Belgicko a „naše hodnoty“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Belgicko a „naše hodnoty“

Belgičania si 26. marca 2016 na námestí Place de la Bourse v centre Bruselu uctili pamiatku obetí teroristických útokov. Foto: TASR/AP

Bombové útoky v Belgicku len niekoľko dní pred Veľkou nocou nám veľmi silne pripomenuli čosi, čo sa nám na postmodernom Západe v súčasnosti dosť ťažko vyjadruje.

Prezident Obama, ktorý bol práve na návšteve v Argentíne, v reakcii na útoky povedal: „Naše hodnoty sú správne,“ a teroristom musíme odkázať: „nepodarí sa vám zmeniť naše hodnoty slobody, otvorenosti a rešpektu voči všetkým ľuďom.“

Politika nie je filozofia a politici nie sú filozofi. Samo osebe na tom nie je nič zlé – vlastne je to v mnohých smeroch i dobre. Takisto však veľmi dobre vieme, že medzi „hodnotami“, ako sú sloboda, otvorenosť a rešpekt, je aj nemalé napätie. (Nevieme sa napríklad akoby rozhodnúť, či je obmedzenie manželstva len na muža a ženu iba obyčajný zdravý rozum alebo najodpornejší predsudok, prípadne či je potrat zabitie nevinného alebo oslobodenie žien.) Hodnoty majú zmysel iba vtedy (iba vtedy majú svoju identifikovateľnú „hodnotu“), ak máme ustálené chápanie sveta a ľudí v ňom.

Už naši otcovia zakladatelia vedeli, že ak sloboda nie je zakotvená v realite, stáva sa svojvôľou, otvorenosť sa môže stať tuposťou a neschopnosťou rozlíšiť dobro od zla a rešpekt môže prejsť do akejsi ľahostajnosti, ktorá v skutočnosti neberie vážne názory iných, najmä tie náboženské. Veď vlastne všetci veríme tomu istému či nie?

Ak sloboda nie je zakotvená v realite, stáva sa svojvôľou, otvorenosť sa môže stať neschopnosťou rozlíšiť dobro od zla a rešpekt môže prejsť do akejsi ľahostajnosti, ktorá v skutočnosti neberie vážne názory iných, najmä tie náboženské. Zdieľať

Ešte horšie je, že dnes už ani netušíme, prečo si vlastne ceníme slobodu, otvorenosť a rešpekt. Skrátka je to tak. Nie náhodou dnes majú problémy práve v Belgicku, Francúzsku a škandinávskych krajinách, ktoré si tieto „hodnoty“ osvojili najviac.

A keď americký prezident po teroristickom útoku sleduje bejzbal či tancuje tango, zatiaľ čo jeho spojenec smúti, dá sa to pokojne vnímať ako nedostatok rešpektu, a nie až taký veľký záujem o veľké, abstraktné hodnoty. Inak inteligentný muž tak môže vyvolať dojem, že ukázať teroristom, že „nezmenia naše hodnoty“, podľa neho takisto znamená, že útoky by nemali zmeniť naše plány. Či politiku.

Július Cézar začína svoje Zápisky o vojne v Galii slávnym: „Celá Galia sa delí na tri časti,“ pričom Belgovia sú najsilnejší (fortissimi) a najudatnejší, „lebo bývajú najďalej od jemnejšieho spôsobu života rímskej provincie a iba málokedy k nim chodia cudzí kupci a dovážajú tovar, ktorý oslabuje odolnosť. Okrem toho susedia s Germánmi, čo bývajú za Rýnom, a ustavične s nimi vedú vojnu.“

To však bolo veľmi dávno a nielen Belgičania, ale i mnohí Európania si už určitý čas myslia, že ich „hodnoty“ – a budúcnosť – spočívajú práve naopak v hromadení bohatstva a v odvrátení sa od bojových cností. Ako reakcia na dve katastrofické svetové vojny sa to dá pochopiť. Ako pozostatkový kresťanský sklon vyhýbať sa násiliu je to len prirodzené. No vzhľadom na výzvy, ktoré neustále predstavuje nielen ISIS, ale i svet a ľudská prirodzenosť, je to ako základný postoj samovražda.

Mnohí Európania si už určitý čas myslia, že ich „hodnoty“ spočívajú v hromadení bohatstva a v odvrátení sa od bojových cností. Ako reakcia na svetové vojny sa to dá pochopiť. No vzhľadom na dnešné výzvy je to samovražda. Zdieľať

Kto pozná dejiny, vie, že sme to tu už raz mali. Kedysi mocná rímska a kresťanská severná Afrika, rodisko Klementa Alexandrijského a Origena, sv. Cypriána a Augustína, Felicity a Perpetuy, zmizla pod moslimskými útokmi, len čo po páde Západorímskej ríše prišla o silný sekulárny štát. Okrem morálnych a intelektuálnych výdobytkov týchto osobností by v dnešnej severnej Afrike pokojne nemuseli nikdy existovať.

Niečo podobné sa deje po celom Blízkom Východe. Bolo by hlúpe nazdávať sa, že Európe či Amerike sa to z dlhodobejšieho hľadiska nemôže stať tiež, najmä vzhľadom na demografický kolaps Západu.

Obama často tvrdí, že ISIS nie je „existenčná“ hrozba. Možno tým chce povedať toľko, že teroristi a ich armády sú momentálne príliš malé nato, aby nás dobyli či zničili. Je však veľa spôsobov, ako byť zničený – a jedným z nich je podkopanie tých „hodnôt”, ktoré sú podľa prezidenta „správne“. Toto podkopávanie sa občas deje neúmyselne, práve zo strany ľudí, ktorí sa považujú za ich obrancov.

Ostatné národy si môžu vysvetľovať svoje hodnoty, ako chcú. My Američania vieme (alebo sme aspoň kedysi vedeli), odkiaľ pochádzajú: „Pokladáme za samozrejmé pravdy, že Stvoriteľ obdaroval ľudí určitými neodcudziteľnými právami, medzi ktoré patrí život, sloboda a snaha o šťastie.“

Americký jezuita John Courtney Murray síce veľmi dobre vedel, že Spojené štáty pokračujú len v časti prirodzenoprávnej tradície, no i tak podľa neho Deklarácia nezávislosti niečo tvrdí. Existujú určité pravdy, my ich môžeme poznať a my Američania ich pokladáme za samozrejmé. Neexistujú len v akejsi abstraktnej sfére. Majú vplyv – možno najväčší zo všetkého.

V predkresťanskom staroveku takéto práva a pravdy neexistovali. A vo svojom niekdajšom chápaní neexistujú poväčšine ani v pokresťanskom modernom svete, ktorý má ťažkosti vysvetliť pôvod „práv“ či zhodnúť sa na tom, čím iným by mohli byť „hodnoty“ než preferenciami.

Musíme sa opäť naučiť, že hodnoty bez základu v niečom, čo ich presahuje, sú len zvykom, ktorý sme si náhodou zachovali z posledných dní kresťanského Západu. Zdieľať

Rozhodne nepochádzajú od racionalistov. Christopher Dawson raz upozornil, že napríklad Voltairovi, vplyvnej osobnosti v rámci osvietenstva, záležalo na oslovení „bohatých, kultivovaných a vzdelaných ľudí.“ Ústredný prúd osvietenstva považoval sám seba za výkvet civilizácie. Pre Voltaira bol Platón šialenec, dielo Tomáša Akvinského „ako vyučovanie v blázinci“ a Shakespeare bol „hrubý divoch“.

Za oslovenie stála Voltairovi len vtedajšia „inteligencia“: „Nikdy sme netvrdili, že budeme šíriť osvetu medzi šustrami a slúžtičkami. Tých nech si nechajú apoštoli.“ Osvietená elita vždy považuje obyčajných ľudí za fanatikov posadnutých zbraňami a náboženstvom.

Počas omše na Veľkonočnú nedeľu pápež František povzbudil používať proti terorizmu „zbrane lásky“. Aj to je jedna z našich hodnôt. Ak však majú naše hodnoty prežiť, budeme potrebovať aj iné, hmatateľnejšie zbrane.

Teroristi nám tak trochu urobili i službu, lebo nám pripomenuli naliehavú úlohu: opäť sa naučiť, že bez základu v niečom, čo presahuje samotné hodnoty (dokonca i nás samých), sú naše hodnoty len zvykom, ktorý sme si náhodou zachovali z posledných dní kresťanského Západu. Bez hlbšieho základu a vážnejšej zaangažovanosti naše hodnoty veľmi dlho nevydržia – a s nimi ani my sami.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšou knihou je A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Pôvodný text: Belgium and “Our Values”.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo