Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
24. január 2023

Organizátor Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach

Padnú všetky rekordy. Nikdy toľko Slovákov nechcelo bežať maratón

Branislav Koniar vysvetľuje, prečo bude košický maratón oslavovať 100. výročie až dvakrát a ako je možné, že napriek krízam pretrváva v chudobnom regióne už storočie ako unikát.

Padnú všetky rekordy. Nikdy toľko Slovákov nechcelo bežať maratón
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Branislav Koniar vysvetľuje, prečo bude košický maratón oslavovať 100. výročie až dvakrát a ako je možné, že napriek krízam pretrváva v chudobnom regióne už storočie ako unikát.

Medzinárodný maratón mieru v Košiciach organizuje už 30 rokov. V januári získal medailu prezidenta SR za významné zásluhy o rozvoj v oblasti športu. Hovorí, že ocenenie získal skôr fenomén maratónu než jedna osoba.

„V Prahe v máji behávalo v silných rokoch okolo 10-tisíc ľudí. Ak teda v Košiciach urobíme podobné čísla pri polovičnej populácii Slovenska, bez porovnateľných ubytovacích kapacít, bez veľkého letiska, s omnoho menšími ľudskými zdrojmi, je to taký malý zázrak,“ hovorí Branislav Koniar.

V rozhovore pre Postoj hovorí o tom, čím dokážu Košice prilákať bežcov z celého sveta, koľko Slovákov sa už zaregistrovalo na jubilejný ročník, a hodnotí, čo chýba slovenskému športu a ako dokázal maratón prežiť aj počas covidu.

Konštatuje, že bežcov je síce na svete oveľa viac, ale bežia omnoho pomalšie než v minulosti.

V októbri sa v Košiciach uskutoční 100. ročník najstaršieho maratónu v Európe a druhého najstaršieho maratónu na svete. Uvedomujeme si na Slovensku, že ide o významnú športovú udalosť?

Treba sa opýtať Slovákov, ako to vnímajú. Náš tím tomu, samozrejme, prepadol, veríme, že ide o výnimočný moment a odkaz.

Pozitívne odozvy pribúdali i v rokoch, keď sa o týchto výročiach ešte ani nehovorilo. Je to určite aj vďaka našej vytrvalej práci a častej a otvorenej komunikácii. Prestíž maratónu sa kontinuálne zvyšuje.

Určite k tomu prispel aj návrat k živým televíznym prenosom pred desiatimi rokmi.

Jubilejnú stovku chcete oslavovať dvakrát. Prečo?

Tento ročník je stý ročník, po stýkrát sa pobeží. Budúci rok to potom bude sto rokov od prvého štartu, ktorý bol v roku 1924. 

Obe výročia trpezlivo objasňujeme, pre niekoho je to chvíľu rébus, stačí si však uvedomiť číselné postupnosti a hneď je to jasnejšie. Tá prvá stovka v roku 2023 sa rozbehla veľmi spontánne a chvíľami to pripomína buldozér, ktorý to tlačí rýchlo pred sebou.

Vo svojej knihe Život ako maratón píšete, že k organizovaniu MMM ste sa dostali cez inzerát, ktorým sa hľadal pracovník na plný úväzok. Študovali ste strojárstvo, pracovali ste v jednej z prvých IT firiem na Slovensku. A zakotvili pri MMM. Dosť veľký pracovný skok.

Mal som pocit, že potrebujem niečo aktívnejšie, práce a tým aj motivácie v mojom odbore v tom čase ubúdalo. Takže prišiel tento impulz. Vtedy som už behával, k téme som mal blízko. Zaujala ma možnosť pozrieť sa do zákulisia a vyskúšať niečo nové.

Podľa vás bol život bez počítačov a technológií v 90. rokoch pri organizovaní MMM v niečom komplikovanejší, ale, naopak, v niečom jednoduchší. V čom napríklad?

Dnes si to už táto generácia zrejme nevie veľmi predstaviť. Jednoduchšie to asi bolo rozhodne vo vzťahoch, stačilo slovo, prísľub, džentlmenská dohoda. Dnes potrebujete vyjadrenia, stanoviská, referencie, odporúčania, plnenie rôznych kritérií, bodové hodnotenia, zmluvy. Vtedy boli tlak a byrokracia menšie.

No aj podujatie bolo oveľa menšie. Keď som začínal, do cieľa dobehlo asi 300 ľudí. Starali sme sa o 300 bežcov s oveľa menšími nárokmi na obsluhu, servis a komfort. V tomto to teda asi bolo jednoduchšie.

S behom ste začínali na sídlisku ako 28-ročný. Viedli ste si tréningové denníky, písali ste aj poznámky o behaní a netušili ste, že zostanete behu verný aj do budúcna.

Vtedy si denník písal skoro každý, kto sa cítil členom bežeckej komunity. Ľudia sa stretávali v rôznych športových kluboch, neformálnych komunít nebolo tak veľa. Každý sa chcel porovnávať, inšpirovať výsledkami ostatných. Človek zalistoval vo svojom tréningovom denníku a rozhovory dostávali prirodzený obsah. Aj tu treba vidieť impulzy, ktoré u mňa vyústili do celoživotnej genézy.

Beh bol iný aj preto, že neexistovali technické vymoženosti, GPS, aplikácie a podobne.

Boli stopky, vtedy to človeku stačilo. Vedel, akú má pred sebou vzdialenosť, často behával na rovnakých tratiach. Nebolo ťažké zistiť, či napreduje alebo nie. Žili sme bez technológií, ale poradili sme si. Na výpočty priemerov, úsekov a štatistík nám stačila hlava alebo papier a ceruzka. Fungovalo to bezchybne.

Pred behom ste sa aktívne venovali futbalu. Prečo ste to zmenili?

V istom veku, keď som už mal rodinu, mi dlhé cestovanie za zápasmi víkend čo víkend postupne začalo prekážať. Šport som však nechcel natrvalo opustiť. Beh sa stal prirodzeným spôsobom, ako zostať v pohybe.

Foto – Postoj/Tomáš Puškáš

Ako sa z občasného bežca stáva bežec na celý život? Veľa ľudí začne s behom a mnoho z nich aj skončí.

Ťažko povedať. Niektoré teórie hovoria, že treba vydržať sedem tréningov a vtedy sa to zlomí. Neviem presne, ako výskumníci prišli na číslo sedem.

My sme nemali záplavu článkov, metodiku, sofistikované zdôvodnenia výhod či nevýhod behu ako takého. Postupovali sme možno živelnejšie, ale o to odhodlanejšie. Nebola ani možnosť skúšať toľko odtieňov voľnočasových aktivít, ako je to dnes. Bol to znak tej doby.

Bolo menej možností, kadiaľ sa mohol človek uberať, necestovali sme temer nikde. No vyrástla veľmi silná generácia bežcov, ktorá zásadne ovplyvnila celé toto prostredie, udala tón a jej členovia často ešte i dnes priťahujú k behu svojich nasledovníkov.

V úlohe organizátora ste si raz trúfli zároveň vybehnúť aj na trať a potom ste to hlboko oľutovali.

Áno, bolo to v roku 1991. Rýchlo som po tomto experimente pochopil, že to takto nepôjde. Bol to môj prvý rok pri maratóne v úlohe organizátora, myslel som si, že to dám, že si odbehnem na tri hodiny a vrátim sa k práci. Už nikdy viac som to potom neskúšal.

Keď si teda chcete zabehnúť maratón, robíte to už inak.

Áno, treba to skúšať v inom termíne a na iných miestach.

Zháňanie finančných zdrojov bolo určite náročné v minulosti a aj dnes. V čom to bolo kedysi iné?

Dnes je sponzoring viac sofistikovaný, prišli veľké korporácie, rozhodnutia často závisia od dlhodobej línie, ktorá sa stanovuje mimo slovenských hraníc, v zahraničí.

V minulosti to bolo o niečo spontánnejšie, viac kompetencií mali v rukách lokálni ľudia. Celý projekt im nebolo potrebné dlho vysvetľovať a obhajovať.

Bolo to podľa mňa o niečo jednoduchšie. V tých prvých rokoch tu bola spontánna vôľa niečo podporovať, spoločensky sa prezentovať. Bolo to, samozrejme, živelnejšie, ale aj úprimnejšie ako dnes.

Konštatovali ste, že opakovane ste sa presvedčili o tom, že šport sa na Slovensku robí v doslova amatérskych podmienkach. Ako na tom teda sme?

Ľudia, ktorí sa venujú športu, či už športovci, alebo funkcionári, sa tomu snažia dávať to najlepšie, čo v nich je, ale tie vonkajšie impulzy a podmienky sú často amatérskejšie než v minulosti. Žijeme v ére tvrdých dát a tie nám vystavujú vysvedčenie. Vyplýva z nich, že Slovensko je z pohľadu investovania verejných zdrojov do športu na chvoste Európy. Výdavky samotných ľudí, športovcov, rodín sú porovnateľné s okolitými krajinami. Participácia štátu je však objektívne nižšia.

Šport sa snažia podporovať samosprávy, ale najväčšia diera je v centrálnej podpore. Tam sme na chvoste.

V čom je problém?

Chýbajú zdroje, chýba infraštruktúra, kvalifikovaní ľudia, ktorí by sa tejto práci venovali dlhodobo. Keď nie sú podmienky, mladých ľudí nepritiahnete do starej telocvične, na staré žinenky, do studenej kúpeľne.

Životný štandard vzrástol, v športe však stagnuje. Strácame body, talenty, konkurencieschopnosť. Chceli by sme oslavovať medzinárodné úspechy, ale naša stavba nemá pevné základy, aby sme sa mohli šplhať na vyššie poschodia. Je to začarovaný kruh. Bez úspechov sa stráca motivácia pre ďalšie generácie.

Foto – Postoj/Tomáš Puškáš

Covid zasiahol aj MMM. Organizovanie maratónu ste opísali ako divokú jazdu: testovanie, beh s rúškami, konšpirácie, zlomyseľnosť... Čo bolo pre vás vtedy najťažšie?

Asi neustále zmeny vo vyhláškach, ktoré sprísňovali podmienky na konanie aktivít. Každý týždeň sme čakali na zmenu vyhlášky, potom sme sa to naučili a prerobili naše manuály.

My sme ešte mesiac pred podujatím verili, že bude bežať 5000 ľudí, a nakoniec prišlo k redukcii až na 200 posledných. I tí mohli bežať len vďaka tomu, že sme sa ako prví na Slovensku dostali k antigénovým testom, ktoré boli vtedy úplnou novinkou.

A to nás zachránilo. Do vyhlášky sa nám podarilo pretlačiť, že aj tento antigénový bude popri tom PCR teste akceptovaný. V piatok ráno sme mali testy na poslednú chvíľu v Košiciach, v sobotu sme otestovali 200 bežcov, a tak sme mohli ročník a kontinuitu maratónu zachrániť. Aj vďaka mnohým ľuďom, ktorí dokázali vo vypätých chvíľach pomôcť.

Nahnevalo vás, že najskôr malo bežať 5000 a potom už len 200?

Museli sme to rešpektovať. Nemohli sme rátať s tým, že dostaneme mimoriadnu výnimku. I tak nám bolo miestami vyčítané, že sme maratón napokon zorganizovali. Niektorí ľudia v tom videli ohrozenie. Mnohí nechápali, prečo to celé podstupujeme, prečo to robíme, ako dôležitá a symbolická je kontinuita i signál, že spoločnosť by nemala kapitulovať pred každou prekážkou a ohrozením.

Napokon sa ukázalo, že takéto športové podujatia sa nikde na svete nestali ohniskom ďalšieho šírenia tejto nákazy. Organizátori postupne zvládali svoje podujatia pripravovať bezpečne aj v náročných podmienkach.

Bolo by to pre vás ako organizátora zvláštne, keby sa jeden ročník nekonal?

Určite. S takou predstavou sme sa nechceli zmieriť. Celé dianie bolo veľmi devastačné. Niekto si dal námahu a spočítal, že v roku 2020 sa z takpovediac historických maratónov založených pred rokom 1960 uskutočnilo iba 13. Ľahšie sa asi zmierite s prerušením cesty, ak za sebou máte desať rokov, než keď držíte veci nad hladinou celé storočie. No ani slávny Boston to neustál a svoju líniu musel prerušiť. Ľahké to nemal nik.

Na fotkách sa zachoval nezvyčajný štart bežcov v rúškach.

Bežci odbehli v rúškach prvých pár metrov, potom si ich mohli sňať a v cieli sme im ich zase podávali. Tak to vtedy bolo, živo si to pamätáme, museli sme rešpektovať vyhlášky.

Urobili sme aj množstvo osvetovej práce, komunikovali sme s vládou, s ľuďmi z hygieny a podsúvali sme im prepracované riešenia, ktoré pomohli zmierňovať reštrikcie aj v iných oblastiach.

Do štartu MMM ostáva osem mesiacov, jubilejný ročník už prilákal viac ako 6500 registrovaných bežcov. Ide o číslo, ktoré zvyknete mávať až v lete. Registráciu ste otvárali o čosi skôr.

Áno, možnosť prihlasovania sme posunuli už na prvý december vlaňajšieho roka. V prihláškach sa zrkadlí zatiaľ rekordný počet domácich bežcov, ešte nikdy toľko Slovákov nechcelo bežať samotný maratón.

Evidujeme veľké množstvo tých, ktorí to práve teraz chcú skúsiť po prvýkrát. Predpokladáme, že v ďalších mesiacoch porastie záujem o polmaratón i štafety, začnú sa hlásiť mnohé korporátne tímy, a uvidíme, aký bude dopyt zo zahraničia.

Dnes vidíme veľký záujem z Poľska, tradične z Česka, evidujeme veľkú skupinu Francúzov, počet zastúpených krajín bude atakovať 60.

Inzercia

Podľa našich odhadov sme tak v dvoch tretinách registrácie. Desaťtisíc bežcov v samotnú nedeľu bude taký rozumný strop vzhľadom na infraštruktúru, ubytovanie, Kulturpark i naše ľudské kapacity.

V Prahe v máji behávalo v silných rokoch okolo 10-tisíc ľudí. Ak teda v Košiciach urobíme podobné čísla pri polovičnej populácii Slovenska, bez porovnateľných ubytovacích kapacít, bez veľkého letiska, s omnoho menšími ľudskými zdrojmi, je to taký malý zázrak.

Tento rok teda čakáte veľa bežcov aj návštevníkov.

Určite padnú všetky rekordy v počte bežcov v samotnom maratóne. To dnes už vidíme. Onedlho otvoríme registráciu aj na minimaratón a určite budeme atakovať absolútne historické účastnícke rekordy.

Ukrajinci patria medzi dobrých bežcov. Vojna zamiešala karty aj pre nich.

Ukrajina pred vojnou z hľadiska účasti už predbiehala susedné Maďarsko.

Vlani sa ich počet prirodzene znížil, bežalo veľa detí, žien, veľa ľudí, ktorí tu žijú. Myslím, že Ukrajina je pre nás budúcnosť. Ak všetko dobre dopadne, v čo určite veríme, bude na Ukrajine určite veľmi zaujímavý priestor na spoluprácu.

Foto – Postoj/Tomáš Puškáš

Majú ruskí bežci stopku na MMM?

Tí, ktorí majú štatút profesionála, majú stopku od World Athletics. Hobby bežci sa môžu zúčastniť bez obmedzení.

Aké máme slovenské esá v maratóne?

Bohužiaľ tie tu dnes nie sú. Je to jeden z odrazov tohto športu. Na špičkový maratón sa nedokážete pripraviť popri práci. Musí vás to uživiť a to sa, ak nemáte nejakého tútora alebo osobného sponzora, veľmi nedá.

Slovenskí bežci si dokážu na lokálnych behoch zarobiť každý týždeň 100 – 200 eur, ak vyhrajú.

Tie zlaté časy, keď tu bol Róbert Štefko, bežci, ktorí sa mohli pripravovať v dobrých podmienkach, tie časy sú preč. Musí sa nájsť iné riešenie.

Ako to myslíte?

Vieme, že Sagan ani Vlhová by tu neboli, pokiaľ by to až fanaticky nepotiahli ich rodiny. Nedostali v rozhodujúcom období žiadnu zásadnú štátnu podporu. Tú podstatnú čerpali zvnútra od svojich rodičov.

V maratóne taký talent a takú zanietenú rodinu nevidíme. A je to škoda. Maratón je drina. Ak nevidíte svetlú budúcnosť, rýchlo strácate motiváciu.

Paradoxom je, že bežcov na Slovensku pribúda.

Ked vidíte dáta, bežcov je na svete oveľa viac, ale bežia omnoho pomalšie ako v minulosti.

Prečo? Majú lepšiu bežeckú výbavu, aplikácie, informácie.

Ale nedokážu trénovať s takým zanietením, nenechávajú cez víkend rodinu bokom. Životný štýl a priority sa menia. Je to dnes viac zábava. Tá generácia, ktorá tu bola okolo Petra Poláka, Furína, Obraza, Tiszu, to boli úžasní bežci. Tí behali maratón za 2 hodiny a 40 minút celé desaťročia. Dnes takých ľudí nemáme. Nie sú ochotní venovať tomu toľko času. A možno ho aj objektívne majú menej.

Pre celé odvetvie je tento rastový impulz fajn, máte milióny ľudí, ktorí behávajú, môžete im predávať tovary a služby, ten kolotoč funguje dobre.

Aký rozpočet máte na tento ročník MMM?

Netajíme sa, že financovanie vždy bolo a je i dnes mimoriadne náročné. Náklady musíme pokrývať z viacerých zdrojov, bežci musia postupne na sebe preberať väčší diel. Vďaka štartovnému poplatku dokážeme vyskladať zhruba tretinu rozpočtu. Tento rok to môže byť o niečo viac, no i tak väčšia časť rozpočtu stojí na sponzoringu a podpore partnerov.

Od mesta máme prísľub, že pomôže, i keď samotné ešte dnes zápasí s výpadkami a rozpočtovým provizóriom. Boli by sme radi, ak by rozpočet dosiahol aspoň vlaňajšie kontúry. Nie je však určený iba na samotný jesenný maratón. Zahŕňa všetko, čo počas roka robíme, od zimných aktivít, ženských tréningov, májového polmaratónu až po celý sled spoločenských protokolárnych udalostí.

Z rozpočtu platíte aj top bežcov? Na čo ich dokážete prilákať?

Áno, zo spoločného rozpočtu vyčleňujeme prostriedky i na top pretekárov. Dokážeme ich prilákať na pomerne rýchlu trať a na referenčné výsledky z minulých rokov. Tie ukazujú, že bežci si tu dokážu vytvoriť nové maximá a vo svojej kariére tak napredovať.

Sú to, samozrejme, bežci, ktorí vo svetovom rebríčku začínajú kdesi okolo 50. miesta a vyššie. Absolútna špička je pre nás nedostupná, ale je to pre nich odrazový mostík, urobiť i výkon, čas, získať nejaké zaujímavé umiestnenie.

Naše podmienky nemôžu konkurovať Berlínu a už vôbec nie Londýnu či ďalším veľkým maratónom. No víťazstvo v Košiciach prinesie bežcovi viac než dajme tomu piata priečka na Marathon Majors. Manažéri sa musia rozhodnúť, kam bežcov napokon poslať. Je to taká krížovka, ktorú lúštime s čiastkovými úspechmi. Často za sebou dokážeme nechať veľké bohaté metropolitné maratóny.

Foto – Postoj/Tomáš Puškáš

Košická trať je medzi bežcami obľúbená.

Je to rýchla trať, dá sa tu zlepšiť osobný rekord a potom si vypýtať vyššie štartovné na bohatšom maratóne.

Ako organizátori veľa chýb na trati nerobíme, nedá sa tu zablúdiť, fungujú občerstvovačky. Možno sa to nezdá, ale na trati je mnoho miest, kde môžete stratiť sekundu, dve, tri, stratiť rytmus, pohodu a napokon prehrať celé preteky.

Z toho pohľadu si myslím, že v Košiciach je to taký súzvuk dobrej organizácie na dobrej trati.

Môžete prezradiť nejakú novinku, ťahák tohto roka, možno mená bežcov?

To je ešte ďaleko. Začneme to riešiť, keď sa skončí jarná časť sezóny. Ani agenti bežcov s nami ešte neotvárajú túto otázku. Posledný veľký maratón je v Prahe v máji. Potom je v Európe i Severnej Amerike letná prestávka. Vtedy sa plánuje jesenná sezóna.

Čo sa týka stovky, v sprievodnom programe sa snažíme premýšľať a prísť so zaujímavým obsahom. Chceli by sme vytvoriť a vo verejnom priestore inštalovať zásadnejšie umelecké dielo. Azda sa nám podarí dosiahnuť niečo aj v športovej diplomacii.

MMM organizujete 30 rokov, dokáže váš ešte niečo zaskočiť?

Ulica je živý priestor, tam vás zaskočí čokoľvek. Stačí jedna vodárenská havária alebo iná porucha, rekonštrukcia. Snažíme sa komunikovať s čo najväčším predstihom a i mesto sa už snaží plánovať veľké opravy tak, aby sme sa vyhli stresom. Hoci sme v minulosti mali už aj také roky, že stavbári v piatok pred maratónom upratovali nové cesty a maľovali sa biele čiary.

Treba byť vždy v strehu.

Známy český bežec Miloš Škorpil napísal knihu Ako zabehnúť maratón za 100 dní. Dá sa to?

Dá sa kde-čo. Otázka je, ako človek pozná svoje limity, ako riskuje, ako to má vyrátané, ako je na tom zdravotne. Mal som priateľa, ktorý nemal nič spoločné s behom, bol tanečník. Postavil sa na štart maratónu a zabehol ho za 2:40. Jeho kondícia bola absolútna.

Sú takéto rýchle príbehy, otázka je, či je to šťastné riešenie. Myslím, že veľmi nie. Ja osobne by som to neodporúčal. Treba si na ten prvý maratón počkať, možno rok, dva, tri, a zaťažovať organizmus postupne. Radím ľuďom, nech sa zveria lekárom, nech si spravia poriadnu preventívku. Sú tu mnohé skryté riziká, poruchy srdca, civilizačné choroby. Ale nikoho neodrádzam. V postupných krokoch je i veľa radosti a inšpirácie.

Je veľa takých príbehov ľudí, ktorí sa prihlásia na maratón a nedobehnú ho? Možno aj preto, že sa precenia alebo nemajú dobrú prípravu.

Maratón nedobehne tak 50 ľudí, ostatní to nejako dajú. Polmaratón nedokončí málokto.

Skôr ľudia ešte tesne pred štartom zvážia svoje možnosti. Zhruba 10 percent ľudí, ktorí sú prihlásení, využije možnosť a preloží svoj štart o rok alebo sa preregistruje z maratónu na polmaratón.

Máte ešte nejaký sen, ktorý by ste si chceli ako organizátor zrealizovať?

Mnoho som si ich už naplnil. Prichádzajúce stovky už máločo prekoná. Cieľom, verím, že nie iba snom, je hľadať našich nasledovníkov, ľudí, ktorí to budú ďalej ťahať a svojím spôsobom sa tomu obetujú. Pretože toto nie je bežná práca, ktorú v pondelok ráno začnete a o štvrtej skončíte. Trošku fanatizmu do tej práce treba.

Maratón je obľúbený medzi Košičanmi, ktorí masovo povzbudzujú bežcov v každom počasí. Akú hodnotu dávajú MMM?

Obrovskú. Máme fotku z roku 1925 a na tej fotke už pri druhom ročníku maratónu niekde pri divadle vidieť kordóny ľudí. Na fotografiách vidno neskôr zaplnený štadión Lokomotívy, ktorý mal kapacitu 30-tisíc ľudí.

Keď v Košiciach bežal Bikila (olympijský víťaz v maratóne z Etiópie), celé mesto bolo z toho na nohách.

Diváci sú dodnes ako keby naším dvanástym hráčom. Kvôli nim sa bežci vracajú do Košíc, lebo si užijú tú chvíľu slávy, ten pocit, že niekto stojí na ulici a tlieska nielen víťazom. Priazeň sa dotkne aj tých posledných. A to je to unikátne, čo robí maratón maratónom v Košiciach.

V januári vám udelili medailu prezidenta za významné zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti športu. Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Po prvé to bolo nečakané prekvapenie, bolo to dosť dobre utajené. Ocenenie však získal skôr fenomén maratónu než moja osoba. Je to je výsostne tímová práca, človek sám tu zmôže málo.

Je to pre nás odkaz, že si niekto všíma našu prácu, život a entuziazmus v relatívne vzdialenom a v relatívne chudobnom regióne, kde napriek všetkým hrozbám a krízam pretrváva niečo unikátne.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.