Peter Pellegrini aj s prispením Mariána Leška a Samuela Abraháma otvoril pravidelne sa objavujúcu tému zmeny volebného systému z pomerného na väčšinový, respektíve zmiešaný.

Už na sneme strany Hlas začiatkom októbra Pellegrini oznámil, že strana bude iniciovať zmenu, aby sa polovica poslancov volila v jednomandátových obvodoch podľa okresov a druhá polovica tak ako doteraz. Po komunálnych a župných voľbách napísal k tejto téme aj komentár.

Rovnaký návrh predniesol Marián Leško v rozhovore pre Denník N, hoci nehovoril konkrétne o okresoch, ale tiež uviedol, že by sa polovica poslancov mala voliť väčšinovým systémom v jednomandátových obvodoch a polovica pomerným. Dokonca sa vyslovil, že je to niečo, čo môže Slovensko zachrániť.

Následne sa do diskusie zapojil so svojím príspevkom politológ Samuel Abrahám, ktorý opísal výhody aj nevýhody ako väčšinového, tak pomerného systému. Väčšinový systém opísal ako stabilný, no nespravodlivý a pomerný ako spravodlivý, ale nestabilný.

Napriek tomu Abrahám píše: „Poslanec NR SR by však mal byť zvolený vo svojom volebnom obvode, župe či kraji.“ Argumentuje tým, že takto by ten-ktorý poslanec mal legitimitu svojho vlastného obvodu, kde si vybojoval mandát, oproti súčasnému stavu, keď v parlamente sedí, podľa Abrahámových slov, „150 poslancov, ktorí sú pre voličov vlastne anonymní“.

Iste sa v parlamente nájdu poslanci, ktorí sú neznámi nielen pre bežných ľudí, ale aj pre tých, ktorí sa domácej politike venujú. No tvrdiť, že všetkých stopäťdesiat poslancov je pre voličov anonymných, je pritiahnuté za vlasy.

Abrahám nenavrhuje jednomandátové obvody ako Pellegrini alebo Leško. Rozdelil by síce súčasný jeden volebný kraj – alebo ľudovo obvod – na viacero, pričom ich počet ponecháva na diskusiu. Sám pritom na väčšinovom systéme kritizuje, že v ňom veľmi veľa hlasov prepadáva a jeho dôsledkom môžu byť aj jednofarebné zastupiteľstvá, ako sa to stalo napríklad v Bratislave.

V čom sa však Abrahám mýli, je jeho konštatovanie, že na miestnej úrovni „zvíťazili konkrétni kandidáti, nie ich stranícka príslušnosť“. Ťažko povedať, ako k tomuto názoru dospel, keďže aj práve výsledky komunálnych volieb v Bratislave sú jasnou ukážkou, že voliči volili výrazne po straníckej línii. Dlhoročných skúsených poslancov nahradili úplne neznámi juniori, pričom jediná ich výhoda bola, že mali za menom napísané „tie správne“ strany.

Aj vo svetle výsledkov týchto volieb na sile značne stráca hlavný argument zástancov viacerých volebných obvodov, podľa ktorého by tak oslabol vplyv straníckych centrál na výslednú podobu parlamentného zboru. Nie je vôbec jasné, prečo by voliči mali vo väčšinovom či v zmiešanom systéme zrazu voliť kandidáta nie podľa jeho straníckej príslušnosti, ale na základe akejsi miestnej znalosti.

Zvláštnosť Abrahámovho komentára iba podčiarkuje jeho návrh takýto systém zaviesť prostredníctvom referenda. Predstava, že politicky letargickú slovenskú spoločnosť by z pohoviek zdvihla práve zmena volebného systému, je, jemne povedané, idealistická.

Sulík: v NR SR nejde o cesty pre rodnú viesku

Netrvalo dlho a s komentárom sa ozval aj známy obhajca jedného volebného obvodu Richard Sulík. Ten prišiel s argumentáciou, že „volebný obvod by mal byť presne to územie, na ktorom platia normy prijímané voleným zborom“, čiže v komunálnych voľbách celá mestská časť alebo obec, v župných voľbách celá župa a v parlamentných celá krajina. Či by to malo platiť aj v eurovoľbách, Sulík nespomína.

Argumentuje pritom, že v Národnej rade „nejde o to, kto vybaví novú cestu pre svoju rodnú viesku“, ale kto bude presadzovať najlepšie normy. Ako príklady uviedol niektorých svojich poslancov, ktorých by v prípade rozdelenia Slovenska na viacero obvodov väčšina voličov nemohla voliť, lebo by mali trvalý pobyt v inom obvode.

Sulík tým vlastne poukazuje na to, že geografické kritérium, podľa ktorého sa kreslia obvody, je v niečom celkom arbitrárne. Voliča z jedného konca republiky môže dobre zastupovať aj poslanec žijúci na opačnom konci, ak má podobné politické presvedčenie. Či je jeden východniar a druhý západniar, je pritom úplne nepodstatné.

Podľa Sulíka by jednomandátové obvody viedli aj k tomu, že dnes by Obyčajní ľudia mali v parlamente výrazne viac poslancov, keďže táto strana vo voľbách v roku 2020 valcovala naprieč okresmi. Pri pohľade na výsledky parlamentných volieb podľa okresov to naozaj vyzerá tak, že v deväťdesiatych rokoch by takmer celý parlament malo HZDS, neskôr Smer a teraz OĽaNO.

Lysý: Sulík má jednoduché uvažovanie

V pomerne rozvášnenom komentári tento argument napadol Miroslav Lysý z Právnickej fakulty UK. „Práve na tomto príklade sa asi najviac prejavuje jednoduchosť uvažovania bývalého ministra hospodárstva,“ uviedol Lysý. Podľa neho by v inom volebnom systéme, v ktorom by voliči mali iné kandidátne listiny, voľby dopadli inak.

Ako príklady uvádza politicky pestrý Český senát a Spojené kráľovstvo, kde po voľbách v roku 2010 vládol koaličný kabinet, čo je však v tejto krajine zriedkavá výnimka. Či by však aj na Slovensku voľby v jednomandátových obvodoch vyzerali podobne ako v Česku, dnes nikto nevie predpokladať. Jedno je však isté: takýto systém by výrazne pomáhal silným stranám a stranám menším by takmer nedával šancu.

A to je aj hlavný dôvod, prečo Leško, Abrahám i Lysý tak propagujú zavedenie viacerých volebných obvodov. Svorne argumentujú tým, že by to vyradilo z parlamentu extrémistov.

Svätí účel prostriedky?

Táto argumentácia veľmi pripomína princíp účel svätí prostriedky: nechceme v parlamente extrémistov, tak zmeňme volebný systém a problém je vyriešený. Leško, Abrahám, Lysý i každý, kto takto argumentuje, sa však mýlia a môžu sa bolestne prerátať.

Väčšinový volebný systém vôbec automaticky neznamená vyradenie extrému. On znamená vyradenie hlasu malých skupín. A áno, jednou z nich je – momentálne – aj krajná pravica, no zďaleka nie jedinou. Na Slovensku je v skutočnosti väčšina strán malými skupinami, či ide o klasických liberálov, progresívcov, národniarov, Maďarov, alebo dokonca aj kresťanských demokratov. Všetky tieto strany mávajú viac-menej stabilne jednociferné preferencie.

Strany, ktoré na Slovensku dosahujú dvojciferné výsledky, majú spoločnú jednu vec: populizmus. A ten je tým, čo by zrejme najviac profitovalo z väčšinového alebo zmiešaného volebného systému. Jeho zástancovia síce chcú minimalizovať extrémizmus, ale mali by si dať pozor, aby nevyliali s vaničkou aj dieťa: malé strany, ktoré môžu v skutočnosti byť hlasom rozumu, pre krajinu takým potrebným.