 rokmi osobne zažili, nám dnes chýba. Je dobré, že si ho v týchto dňoch nanovo pripomíname. Aj vzhľadom na riziká, ktoré nám dnes svet tam vonku – ale i tu u nás – v našej domovine prináša.

Len toľko som chcela.

Ďakujem a nech Slovensko ďalej oslavuje a pripomína si toto krásne a silné výročie. Veľmi to dnes potrebujeme.