Vojna na Ukrajine jednoducho nespĺňa podmienky definície svetovej vojny, keďže dnes existujú iba dve plnokrvné svetové veľmoci a ani jedna nie je priamym účastníkom tohto konfliktu: Amerika svojich chlapcov za Ukrajinu nikdy neobetuje a Čína sa drží úplne bokom.

Ešte aj ekonomická veľmoc EÚ dodáva iba obmedzený počet zbraní.

Keby Čína zaútočila na Taiwan, mohli by sme začať rozprávať o tretej svetovej.

Teraz ten zamýšľaný článok konečne píšem, ale až takou útechou, žiaľ, nebude.

Po prvé, aj keď máme doteraz do činenia s východoeurópskou vojnou, kto­rá pre západnú podporu Ukrajiny má v sebe aj nejaké črty pro­xy vojny, sme stále v najväčšom európskom ozbrojenom konflikte po roku 1945.

Bosnianska vojna trvala viac ako tri roky a vyžiadala si 100-tisíc obetí. Ukrajinská vojna trvá necelých desať mesiacov a vyžiadala si už asi po­dob­ný počet obetí.

Po druhé, platí síce predpoklad, že priebeh invázie na Ukrajinu môže odrádzať Čínu od invázie na Taiwan. Nikto nám však záruku nedá, lebo anexia Taiwanu je dlhodobou štátnou doktrínou. Ľudová re­pub­li­ka by dokázala odrezať malý ostrovný štát v mihu oka od im­por­tu.

Uznávaný vojenský analytik z Nemecka sa dal počuť, že čínska elita už desaťročia z duše opovrhuje Ruskom. Číňania sú vraj hlboko pre­sved­čení, že by svoju inváziu vedeli spraviť lepšie.

Pravdu majú aspoň v tom, že horšie to už nejde.

Čínsky režim už nie je taký stabilný, bojí sa hnevu ľu­du, a strach je zlý radca. Zdieľať

Značným rizikovým faktorom je aj fakt, že všemohúci vodcovia Ruska aj Číny boli počas pandémie nevídaným spôsobom izolovaní od sveta.

Samota Pu­ti­no­vi ne­prospela, bola jedným z dôvodov jeho katas­tro­fálne nesprávneho roz­hodnutia.

Si Ťin-pchinga už takmer tri roky chránia pred čínskym vírusom. Máme dôvod myslieť si, že je menej odrezaný ako Putin a že vie sku­točné dianie vonku lepšie vyhodnotiť?

Po tretie, spontánne a nepripravené rozhodnutie Siho zo dňa na deň ukončiť lockdownovú politiku „zero covidu“, s ktorou sa režim Komunistickej strany Číny takmer tri roky chválil pred celým sve­tom, ukazuje niečo znepokojujúce.

Poukazuje podľa mňa na to, že režim už nie je taký stabilný. Bojí sa hnevu ľu­du. A strach je zlý radca. A najjednoduchší spôsob, ako jednotne zoradiť krajinu do šíkov za vládou, je vojna proti vonkajšiemu nepriateľovi.

Znie to teraz možno hlúpo, ale ja som už v septembri vy­cí­til, že sa v Číne niečo láme. Napísal som o tom cestopis v nemčine, v slo­ven­čine nie. Škoda, inak by som aj u vás mohol byť za proroka...

V septembri som navštívil ujgurský okres na východe Kazachstanu, rovno na hranici s Čínou. Žije tam početná ujgurská menšina, ktorá historicky zväčša pochádza z územia dnešného čínskeho štátu.

Roz­prá­val som sa s rôznymi Ujgurmi, okrem iných aj so svojráznym starostom dediny Dardamty.

Bol som presvedčený, že kazašskí Ujguri, ktorí žijú v oveľa slo­bod­nej­šej krajine, ako je Čína, budú zhrození z toho, čo čínsky režim robí za rohom s ich súkmeňovcami: napríklad v prevýchovných táboroch v masovom me­rad­le.

Vražedné lockdowny sú minulosťou, to naznačuje, že čínske vedenie eš­te úplne nestratilo cit pre nálady obyvateľstva. Zdieľať

Čakalo ma však veľké prekvapenie: správy o prevýchovných táboroch považovali za zveličené, ráznosť Siho protikorupčnej kampane sa im pozdávala, o digitálnej totalite tzv. sociálneho kreditu ešte ani nepočuli.

No predsa len reálne riešili, ako môžu Ujgurom v najbližšom číns­kom meste Guldža pomáhať. Starosta aj zorganizoval zbierku, ktorú však nevedel do Číny doručiť.

Dôvodom bol čínsky covidový lockdown, v kto­rom sa polmiliónové mesto vtedy nachádzalo iba desať dní. Moji Ujguri mi rozprávali o za­va­re­ných vchodových dverách na panelákoch a o zamknutých a hla­du­jú­cich ľuďoch, ktorým z ulice „hodili dve jablká a dve uhorky – a to je všetko“.

Toto ich dojalo, nie abstraktné reči o prevýchovných táboroch.

Tie lockdowny v ujgurskom regióne trvali ešte tri mesiace. Potom si vyžiadali práve u Ujgurov tucet mŕtvych, vypukli masové pro­tes­ty po celej Číne – a režim rýchlo ustúpil.

Vražedné lockdowny sú minulosťou. To naznačuje, že čínske vedenie eš­te úplne nestratilo cit pre nálady obyvateľstva.

Je to dobré? Podľa mňa ani nie.

Ukazuje to, že veľmoc Čínu riadia bezohľadní a inteligentní, so zreteľom na ďalekú budúcnosť uvažujúci a spontánne sa rozhodujúci ľudia.

Neexistuje na sve­te hrôzostrašnejšia hrozba. Možno sa nám bude ešte cnieť za súperom, akým je Putin.