Naozaj sa Jánovi Budajovi posledné mesiace darilo, jeho pozícia sa upevňovala. Už nebol iba radovým ministrom.

Keď sa rozhodovalo o páde Hegerovej vlády, Budaj bol zrazu vcelku silný hráč. So svojou platformou odídenou z OĽaNO a posilnenou Jánom Mičovským mohol ovplyvňovať priebeh hry.

Hoci nebol v médiách tak často ako Veronika Remišová, jeho parlamentná sila aj manévrovacie schopnosti boli značné. Aj jeho ambície.

O svojej platforme a strane sebavedome hovoril, že s ňou treba rátať aj do budúcnosti.

Dokonca svoju stranu Zmena zdola ponúkol Eduardovi Hegerovi, aby nemusel pri zakladaní novej strany zbierať podpisy v uliciach. Chcel tak utvoriť „spojenectvo demokratov“, ktoré bude brániť návratu „totalitárom“.

Možno už vo svojich víziách videl silnú stranu, ktorú povedie všeobecne prijateľný nekonfliktný Heger, ale on sám v nej bude mať dôležitú pozíciu. Zapoja sa aj liberálnejší politici so svojou agendou, a tým zlikvidujú Dzurindov projekt.

Budaj sa tieto dni vášnivo rozbehol aj v ministerskej pozícii. Tento pondelok predstavil prvý klimatický zákon, vďaka ktorému by mali mať občania právo žalovať štát, ak nebude plniť ciele znižovania emisií, a navrhol zriadiť Radu pre klimatickú zodpovednosť.

Tak dal Budaj jasne najavo, že neprenechá klimatickú tému progresívcom. Tí sa hneď aj dotknuto ozvali. Kričali, že je to slabé a aby im Budaj neliezol do kapusty.

Nové fakty o jeho spolupráci s ŠtB sa objavili v čase veľmi nevhodnom pre Jána Budaja. Zdieľať

Ale potom sa objavil stratený dokument o tom, že Budaj nielenže podpísal spoluprácu s ŠtB, o tom sa vedelo.

No okrem toho podpísal aj „vyhlásenie“, že bude informovať o svojich dvoch priateľoch, a krátky čas možno, hoci aj naoko, s eštebákmi spolupracoval.

Je jasné, že dokument RTVS vznikal dlhší čas, takže sa o novoobjavenom dokumente z českých archívov vedelo minimálne rok. No ale vo verejnoprávnej televízii sa to objavilo až teraz v prvý februárový deň.

Hoci napokon tému vlastne ani neotvorila RTVS, lebo ešte pred odvysielaním samotného dokumentu už o detailoch kauzy informoval Denník N aj denník SME.

Možno aj preto, aby v tom RTVS neostala sama a priveľmi na očiach. (To by sa napríklad pánovi Čekovskému nemuselo páčiť.)

Faktom je, že sa nové fakty o spolupráci s ŠtB objavili v čase veľmi nevhodnom pre Jána Budaja.

Teraz mal riešiť iné veci – napríklad pomáhať Hegerovi zakladať novú stranu, v ktorej zrejme videl svoju novú budúcnosť. Lebo do dôchodku sa celkom isto nechystal.

Namiesto toho je tu jeden zožltnutý dokument s podpisom a v médiách sa zrazu opäť riešia veľké morálne témy, znova je objektom záujmu agent Budaj. Zažil to už v roku 1990. A je to tu opäť.

Často sa pri tejto téme používa jazyk bežný skôr v cirkevnom prostredí.

Vyznanie hriechov, pokušenie, odpustenie, morálny súd, zmluva s diablom, odovzdanie duše diablovi.

Je to téma, ktorá si takéto slová aj pýta.

No otázne je, kto môže takéto slová používať. Je dobré, že slovo dostal Milan Šimečka a Gabriel Levický, Budajovi priatelia z čias disentu, ktorí prešli podobnými skúškami a nemoralizujú len tak salónne.

Levický to bral dramatickejšie, lebo Budaj sa zaviazal donášať naňho (a na Tomáša Petřivého, ktorý predčasne umrel). To on hovoril o zmluve s diablom a odovzdaní duše diablovi, ako aj o veľkej ctižiadostivosti, ktorá zrejme môže za to, že Budaj pokušeniu neodolal.

Šimečka bol vo svojom postoji zmierlivejší, dokonca priznal pokušenie považovať Budajovu zradu priateľov za premlčanú, hoci by nemala byť zabudnutá a má byť započítaná do morálneho súdu.

Dá sa veriť tomu, že Budaj nechcel uškodiť svojim priateľom, iba mu chýbalo trošku pokory, lebo veľmi sebavedome si veril, že hru s eštebákmi uhrá vo svoj prospech, že im prejde cez rozum.

No túto hru napokon jednoznačne vyhrali súdruhovia z ŠtB, lebo Budajovu kariéru týmto aktom natrvalo poznačili. A zrejme nie iba kariéru.

V tejto morálnej rovine to bola debata dôležitá a aj inšpirujúca. Lebo pokušeniam rôzneho druhu sú ľudia vystavení nielen v komunistickej totalite.

Fico, ktorý má v strane stalinistického „tlčhubu“ Blahu, bude moralizovať nad Budajom. Zdieľať

Ale potom sa Budajov podpis a spolupráca s ŠtB stala politickou témou. Pochopiteľne, keďže Ján Budaj je stále aktívnym politikom s veľkými ambíciami. Ale tam sa už nepoužívali slová ako z veľkej morálnej drámy. Tam to už bolo jasné ako facka.

Peter Pčolinský zo Sme rodina hovoril čosi o koži na tvári a Budajovi odkázal, že by mal odstúpiť.

Zrozumiteľné, jasné. Lenže akou existenciálnou skúškou prešiel so cťou šéf Sme rodina Boris Kollár? Nevideli sme náhodou jeho staré fotografie s mafiánmi či s Kočnerom?

A čerešničkou na tejto eštebáckej torte bolo vystúpenie Roberta Fica. Úprimne rozhorčený hovoril o obrovskej hanbe a že vo vláde, hoci len dočasnej, nemôže sedieť eštebák.

A ešte mlel aj čosi o tom, že „jeden z najväčších demokratických ,tlčhubov‘ je usvedčený z najväčšieho zločinu, aký mohol spáchať“.

Vyzeralo to, ako keby Budaj poslal svojich priateľov udávaním rovno na šibenicu. Tak ako sme to videli v päťdesiatych rokoch.

Tak toto bolo neznesiteľné.

Fico, ktorý má v strane stalinistického „tlčhubu“ Blahu, moralizuje nad „demokratickým tlčhubom“ Budajom.

Fico, ktorý si Nežnú revolúciu a tribúny, na ktorých stál aj Ján Budaj, ani nevšimol, lebo mal tak dobre rozbehnutú kariéru v komunistickej totalite.

Všetky tie reči o vine, zločine či odpustení znejú v tomto mediálnom, často veľmi plytkom svete lacno. Akoby to rozhrešenie či večné zatratenie mohol rozdávať hocikto.

Nateraz by sa to dalo uzavrieť takto: ďalšia kariéra Jána Budaja bude týmto „objavom“ poznačená. Všetky možné vysvetlenia a príbehy o tom, ako chcel získať pas, by už radšej ani nemal opakovať.

Určite majú teraz nad čím rozmýšľať aj tí, ktorí plánujú nový projekt Eduarda Hegera.

Možno je to v tomto zmysle opäť existenciálna otázka. Nejde však o existenciu človeka, ale iba jednej potenciálnej strany či straničky či o miesto jedného ambiciózneho politika na jej kandidátke.

A to žiadna veľká dráma nie je, najmä na slovenskej politickej scéne.