Zo života mamy V lodičkách do práce alebo keď sa mamy porovnávajú

Dnes v noci som mala vskutku zvláštny sen. Do práce som prišla v trblietavých lodičkách, takých, v akých vystupuje počas svojich koncertov speváčka Mária Čírová. Ten sen nebol divný len preto, že do práce už sedem rokov nechodím, ale hlavne preto, lebo trblietavé lodičky naozaj nie sú moja šálka kávy a ani vhodný dresscode pre moju prácu. Nehovoriac o tom, že v nich vôbec neviem chodiť. Veruže som si pri tom aj zaspievala slová ďalšej spevavej mamy: „Čo to máš na sebe, čo to máš, ako to, prepána, vyzeráš?“ V každom prípade, ten sen ma niečomu dôležitému naučil.

Neviem ako vy, drahé mamy, ale ja občas bojujem s porovnávaním sa s inými mamami. Povedzme si na rovinu, Instagram a ďalšie siete nám k tomu pekne nahrávajú. Vidieť nádhernú Máriu koncertovať v tých najkrajších princeznovských šatách a dokonale nalíčenú, to niekedy dokáže mamu aj pekne naštvať. Zvlášť keď väčšinu roka zbiera po byte zasoplené vreckovky a od vyčerpania si ani nestíha umyť svoje rovnako zasoplené vlasy. 

No keďže viem, že závisť a porovnávanie mi k môjmu materskému sebavedomiu a ani vnútornému pokoju veľa nepridajú, snažím sa týchto nerestí nadobro zbaviť. Ideálne by bolo zabaliť ich do poriadne kvalitného vreca na odpadky a vyhodiť do čo najvzdialenejšieho kontajnera. No nie je to také jednoduché. A tak sa porovnávanie kde-tu občas vynorí a povŕta mi trochu v mojej materskej hlave. 

Kým sa mi podarí týchto nerestí zbaviť úplne, rozhodla som sa pre jeden majstrovský kúsok. Vždy, keď sa budem s nejakou „dokonalejšou“ mamou porovnávať, pokúsim sa na nej radšej nájsť niečo, čím sa pre svoj život môžem inšpirovať. A ono to celkom funguje.

Napríklad taká Silvia a jej minidiamondblog. Spočiatku ma pohľad na jej dokonale usporiadaný dom tak trochu dvíhal zo stoličky. Vedela som, že moja „nekomínková“ domácnosť nebude nikdy vyzerať tak uhladene ako tá jej. Nebudem vám klamať. Nastavila chaosu v mojich skrinkách a poličkách poriadne zrkadlo. Keď som to však trochu predýchala, rozhliadla som sa po byte a začala som premýšľať, čím sa môžem od nej inšpirovať. Odvtedy nám v byte pribudli desiatky „priečinkov“, vďaka ktorým si mnohé nezaradené veci našli svoj vytúžený domov.

A keď vidím na Instagrame dokonalú nedeľnú scenériu na stole mojej švagrinej v podobe nádherných kvetov a upečeného koláča vo chvíli, keď práve meriame svojim deťom teplotu a zbierame tie zasoplené vreckovky, vezmem si ja od nej radšej recept, a keď budem mať viac sily, upečiem ho aj ja. Mimochodom, zasoplené vreckovky zbiera aj ona, aj keď to na tej scenérii nie je práve vidieť. Len má popri nich asi trochu viac sily piecť nedeľné koláče. A možno len motivácie. Čo vám budem hovoriť, nikdy som nepatrila k žienkam domácim, ktoré každú nedeľu pečú svojej milovanej rodine zákusky. O to viac sa už teším na obdobie, keď budem viac vládať a do nejakého sa napriek tomu pustím.

A tak ti chcem, krásna Mária Čírová, povedať, že nikdy nebudem nosiť trblietavé šaty a lodičky ako ty. Ono to vlastne nie je ani môj štýl. A asi nebudem ani nikdy stáť na pódiu a tak nádherne spievať. Ja väčšinou radšej „behám“ po zákulisí a snažím sa o to, aby to na tom pódiu všetko klapalo, ako má. Samozrejme, keď práve nie som na svojej desaťročnej materskej. Viem však, že sa môžem od teba učiť niečomu úplne inému. Tej nefalšovanej radosti z materstva a rodiny, optimizmu, ktorý z teba srší, a vďačnosti za život. To je to, čo ma na tebe v skutočnosti inšpiruje. 

Keď tak nad tým premýšľam, možno to s tým porovnávaním zas nie je až také zlé. Stačí, keď namiesto „závisť“ prepnem na gombík „inšpirácia“. Asi ho ja vôbec nebudem hádzať do koša. Pokúsim sa ho len trochu okopať a možno z neho nakoniec bude rásť celkom chutné ovocie.