Augustové ponaučenia Kamala Harrisová a nacistická Akcia T4

Prvý je tento: boli sme svedkami niečoho zázračného. Alebo aspoň neprirodzeného. Jedna z našich dvoch celonárodných politických strán mala štvorročný zjazd. A jej nominantka na prezidentku sa cez noc zmenila z agresívnej, krákoravej polokomediantky a poloharpye na inšpiratívnu celonárodnú líderku – akoby opak lykantropie, keď sa vlkodlak zmení na ženskú verziu sympatického Lona Chaneyho juniora. (Táto udalosť i jej následky sa práve dočkali mediálnej adaptácie „založenej na skutočnom príbehu“ a Donald Trump v nej hrá Draculu.)

Druhý dôvod je tento: moja žena a ja máme syna Daniela s Downovým syndrómom a tri z našich jedenástich vnúčat majú postihnutie. Prečo je to dôležité? Vysvetlím.

Tento august uplynulo presne 85 rokov odvtedy, čo v Berlíne začala svoju činnosť Charitatívna nadácia pre inštitucionálnu starostlivosť. Za sídlo si zvolila vilu zhabanú židovskej rodine na Tiergartenstrasse č. 4. Táto adresa sa stala riadiacim centrom programu nútených eutanázií v Tretej ríši, Akcie T4.

Spočiatku sa nadácia i jej program tvárili ako pozitívny liečebný program pre postihnutých. Skutočnosť však bola úplne iná. Akcia T4 mala dva veľmi praktické ciele: očistiť genofond odstránením duševne a telesne poškodených a ušetriť štátu peniaze, ktoré sa inak premrhali na cieľovú populáciu vnímanú ako nehodnú života.

Program sa začal novorodencami. Rýchlo sa však rozširoval a patrili doň aj chronicky chorí a postihnutí. Pacienti boli najprv vyhladovaní na smrť alebo im vstrekli do žíl jed. Neskôr boli pre lepšiu účinnosť skupinovo splynovaní v osobitných miestnostiach alebo nákladiakoch.

Na začiatku si riaditelia T4 mysleli, že bude treba zlikvidovať 70 000 pacientov. A oficiálne záznamy ukazujú, že ich bolo usmrtených presne toľko, lebo Akcia T4 trvala iba dva roky. Prečo chabé dva roky? Lebo sa ukázalo, že mnohí Nemci sú síce ochotní sledovať zničenie svojich židovských susedov, ale oveľa stiesnenejší boli, keď sa zabíjali „z milosti” ich vlastné hendikepované deti.

Odpor verejnosti preto prinútil režim Akciu T4 koncom roku 1941 oficiálne zastaviť. V praxi sa však program neskončil. Pokračoval až do roku 1945 ako rutinný medicínsky postup v mnohých nemeckých nemocniciach. Konečný počet jeho obetí sa blížil k 300 000 nevinne zavraždeným.

A, samozrejme, Akcia T4 fungovala ako nácvik holokaustu. Množstvo lekárov a iných zdravotníkov jednoducho prešlo z T4 do táborov smrti, kde pokračovali v experimentoch a zabíjaní.

Bolo by ľahké obviňovať z Akcie T4 gang politických hrdlorezov. A nebola by to ani pravda. Nemecké zdravotnícke a vedecké profesie začali požadovať nútenú eutanáziu už v roku 1900. Tretia ríša iba uskutočnila to, čo už bolo v súlade s prevažnou odbornou mienkou.

Program T4 prevádzkovali a personálne zabezpečovali – a pacientov vraždili – nie hrdlorezi z SS, ale ochotní lekári a sestry. A používali jedy a techniky, ktoré vyvinuli ochotní vedci a technici, ktorí presne vedeli, čo robia.

Všetko toto sa udialo v rámci národa, ktorý bol na intelektuálnej a kultúrnej výške. A asi najznepokojujúcejším faktom na celej tejto nočnej more je to, že mnohé centrá dlhodobej starostlivosti o postihnutých v Nemecku boli výslovne kresťanské.

Patrili k protestantskému aj ku katolíckemu spoločenstvu. Riaditelia týchto centier vedeli, čo sa v rámci T4 deje. Inými slovami, chápali, že konajú zlo. Takmer všetci sa však pod tlakom režimu ohli. A svojich pacientov mu vydali na milosť a nemilosť.

A ako súvisí čokoľvek z tohto s našou realitou v roku 2024?

Dobrá otázka. Nášmu synovi Danielovi štát poskytuje služby, ktoré by si pred 60 rokmi nik nedokázal predstaviť. Naše zákony sú dnes oveľa citlivejšie na potreby rozumovo a fyzicky postihnutých. V médiách je zobrazovanie postihnutia oveľa pozitívnejšie, než bolo iba pred niekoľkými desaťročiami. Pre ľudí s postihnutím sa dynamicky rozvíja špeciálne olympijské hnutie. A „inklúzia“ je súčasťou našej každodennej slovnej zásoby. Všetko toto sú veľmi dobré veci. Myslíme si, že tu by sa nikdy nemohlo stať to, čo sa stalo v Nemecku, lebo dejiny sa nikdy neopakujú.

Je tu však problém. Je pravda, že „dejiny sa nikdy neopakujú“. No vzorce ľudského myslenia a správania, ktoré tvoria dejiny, sa opakujú neustále. Myšlienky, aj niektoré z úplne najhorších, len tak ľahko neumierajú. Iba nadobudnú novú a príťažlivejšiu formu.

Preto eugenika – myšlienka vytvoriť dokonalý genofond odstránením nedokonalých – nikdy úplne nezmizla. Zabíjanie nechcených dospelých dnes možno vyšlo z módy, ale zabíjanie nechcených v matkinom lone alebo ich vyhladovanie na smrť ako novorodencov, ak prežijú potrat, prípadne postrkovanie chorých, aby opustili toto slzavé údolie pomocou lekárom asistovanej samovraždy: tieto veci tu už máme.

Výraz ako „reprodukčné práva“ – hlavná téma jednej z našich tohtoročných kandidátov na prezidenta – znie rovnako neškodne ako kedysi v Nemecku „Charitatívna nadácia pre inštitucionálnu starostlivosť“. A je rovnako nečestný ako realita, ktorú zakrýva.

Vatikánu a nemeckým katolíckym predstaviteľom slúži ku cti, že sa proti programu T4 v Tretej ríši verejne postavili. A svätý Ján Pavol II., ktorý Tretiu ríšu zažil na vlastnej koži, počas celého svojho pontifikátu dôrazne dokazoval posvätnosť každého ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť bez ohľadu na to, aký je poškodený.

Ale tu, v „zemi slobodných“, sme dnes národom, v ktorom sa oslavujú potraty, asistuje sa pri samovražde (prípadne sa k nej povzbudzuje), a infanticída – ako poznamenal tu a tu spisovateľ a profesor medicínskych humanitných vied Charles Camosy – sa votrela do nášho politického života… sčasti aj vďaka mužovi, ktorý bude túto jeseň kandidovať na post viceprezidenta.

Myslím si, že ponaučenie z tohto všetkého sa nachádza už v mojom prvom odseku. Vlkolaci a upíri sú možno strašidelní, ale sú to výtvory fantázie a v konečnom dôsledku nemôžu nikomu ublížiť. Skutoční netvori sú vždy ľudia. A tu v Štátoch majú vynikajúce PR.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je profesor katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky. Je autorom knihy True Confessions: Voices of Faith from a Life in the Church (Pravdivé vyznania. Hlasy viery zo života Cirkvi).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.