Každý, kto sa niekedy hlbšie ponoril do štúdia materiálov komunistickej tajnej služby, si musí byť vedomý, že pri vyvodzovaní záverov treba byť maximálne opatrný. Lacné senzácie prenechajme bulváru.

Reflexia minulosti kohokoľvek vyžaduje komplexnú znalosť problematiky – vrátane metód, akými pracovala ŠtB. Nepochybne išlo o zločineckú organizáciu, ktorá lámala charaktery aj vydieraním či fyzickým násilím.

To však automaticky neznamená, že každý, kto jej podľahol, bol pritlačený k múru. Mnohí spolupracovali dobrovoľne, s vidinou materiálnych alebo iných výhod. A to ani nemuseli byť vo zväzkoch ŠtB evidovaní ako agenti.

Existujú aj prípady dôverníkov a kandidátov tajnej spolupráce, ktorí donášali, akoby to bolo naposledy. Tieto kategórie pritom nie sú považované za vedomú spoluprácu, hoci ich spisy často svedčia o opaku.

Falošní kádrováci

Aj preto treba každý prípad posudzovať individuálne. Klásť férové otázky a hľadať poctivé odpovede. Tým viac, že ani vyše tridsať rokov po páde železnej opony sa Slovensko nevyrovnalo s komunistickou minulosťou.

Výsledkom je, že Jána Budaja kádruje Robert Fico, ktorý pomohol k viacerým funkciám bývalému agentovi Dušanovi Muňkovi. Keď sa o to zaujímali novinári, Smer vtedy označil zväzky ŠtB za nedôveryhodné...

Moralizujú aj politici strany, ktorej líder sa pred novembrom 1989 pohyboval v prostredí, ktoré bolo predvojom organizovaného zločinu. Po zmene režimu sa pre zmenu stýkal aj obchodoval s prvými mafiánmi.

Napriek tomu sa treba pár poznámkami pristaviť pri komplikovanom príbehu jedného z lídrov Nežnej revolúcie. Budaja dobieha minulosť druhýkrát za tridsať rokov, stále ju však nepoznáme v celej šírke.

Chýbajú dôkazy

Dôvodom je, že jeho spis je neúplný. Chýbajú v ňom kľúčové agentúrne správy (celkove deväť), ktoré by mohli objasniť, či niekomu vedome uškodil alebo nie. Pre Budaja je to dobrá aj zlá správa zároveň.

Ak by aktívne donášal, nebolo by to ako preukázať, keďže obsah spomínaných správ zrejme eštebáci po zmene režimu skartovali. Ak bol, naopak, pri komunikácii s nimi striedmy, ani to nemá ako preukázať.

Aj preto musíme vychádzať len z toho, čo je explicitne doložiteľné archívmi, respektíve verifikované Ústavom pamäti národa (ÚPN). Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Budaj rozhodne nepatril za totality k vyvoleným.

Ako tínedžer sa pokúsil ujsť na Západ, čo sa mu však nepodarilo. Na hraniciach s Nemeckom ho zadržali, neskôr bol väznený, pracoval ako kurič. ŠtB ho sledovala, odpočúvala, bol pre ňu nepriateľskou osobou.

Pas ako zámienka

V jednom momente ho však tajní zlomili. Budaj totiž podpísal záväzok mlčanlivosti: formálne to síce nebolo to isté ako prísľub spolupráce, ale v praxi to malo rovnaký význam. Eštebáci skrátka očakávali informácie.

Budaj mal údajne donášať na dvoch kamarátov, ktorí boli podobne ako on v opozícii voči vtedajšiemu režimu. Dodnes nevieme, za akých okolností bol zverbovaný: poznáme len verziu, ktorú predostrel verejnosti on sám.

To znamená, že naoko sľúbil súčinnosť, aby mu dali pas, ktorý chcel neskôr využiť na emigráciu. Budaj po vydaní dokladu naozaj vycestoval na Západ (Viedeň), ale nezostal tam. Po nejakom čase sa vrátiť späť.

Čo sa týka obsahu spisu, nedá sa jednoznačne povedať, akým typom spolupracovníka bol Budaj. Na jednej strane sa v ňom píše, že obsah jeho správ „čiastočne objasňoval“ činnosť osôb, o ktoré sa zaujímala ŠtB.

Vodil ich za nos

No keďže nepoznáme detaily (konkrétne správy sa nenašli), formulácia „čiastočne objasňoval“ je príliš vágna na jednoznačný rezultát. Zvyšok spisu hovorí skôr v jeho prospech, pokiaľ ide o mieru spolupráce s ŠtB.

Tajní boli totiž nespokojní, že im neposkytuje pravdivé poznatky o dianí v kultúre – konkrétne, že zamlčal konanie istej nelegálnej výstavy. Okrem toho vycestoval do Poľska, odkiaľ prevážal nelegálnu literatúru.

Keď sa ho eštebáci snažili v tejto súvislosti vyťažiť, Budaj podľa spisu odmietol vypovedať. Tajní vzápätí dospeli k záveru, že podvádza, pričom sa paralelne s prísľubom spolupráce angažuje v podzemných štruktúrach.

Po necelých dvoch rokoch to zabalili – a znovu ho začali monitorovať ako osobu nepriateľskú k vtedajšiemu režimu. Až do novembra 1989 udržiaval čulé styky s predstaviteľmi disentu a aktívne sa podieľal na jeho činnosti.

Riskantná hra

Kauza Jána Budaja má podobný rukopis ako príbeh odvážneho kňaza Antona Srholca. Aj ten sa najskôr pokúsil o útek na Západ, takisto ho však chytili. Vzápätí si odsedel desať rokov v komunistickom pekle v Jáchymove.

Aj Srholca neskôr ŠtB zaevidovala – v tomto prípade bez podpisu – ako svojho spolupracovníka. Podľa spisu sa cítil zaviazaný, že mu tajní umožnili doštudovať teológiu v Taliansku, kde bol vysvätený za kňaza.

Srholec priznal, že sa s nimi stretával. Ani z jeho spisu však jednoznačne nevyplýva, že by niekoho potopil. „Bola to riskantná hra s režimom – rozprávať sa s nimi, a nič pritom nepovedať,“ vysvetľoval neskôr.

Aj Srholec sa paralelne angažoval v ilegálnych štruktúrach, takže ŠtB ho preradila do kategórie nepriateľská osoba. Dôvodom bolo rozširovanie protištátnych letákov, podpísal aj petíciu za prepustenie františkánov.

Kto je bez viny

Ján Budaj prežil väčšinu normalizácie v opozícii voči komunistickému režimu. Nepatril k tzv. mlčiacej väčšine, naopak, aktívne sa snažil podkopávať jeho autoritu, za čo bol preukázateľne perzekvovaný.

Prísľubom spolupráce s ŠtB urobil chybu – bez ohľadu na to, či sa snažil s tajnými vybabrať, ako tvrdí s odstupom štyridsiatich rokov. Raz ho to už stálo politickú kariéru, pričom je možné, že ho to z politiky vyženie aj teraz.

Dôležité je však niečo iné: súdiť ľudí ako Budaj môžu len tí, ktorí obstáli v podobnej skúške bez jediného škrabanca. Kariérny komunista Fico ani predstavitelia hnutia Sme rodina k nim rozhodne nepatria.

V tejto chvíli neexistuje priamy dôkaz, že líder Nežnej revolúcie vedome donášal. Aj podľa ÚPN ho tajní považovali za neseriózneho spolupracovníka. Napriek tomu mal o svojej minulosti prehovoriť skôr.

Dnes už žije jeho príbeh vlastným životom, pričom stále nepoznáme všetky záhady tejto tajničky. Neobjasnila ich ani hodinová tlačovka Jána Budaja.

Celú pravdu zrejme spoznáme až vtedy, ak sa nájdu alebo zrekonštruujú agentúrne správy, ktoré údajne odovzdával svojim riadiacim dôstojníkom.