Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
11. november 2022

Školská psychologička o agresivite žiakov

Je čas, aby sa v našom školstve po týchto tragédiách začali systémové zmeny

O stúpajúcom násílí na školách a nepripravenom systéme sme hovorili so školskou psychologičkou Monikou Ferenčíkovou. 

Je čas, aby sa v našom školstve po týchto tragédiách začali systémové zmeny

Foto: Andrej Lojan

Školská psychologička Monika Ferenčíková pre Postoj potvrdzuje, že násilie na školách prudko narastá a náš systém, ako je nastavený dnes, nevie zachytiť patologické tendencie žiakov, ktorí by mohli byť potenciálnymi agresormi. Školských psychológov je málo, nestíhajú pokryť potreby jednotlivých škôl ani na 30 percent a chýbajú im potrebné kompetencie. 

Hovorili sme o tom, čo spôsobilo prudký nárast agresie žiakov, prečo prekvapivo agresormi bývajú skôr utiahnuté, naoko bezproblémové deti a prečo už neplatí mýtus, že násilníkmi sú len deti zo sociálne slabšieho prostredia. 

„Prekvapila ma vyhranená forma, spôsob, ktorým sa rozhodli útočiť. Čo ma neprekvapuje, je nárast agresivity na školách,“ hovorí Monika Ferenčíková, ktorá pracuje ako školský psychológ na Spojenej škole Svätej Rodiny v Petržalke a ako detský psychológ v Univerzitnej nemocnici u Milosrdných bratov.

Na začiatku novembra Slovenskom otriasol prípad žiaka odbornej školy v Novákoch, ktorý zaútočil na svojich spolužiakov sekerou. Predtým to bol podobný prípad z východu Slovenska, kde útok so sekerou žiak plánoval, ale nedokončil. Prekvapili vás tieto prípady násilia na školách? 

Násilie vždy šokuje, často je to zámer agresora. Upútať, šokovať. Prekvapila ma vyhranená forma, spôsob, ktorým sa rozhodli útočiť. Čo ma neprekvapuje, je nárast agresivity na školách.

Agresivita vychádza zo sveta emócie strachu a hnevu, ktorú dieťa dlhodobo prežíva. Hnev ako emócia je vo vývinovom období úplne prirodzená, pretože city sú viazané na uspokojovanie potrieb dieťaťa.

Ak sú potreby dieťaťa dostatočne sýtené, dieťa je spokojné. Rovnako vo vývine je hnev prirodzený aj v období dospievania. Je to búrlivé obdobie plné emócií, zmeny nálad, čo má za následok hľadanie a vyjadrovanie samého seba.

Čím sa táto aktuálna agresivita na školách odlišuje od bežného protestného správania v puberte?

Vedieme život preplnený podnetmi na každom kroku. Vedieť si vybrať z množstva a sústrediť sa na jednu vec si vyžaduje schopnosť vnútornej regulácie. Nie sme pripravení bezpečne fungovať. Aj my dospelí máme čo robiť, aby sme sa s tým vyrovnali. 

Deti si vyberajú podnety, ktoré dennodenne vplývajú a zasahujú nielen rozhodovanie, ale aj konanie.

Nie je možné kontrolovať kapacitu toho, kde všade si deti sýtia svoje potreby. Informácie majú na svojich smartfónoch, na ktoré máme len čiastočný dosah. Násilie je už len dôsledok dlhodobej agresivity, ktorá sa v nich hromadí.

Učitelia spomínaných žiakov hovorili o tom, že títo chlapci sa javili v triede ako bezproblémoví. Ako je možné, že dieťa sa okoliu javí bez problémov a zrazu je schopné takéhoto plánovaného násilia?

Agresia je ako tlaková sila. Navonok sa rozpína, aby expandovala na okolie, v ktorom žije. Takto si vynucuje rešpekt okolia neprimeraným spôsobom. Oveľa zraniteľnejšie sa prejavuje, ak sa rozširuje dovnútra.

Dieťa túži naplniť svoje citové potreby, túži po rešpekte, ak ho nezažíva, hľadá niekoho, kto za to môže. Deti sú dosť chytré na to, aby pochopili, že ich okolie kontrolujú dospelí. Dôsledkom je zatlačenie sily, ktorá po natlakovaní vybuchuje, dovnútra.

Takéto deti málokedy prídu a požiadajú o pomoc. Správajú sa utiahnuto, menej komunikujú, obmedzujú rovesnícke vzťahy. V kolektíve bývajú často nenápadné.

Prečo sa dieťa začne uzatvárať do seba?

Napríklad tínedžer je veľmi citlivý na seba, na to, ako jeho osobu hodnotí okolie. V prípade, že prežíva pocity, že nie je dosť dobrý, že nenapĺňa očakávania v škole či doma, vyvoláva to v ňom vnútorné pocity frustrácie, neúspechu a presvedčenia, že veci nezvládne a zlyhá. Ak stratí motiváciu, je len malý krok k tomu, aby hľadal spôsoby, ako sa situácii vyhnúť, či ju vyriešiť útokom.

Môže ísť o zdanlivo banálne zhoršenie prospechu na to, aby sa agresivita prejavila. Tlak, že nenapĺňa očakávania seba a rodičov, že nestíha nároky učiteľov, ktoré už nevie kontrolovať, vedie k pocitu bezmocnosti, frustrácie, hnevu a spúšťa lavínu, ktorú nevie jednoducho zastaviť.

My dospelí často nepátrame, prečo naše dieťa zlyhalo, ale v strese a tlaku, v ktorom žijeme, si všímame len dôsledky, prípadne výsledky. Potom sa známky stávajú predmetom častých sporov a nepochopení.

Takáto frustrácia sa vracia v podobe agresie na okolie, doma, na seba, na spolužiakov. Ak sa do toho pridá internet, v ktorom sa ešte utvrdzuje, tak je blízko k tomu, aby svoju paru vypustil v nekontrolovateľnej podobe. 

Foto: Andrej Lojan

Pracujete ako školská psychologička a zároveň aj v ambulancii v nemocnici. Pozorujete v praxi stúpajúcu agresivitu u detí dnes vo zvýšenej miere?

V ambulanciách vnímame zmeny správania sa detí, rovnako to je aj na školách. Nie je to len moje subjektívne vnímanie, rovnako to vnímajú aj moji kolegovia z iných škôl. 

Stúpajú nám prípady úzkostí, nespracovaných strachov, sebapoškodzovaní v rôznej podobe, nárast depresií. Zaujímavé je, že vôbec nejde len o deti zo sociálne slabšieho prostredia. 

Citový a sociálny spôsob života je oblasť, ktorej potrebujeme venovať podstatne viac pozornosti.

Systematicky zaraďovať do vyučovacieho procesu témy, ktoré s tým súvisia, zavádzať debatné krúžky, diskusie. Podporovať deti v empatii, naučiť sa rešpektovať svoje pocity aj pocity iných, naučiť sa vyjadrovať a zdieľať svoje potreby, rozprávať sa o tom, čo je obsahom, čo prežívam, že je prirodzené sa pomýliť.

Postarať sa o seba nielen po materiálnej stránke, ale predovšetkým po psychickej.

Teda násilné sklony majú aj deti zo zdanlivo funkčného rodinného prostredia? 

Aj deti s vyšším IQ môžu prezentovať ťažkosti v emocionálnej oblasti. Dnes neplatí, že len deti, ktoré sú zanedbávané, sú v nevýhode. 

Prax ukazuje, že aj zdravé, šikovné deti s dobrým sociálnym zázemím môžu prejavovať zníženú frustračnú toleranciu, rýchlejšie reagovať na záťaž alebo intenzívnejšie prežívať emócie. Častým fenoménom je citová oploštenosť, ktorá má rastúci trend.

Ak tieto zdanlivé maličkosti dlhodobo prehliadame, tie silnejú a naberajú na intenzite, čo sa prejavuje v správaní, či už v podobe provokácií, výbuchov zlosti, šikanou, posmievaním sa.

Dievčatá zvyčajne agresivitu zatláčajú dovnútra a prežívajú ju skryte, chlapci to viac prejavia vo vonkajšom správaní sa. Drvivú väčšinu útokov na školách, ako ich poznáme aj zo zahraničia, majú na svedomí chlapci. 

Ako si vysvetľujete tento náhly nárast brutálnych prejavov násilia u žiakov?

Určite žijeme rýchlu dobu. Všetko chceme mať tu a hneď. Máme problém, keď treba na niečo počkať. Učíme sa robiť viac vecí naraz, okrem toho nás valcuje neistota a strachy o budúcnosť. Máme tu vojnu za našimi hranicami, ekonomickú krízu, ktorá vplýva ako na rodičov, na starých rodičov, tak aj na naše deti. 

Médiá nás zaplavujú negatívnymi fenoménmi, politici komunikujú svoje názory neprimeraným spôsobom, v online priestore si ľudia vytvárajú viac profilov, aby sa mohli vyjadrovať k rôznym správam cez rôzne identity.

Toto všetko deti zachytávajú a vnímajú, prežívajú ich s nami o to intenzívnejšie, o čo väčšie strachy prežívajú rodičia. Tento tlak v sebe držíme a čakáme, čo bude.

Zabúdame, že dieťa sa má sýtiť predovšetkým optimizmom, pochopením a bezpečím. Žiť v reálnom svete, s mierou stresu a nepohody, ktorú vládze uniesť.

Od informácií deti nevieme ochrániť. Riešením môže byť to, že ich naučíme pomenúvať svoje emócie?

Nielen emócie, ale aj svoje potreby. Aby vedeli za nami prísť a povedať: „Toto sa mi v živote deje, ako s tým mám narábať?“

Vôbec nemusíme hneď pre dieťa hľadať psychológa. Ak je rodič v sebe zorientovaný, tak na úrovni rodiny sa vie veľa problémov uhasiť. Môže to byť strýko, krstná, niekto, koho dieťa v tom veku rešpektuje a vieme, že ho prijíma. 

Dôležité je, aby sme si ako rodičia vedeli zodpovedať, koľko času sa deťom venujeme, či prejavujeme záujem nielen o známky, ale aj o snahu a úsilie, ktoré dieťa vynakladá, či vieme, čo naše dieťa robilo dnes, kde bolo, čo prežíva a čo sú jeho starosti.

Nenechajme problémy vykvasiť až tak, že budú nezastaviteľné. Toto hovorím o zdravých deťoch, ktoré si istým spôsobom vedia regulovať emócie. 

Neviem, kde vznikol mýtus, že dieťa musí byť celý deň šťastné. Že musíme zabezpečiť, aby malo dostatok krúžkov, aby malo vyplnený deň, aby bolo prepodnetované.

Nechajme deti vybehať a hrať sa spôsobom, aký si samy zvolia. Aj výber a rozhodovanie sa dieťaťa svedčí o jeho regulačných schopnostiach vyrovnať sa so situačným stresom. Ak pozorujeme vnútorný hnev, poskytujme deťom priestor, aby ho pomenovali a spracovali.

Foto: Andrej Lojan

Vedia rodičia alebo učitelia nejako vytušiť, či u konkrétneho dieťaťa hrozí, že rozbuška hnevu a následného násilia raz môže vybuchnúť?

Treba si byť vedomý, že agresia nemusí byť viditeľná navonok ako násilie. Avšak dlho skrývaná agresia môže raz buchnúť veľmi neadekvátnym spôsobom.

Niektoré deti v škole držia formu, vyzerajú ako poslušné deti, a keď zložia doma tašku, tak sa vyleje to, čo celý čas potláčali – hnev na rodičov alebo sa vybijú v online priestore.

Inzercia

Takže i poslušné tiché dieťa môže byť raz agresorom.

Učiteľ by mal spozornieť aj vtedy, ak je dieťa príliš utiahnuté, ak nechce rozprávať alebo sa sociálne izoluje od spolužiakov, alebo sa mu zhoršil prospech. Veľmi ľahko sa vtedy môže stať, že dieťa si agresivitu ukrýva v sebe. 

Dnes už naozaj platí, že škola nie je len o získavaní vedomostí, ale učitelia si musia všímať aj výchovný rozmer školy a sledovať správanie svojich žiakov. 

To môže byť ťažké hlavne na druhom stupni, kde sa učitelia menia každú hodinu. 

Výchovný aspekt školy je najmä v socializácii, v začlenení žiaka niekam patriť. Ak vidím, že sa dieťa izoluje, nevytvára vzťahy, neprejavuje sa na hodinách, tak pátram, čo za tým je.

Nechcem tým povedať, že individualisti sú všetci potenciálni agresori. Len upozorňujem, že pri zmene správania a nulovej sociálnej interakcii môže v dieťati narastať veľký problém. 

Agresori, ktorí útočili na školách v posledne medializovaných prípadoch, boli podľa učiteľov skôr nenápadné typy a učiteľov prekvapilo, že útočili práve títo žiaci. 

Doba ukazuje, že deti vedia maskovať a skrývať navonok svoje prežívanie. V skupine stačí byť nenápadné a tiché. Ak k tomu pridáme nezáujem, ľahko prehliadneme, že niečo nie je v poriadku. Dieťa hľadá spôsob, ako niekam patriť. Chce byť uznané, chce upútať pozornosť, ak to nie je možné primeraným spôsobom, hľadá alternatívy, ako si pozornosť získať inak.

Signály toho, že sa niečo deje, sa prejavujú, potrebujeme si pestovať všímavosť a citlivo ich zachytávať.

Je čas, aby sa v našom školstve  po týchto tragédiách začali uskutočňovať systémové zmeny.

Aké zmeny myslíte?

Bezpečné prostredie detí a učiteľov je na prvom mieste, a to po stránke fyzickej aj psychickej. Systematicky klásť dôraz na výchovné a preventívne aktivity, na projekty súvisiace s duševným zdravím.

V mnohých krajinách už bežne funguje systém, že učiteľ má v triede aj svojho asistenta. Vychovávatelia a učitelia sú dennodenne vystavení správaním sa našich detí. Sú to veľké skupiny, ktoré prinášajú množstvo emócií, pocitov a tiesne. Ako podporujeme učiteľov, aby zvládali náročné situácie v školách?

Zaviedli sme inklúzie na školách, to je ďalšia kapitola, ktorá otvára príležitosti na to, či a ako majú deti zabezpečenú špeciálnopedagogickú prípravu. U týchto detí je pritom pravdepodobnosť vnútornej neistoty niekoľkokrát vyššia.

Na počty školopovinných detí máme málo členov v odbornom tíme. Veľakrát hasíme len krízové situácie.

Nie na každej škole pracuje psychológ a špeciálny pedagóg. Nie je načase, aby sa fokus školstva zameral aj na tieto podporné profesie?

Keď sa dnes prejdem po chodbách školy, tak ma deti zastavujú a bez predsudkov sa mi prihovoria, to vnímam ako veľký posun.

Už aj deti si medzi sebou povedia, že každý z nás môže mať ťažké chvíľky, a chodia k nám už aj samy, nielen na popud učiteľa či rodiča. Avšak prídu často až vtedy, keď už niečo prekročilo medze a vnímajú, že to nie je v poriadku. 

Prípady vraždenia na školách v amoku sa zvyknú opakovať. Vedci dokonca tento lavínový efekt nazvali „Columbine effect“ podľa školy v USA, kde v roku 1999 dvaja žiaci zastrelili množstvo spolužiakov. Na výročie tohto skutku sa v niektorých štátoch dokonca zatvárajú školy, aby na počesť tohto výročia niekto skutok nezopakoval. Nemôže byť opätovné použitie sekery v slovenských školách súčasťou tohto efektu? 

Tento efekt je naozaj vedecky opísaný, avšak konkrétnosti z týchto prípadov nepoznáme do detailov. Tragédiou je množstvo bolesti, traumy, ktoré devastujú životy.

Ja som večný optimista, možno spozornieme a dokážeme problémy detí uprednostniť a riešiť ich dôslednejšie. 

Je to signál, že sa témam duševného zdravia máme venovať systémovo. Určite sa nedá zachytiť všetko, sklony k extrémnym riešeniam je ťažké odhaliť, ale pokúsiť sa o to musíme. Prevencia na škole má nezanedbateľné účinky.

Foto: Andrej Lojan

Samozrejme, hlavná zodpovednosť za duševné zdravie detí je na samotných rodičoch. Avšak ak je dieťa zo znevýhodneného prostredia alebo ak je zo strany rodičov dlhodobo vzťahovo zanedbávané, tak systém by asi mal byť nastavený tak, aby isté patológie zachytil včas. 

Podporný tím na školách vie zasanovať deti z takéhoto prostredia len do istej miery, aj to skôr v krátkodobom horizonte. Lenže tieto deti si vyžadujú posúdenie ďalších odborníkov. 

Je to systémový problém. Niekedy by sme s dieťaťom potrebovali pracovať dlhodobo, čo sa v súčasnom systéme na školách nedá. Naša škola profituje z jednej výhody, že ak sa problém týka klinického stavu dieťaťa, posúvam ho do svojej ambulantnej starostlivosti, kde je na určitý čas o dieťa postarané.

Ak aj dieťa chceme odporučiť na dlhodobú terapiu k ďalšiemu odborníkovi, tak sa na termíny čaká mesiace, keďže detských psychiatrov i detských psychológov je málo. Na školách už len hasíme situácie, ktoré dávno prepukli. 

Úprimne, právomoci školského psychológa sú dnes minimálne, čo je na škodu veci. 

Mali by byť väčšie? 

Najväčšia sila a podpora by mala byť sústredená práve na strane škôl. Je to príležitosť na skupinové, individuálne sedenia, na podporu preventívnych aktivít.

Nerozumiem, prečo školský psychológ či špeciálny pedagóg nemá kompetenciu testovať dieťa v prípade potreby. Vidí jeho prejavy v triede, komunikuje s rodičom, s triednou učiteľkou.

Dieťa potrebujeme navnímať v celej jeho osobnosti so všetkými špecifikami, ktoré prejavuje. Či už vo vyučovacom, alebo vzťahovom kontexte. Okrem toho do toho vstupuje rodina a pomery v nej.

Ak sa zameriame len na výsek prejavov, často sa stáva, že dieťa máme kategorizované len z vybratého úseku, a to často nezodpovedá celkovému stavu dieťaťa. Ak chceme správne intervenovať, musíme zachytiť osobnosť ako celok, nielen jeho výsek.

Na to je potrebné rozšíriť kompetencie na odborný tím v školách. Chýba nám tiež užšia spolupráca s centrami pedagogicko-psychologického poradenstva.

Ako to myslíte? 

Ak máte dobré kontakty, tak sa centrum informuje u školského psychológa, ako sa dieťa správa v škole. Inak sa to veľmi nedeje, čo je veľkou chybou. Lebo to, ako sa dieťa prejavuje v kolektíve, môže byť v mnohých prípadoch kľúčová informácia v samotnej diagnostike. 

Centrá poradenstva by mali viac reflektovať potreby škôl a iniciatívne komunikovať so školskými psychológmi. Možno by sme isté problémové správanie, ktoré má vplyv na ostatných žiakov alebo na učiteľov, takto vedeli zachytiť. 

Počet školských psychológov by sa mal zvýšiť. Odhadom viem pokryť možno 30 percent reálnych potrieb školy. Práce je stále viac, ale na počte psychológov sa to neukazuje. 

Máme toľko práce, že deti limitujeme počtom sedení. Na jednej strane je dobré, že deti samy prídu, na druhej strane nevieme pokryť ich reálne potreby.

Väčší počet školských psychológov by mal vplyv aj na zachytenie prípadov žiakov, ktorí by mohli byť potenciálne nebezpeční?

Ak má školský psychológ vedieť zachytiť aj deti, ktoré sa ešte problémovo neprejavujú a samy ho nevyhľadajú, tak musí byť iniciatívny sám alebo zo strany učiteľa. Na to by sme mali kapacity vytvárať. 

Psychológ, tak ako učiteľ, aby bol kvalitný a odborne zdatný, sa potrebuje sústavne vzdelávať, čo je finančne hodne náročné. Prirodzene že väčšina týchto profesií hľadá uplatnenie práve v privátnom sektore. 

Pritom pozícia školského psychológa je klinicky veľmi podnetná. Keď ste v ambulancii jeden na jedného, nemáte veľakrát šancu odhaliť agresívne prejavy u dieťaťa. 

Na pôde školy, v spolupráci s učiteľom, vychovávateľom viem prísť k informáciám, ako sa dieťa prejavuje v kolektíve, pričom si skladám a vytváram kompletný obraz.

Je to veľmi zaujímavá práca, ktorá bude stále dôležitejšia vzhľadom na to, čo sa aktuálne na školách deje.   


Foto: Andrej Lojan
 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.