Vzťahy a výchova Tínedžeri nás už veľmi nepotrebujú? V skutočnosti je to celé inak

Už nás nepotrebujú. Možno si to ako rodičia povieme, keď sa naše deti pomaly a isto dostávajú alebo sa už dostali do tínedžerského veku. Nemusíme ich už vodiť do a zo školy, rozvážať ich po krúžkoch, chodiť s nimi na ihrisko a čoraz viac vidíme, že ich kamaráti sú dôležitejší ako my.

Postupne sa snažia osamostatňovať a nám sa zdá, že nám už len ostáva úloha zabezpečiť im jedlo, oblečenie, zaplatiť poplatky v jedálni, za električenku a tak podobne. No nedajme sa oklamať. Myslím, že realita je v skutočnosti úplne iná.

Aj keď sa už z našich milých, rozkošných a prítulných detí stávajú mladí, ktorí na nás pozerajú ako na nechápavých starcov a dávajú nám patrične najavo, ako sme so všetkým pozadu a nerozumieme životu, v skutočnosti nás potrebujú viac, ako si myslíme. Aj keď sa tvária presne opačne.

Poznáte ľudí, ktorí hovoria o tom, ako sa o nich rodičia veľmi nezaujímali, stále boli v práci, nevedeli nič o ich kamarátoch, nemali na nich čas, nevedeli veľa o ich živote? Myslíte, že hovoria o období, keď boli úplní drobci?

Som presvedčená, že hovoria o veku dospievania. Dospievajúce deti nás potrebujú stále, len iným spôsobom, ako keď boli malé. Veď aj my, keď sme už dospelí a možno už máme svoje rodiny, máme svoj spôsob života, potrebujeme svojich rodičov, potrebujeme mať pocit, že za nimi môžeme prísť, že nás prijímajú, podporujú a majú nás radi.

Keď takýto vzťah nemáme, cítime, že niečo v našom živote nie je v poriadku. Prečo si teda niekedy myslíme, že naše odrastajúce deti nás už nepotrebujú? Vek dospievania nie je ľahký ani pre ne samotné a o to viac potrebujú vidieť a vedieť, napriek všetkým tým prevracaniam očí a podobným prejavom, že nám na nich záleží a že sa o ne zaujímame. Len ako na to, keď sa tvária, že byť s nami je pre nich taká veľká otrava?

Nie je to ľahké a vyžaduje si to dosť trpezlivosti, značnú dávku kreativity a nadhľadu z našej strany. O čo sme sa my doma snažili, bolo, aby sme trávili čas spolu. Snažili sme sa stavať na tom, čo deti baví a zaujíma.

Manžel išiel so synom na športový zápas alebo s dcérou na spoločensko-politický festival. Ja som šla s nimi do divadla či zaplávať si. Dôležitým bodom dňa u nás bola spoločná večera. Aj keď sa stalo, že niekto mal aj iné povinnosti mimo domu, kto bol doma, večeral spolu s ostatnými. Bol to super čas na to, aby sme sa porozprávali, aký mal kto deň, čo bolo fajn a čo nebolo fajn, čo kamaráti, ako to ide v škole.

Nerobím si ilúzie, že nám povedali všetko, ale boli sme spolu a počúvali sme sa. Nikdy sme nemali doma taký zvyk, že každý sa naje sám, kedy bude chcieť, alebo si odnesie jedlo do izby a tam, možno pri počítači, si ho zje. Bol to aj super čas, ktorý sme s manželom využívali na to, aby sme tak trochu nenápadne otvorili rôzne témy. Napríklad sme niečo čítali, počuli, niekto niečo povedal a my sme to chceli nenápadne podsunúť deťom.

Nejakou moralizujúcou prednáškou to, samozrejme, nešlo, a tak sme sa dopredu dohodli, o čom sa začneme medzi sebou pri večeri akože len tak rozprávať. Do tejto našej diskusie sa, samozrejme, zapojili postupne aj deti. Nie vždy sa z toho stala pokojná diskusia, nie vždy sme sa zhodli, ale to nebolo to najpodstatnejšie.

Boli sme spolu a spoznali sme svoje názory a čo je pre koho dôležité. Čo sme si s manželom uvedomili, bolo, že mladí potrebujú ísť s nami aj do konfrontácie, aby si vyjasnili svoje vlastné postoje.  

Ako rastú, začínajú prirodzene vnímať niektoré veci inak, často majú potrebu rebelovať proti rodičovským hodnotám a aj ich spochybňovať. Svojím spôsobom nás aj skúšajú, či platí to, čo sme im hovorili celé detstvo, či si vieme stáť za svojím. A ak to ustojíme, raz sa nám toto úsilie v dobrom vráti. Únavné? Áno. Ale je to oveľa lepšia investícia ako nechať deti, nech sa zavrú v izbe, a ani nevedieť, čo robia, čo si pozerajú, s kým sú v kontakte. Len preto, lebo sa nám to zdá s nimi ťažké.

Ak neinvestujeme čas do toho, aby sme aspoň tušili, čo prežívajú, čo ich zaujíma, čo si myslia o niektorých veciach, môže nás ich správanie raz nemilo prekvapiť. Tá námaha stojí za to.

S manželom sme svojho času pozerali jeden seriál o autistickom doktorovi. Nemal rodičov, brat mu zomrel a patronát nad ním vzal jeden starší lekár, riaditeľ veľkej nemocnice. Riaditeľovi však zistili nádor na mozgu a musel absolvovať riskantnú operáciu. V rámci rekonvalescencie bral lieky, ktoré spôsobovali vidiny. A tak sa pri posteli v nemocničnej izbe objavila jeho už zomrelá mladá dcéra.

Začali sa spolu rozprávať. Najprv bol ich dialóg veľmi milý, keď si hovorili, ako sú radi, že sa vidia, on jej hovoril, ako mu chýba a tak. Ale postupne to naberalo iné obrátky. Začala mu hovoriť, ako jej v živote chýbal, ako sa o ňu nezaujímal, keď už bola strašia. On jej vravel, že veď ona o neho neprejavovala záujem, tvárila sa, že ho nepotrebuje, stále bola s kamarátmi a často prišla domov zdrogovaná. Ona na to, že veď áno, lebo on stále pracoval, mal svoje konferencie, cestoval a bol málo s ňou. On sa obhajoval, že všetko to robil pre nich. Ona na neho kričala so slzami v očiach, že ho potrebovala, aby bol s ňou, potrebovala ho, ale on tam nebol, a preto bola s tými kamarátmi. Celý dialóg silno naznačoval, že dcéra zomrela na následky drog.

Pre mňa to bol veľmi silný a ozaj famózny a výpovedný dialóg. Išiel priamo na podstatu veci. Ukázal presne to, aké ovocie môžeme zožať, ak sa necháme uspokojiť tým, že deti sú veľké, už nás nepotrebujú, a necháme ich v ich rozbúrenom svete samých. Tým ovocím nemusia byť hneď drogy, môže to byť čokoľvek iné.

Nie je ľahké v tomto veku dať deťom aj slobodu, ktorú čoraz viac potrebujú, naučiť ich spájať ju so zodpovednosťou a aj myslieť na to, že predsa len ešte stále nás potrebujú. Pokladám za nesmierne dôležité, aby sme sa nevzdali byť súčasťou života svojich dospievajúcich detí.

Neznamená to, že sa im máme vnucovať, byť silou-mocou ich kamarátmi. Kamarátov máme mať, my aj oni, medzi svojimi rovesníkmi. Áno, možno je ľahšie, keď idú s niekým von, a možno ani nevieme s kým, alebo keď sa zavrú do svojej izby. Hlavne že už máme svoj pokoj, neriešime ich otrávený výraz a nemusíme sa hádať.

No vydržme! Buďme im rodičmi, o ktorých vedia, že tam niekde pre nich stále sú. Aj keď sa tvária, že nikto to nemá také ťažké s rodičmi ako práve oni s nami. Raz sa na tom všetkom možno spolu dobre zasmejeme.