Dvakrát Havrilla

Dvakrát Havrilla

Vladimír Havrilla: Blue_Moon (2001), digitálna tlač

Mini-recenzia na aktuálnu výstavu Vladimíra Havrillu v Galérii 19.

„Ešte sa mi nepodarilo namaľovať niečo tak, aby to bolo lepšie, ako nenamaľovať nič.“ Túto vetu som si prečítala na jednom mobilnom objekte Vladimíra Havrillu, ktorý svojím pohybom a tikaním evokuje hodiny... – a práve teraz visí v Galérii 19 na jeho aktuálnej výstave „OZVENY TOTOŽNOSTI“...

Myslím, že touto vetou s dávkou vtipnej sebairónie vyjadril ozajstnú skromnosť a zároveň múdrosť 73-ročného umelca, ktorý celý život pracoval, aby uchopil čosi krehké a vlastne neuchopiteľné. Nuž a pri tomto procese vznikol akýsi „vedľajší produkt“, na ktorý sa vzťahuje názov Ozveny totožnosti. Subtílne sivobelavé objekty, sochy, maľby, kresby, grafiky, komiksy, filmy, texty aj rôzne iné hmotné, zrakom viditeľné a hmatom uchopiteľné „predmety“.

Predpokladám, že každému človeku sa v mysli aspoň občas vynorí táto „Havrillova myšlienka“, či by nebolo lepšie neurobiť nič, lebo pri tom, ako človek pracuje, vždy niečo aj pokazí a nikdy neurobí stopercentne to, čo chcel. Pán nás v Písme upozorňuje na takéto myšlienky podobenstvom o zakopanom talente. Dokonca s istou dávkou humoru v podobe náhody dovolí človeku objaviť niečo celkom iné, než o čo sa usiloval. Niečo, čo by mu inak ani na um neprišlo, keď mu pri práci ukáže nejakú novú skutočnosť – akýsi „nájdený predmet“ – ten Duchampov povestný „ready made“?

Ja som pri uvažovaní o výstave Vladimíra Havrillu tiež niečo takéto „objavila“. Spomenula som si, že na Slovensku máme až dvoch umelcov s priezviskom Havrila. Okrem Vlada Havrillu (1943), ktorý teraz vystavuje v G19, máme aj Jána Havrilu (1933 – 2009), o 10 rokov staršieho zaujímavého a talentovaného umelca, ktorý len nedávno zomrel. Tichý a celý život žijúci v tichu viery, načrel do hĺbky, ktorá dala jeho maľbám istý ontologický rozmer čítania. Čo sa týka množstva, asi nemáme k dispozícii veľa jeho obrazov, keďže sa venoval aj mnohým iným veciam, napr. dlhé roky pracoval ako uznávaný návrhár a výtvarník Bavlnárskych závodov v Ružomberku a od začiatku deväťdesiatych rokov sa venoval tvorbe vitráží pre sakrálne objekty. Ale to, čo od neho vidíme, obohacuje spektrum slovenskej maľby o nezanedbateľné mapovanie istých dôležitých oblastí, ktorým sa tu v našom regióne nikto nevenoval, ale pritom vo svete k nim existujú funkčné paralely. Možno mu pomohlo vytvoriť si takýto nadhľad viacerých jeho ciest do zahraničia. Platí tu príslovečné „tichá voda brehy myje“.

Ján Havrila: Bez názvu (1988), olej na plátne

Kto je Vladimír Havrilla

Jedna z najvýraznejších postáv slovenského intermediálneho umenia sa narodila 13. 5. 1943 v Bratislave. 1962 – 68 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od šesťdesiatych rokov sa jeho tvorba rozvíjala v intermediálnej rozmanitosti – v sochárstve, filme, maľbe, kresbe a počítačovej grafike. V celej doterajšej tvorbe autor zaujato kombinuje reálne maliarske gesto s technologickým, počítačovým: „... od roku 1997 sa počítačová grafika a modelovanie stávajú základom autorovej tvorby.“

Foto: archív autorky

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo