Ústna tradícia hovorí, že keď 27. decembra 537 vstúpil cisár Justinián do dokončeného Chrámu svätej múdrosti (Hagia Sophia), dlho mlčky hľadel na nesmiernu krásu baziliky, ktorú dal postaviť, až napokon zašepkal: „Šalamún, prekonal som ťa.“

Pravdepodobne mal pravdu. Hagia Sophia bola umeleckým triumfom tisícročia. Na 916 rokov predstavovala nedeliteľnú súčasť každodenného života hlavného mesta byzantskej ríše, Konštantínopolu. Veľkosťou a vznešenosťou sa jej nevyrovnal žiaden iný kresťanský chrám. Počas stáročí sa stala symbolom byzantskej civilizácie. Pravoslávni kresťania ju vnímali ako centrum svojej viery, ako ochutnávku neba, a jeden spisovateľ zo šiesteho storočia ju opísal ako miesto, „kde sa vylieva zlatý prúd jagavých [Božích] lúčov a ostro žiari ľuďom do očí, takže iba ťažko dokážu zniesť pohľad naň.“

Presne z tohto dôvodu keď v roku 1453 mesto dobyli moslimskí dobyvatelia, ako prvé urobili z tohto úžasného kresťanského kostola mešitu. Počas nasledujúcich stáročí moslimskí vládcovia zničili alebo zrekvirovali takmer všetky kresťanské kostoly, ktoré v meste zostali. Obťažovanie kresťanskej menšiny pokračuje dokonca aj dnes, v modernom Turecku, a často sa pritom úmyselne ničia akékoľvek fyzické dôkazy o kresťanskej minulosti.

Hagiu Sophiu ako moslimské bohoslužobné miesto zatvoril agresívny sekularistický režim v roku 1931. Znovu bola otvorená v roku 1935 ako múzeum, ale v roku 2020 bola znovu určená na to, aby slúžila ako mešita. Turecko si nikdy nepriznalo vinu za genocídu zhruba 1 milióna arménskych kresťanov, ktorí na prelome 19. a 20. storočia žili vo vnútri jeho hraníc. A dnes zostáva v Turecku, 82-miliónovej krajine s rastúcimi islamistickými náladami, sotva 100 000 kresťanov. V Istanbule (predtým Konštantínopole) sa zdržiava iba 600 gréckych pravoslávnych rodín, pričom toto mesto kedysi súperilo s Rímom o vedúce postavenie v kresťanskom svete.

Nad týmto poučením z dejín by sme mali staroslivo uvažovať. Kým v Európe prudko klesá pôrodnosť a sekularizovaná Európa zavrhuje svoje kresťanské korene, moslimská imigrácia pokračuje. Preto, ako pred vyše desaťročím podrobne vysvetlil Christopher Caldwell, sa v Európe dramaticky mení náboženská a kultúrna klíma – pričom tento trend ďalej urýchľuje vysoká pôrodnosť medzi moslimami. Niektorí vedúci cirkevní predstavitelia už začali vyslovovať obavy. A majú pravdu.

Islam sa hlási k spoločnému pôvodu s judaizmom a kresťanstvom, ktoré majú svoje korene v Abrahámovi. No napriek formálnemu rešpektu, ktorý islam prejavuje Ježišovi a Márii, má iba veľmi málo spoločné s kresťanskou vierou. Islam popiera Trojicu, Vtelenie i Vykúpenie. Popiera presnosť evanjelií. Popiera pôvod a cieľ Cirkvi a takmer každý článok kresťanského vyznania viery. V skutočnosti islam uznáva judaizmus a kresťanstvo iba preto, aby ich absorboval do svojho vlastného príbehu.

Dobre to vyjadril svätý Ján Pavol II. – ktorý bol sotva nejaký veľký križiak – vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje:

„Ktokoľvek pozná Starý a Nový zákon a potom si prečíta Korán, jasne vidí proces, ktorým úplne redukuje Božie Zjavenie [kurzíva v origináli]. Nedá sa nevšimnúť si vzďaľovanie sa od toho, čo Boh o sebe povedal najprv skrze prorokov v Starom zákone a napokon v Novom zákone skrze svojho Syna. Všetko bohatstvo Božieho sebazjavenia, ktoré predstavuje dedičstvo Starého a Nového zákona, bolo v islame rozhodne odsunuté nabok.

Bohu Koránu sa dávajú niektoré z najkrajších mien v ľudskom jazyku, no v konečnom dôsledku je to Boh mimo sveta, Boh, ktorý je iba Výsosť, nikdy Emanuel, Boh s nami. Islam nie je náboženstvom vykúpenia…“

Z tohto dôvodu je od kresťanstva veľmi vzdialená nielen islamská teológia, ale aj antropológia.

Preto bola moslimsko-kresťanská koexistencia vždy nepríjemná a často nepekná, obvykle na účet kresťanov. Vo veľkej časti severnej Afriky a Blízkeho východu kedysi prekvitala kresťanská civilizácia. Moslimské nájazdy ju zaplavili a vyhladili. (Kresťanská) Byzantská ríša vzdorovala už 400 rokov moslimskej expanzii, keď pápež Urban II. vyhlásil v roku 1095 prvú križiacku výpravu. Španieli vyhnali moslimských okupantov až v 15. storočí. Moslimské armády boli odrazené od Viedne až v roku 1689. Veľká časť dnešnej tragickej náboženskej a etnickej nevraživosti na Balkáne má svoje korene v štyroch storočiach okupácie a útlaku zo strany osmanských Turkov (čiže moslimov).

A tieto problematické vzťahy nie sú iba čímsi v dávnej minulosti. Bežnou vecou sú islamistické útoky na nigérijských kresťanov. Kresťania v štátoch, kde vládnu moslimovia, v štátoch ako Sudán, Egypt, Irán, Pakistan, Turecko, Bangladéš a Indonézia, čelia všetkému možnému od diskriminácie a obťažovania až po otvorené násilie. Dôvod je jednoduchý. Predsudky voči židom a kresťanom majú v islame dlhú a nešťastnú tradíciu, aj keď sa tvrdieva opak.

To nám nedáva oprávnenie zanechať dialóg a úprimné pokusy o medzináboženskú spoluprácu. Ľudia inštinktívne milujú. V každodennom živote sú vzťahy medzi moslimami a kresťanmi veľmi rozmanité a často sú srdečné a poznačené vzájomným rešpektom. Chce to však, aby sme do súčasných stretnutí s islamom vniesli realizmus, odvahu a presnú pamäť. Vo svetle evanjelia nie je Mohamed pravý prorok a Korán nie je Božie slovo. Moslimovia nepoznajú Ježiša z Jn 14, 6 – a bez kresťanov, ktorí budú žiť svoju vieru radostne a intenzívne, ako aktívne svedectvo islamskému svetu, ho ani nikdy nespoznajú.

Ako raz povedal Benedikt XVI., kresťania sú dnes najprenasledovanejším náboženským spoločenstvom na svete. Ak my, kresťania, ktorí sa ešte stále tešíme požehnaniu vo forme náboženskej slobody, budeme spať, potom svet, ktorý zdedia naše vnúčatá, bude stále väčšmi svetom bez kríža a bez pravdy.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je akademický pracovník v oblasti katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.