V súčasnosti prebieha kampaň ľavicových organizácií a politikov, ktorí požadujú, aby Twitter, ktorý teraz vlastní Elon Musk, pokračoval v cenzúre nenávistných prejavov a iných „nevhodných“ príspevkov.

List zaslaný 20 najväčším inzerentom Twitteru, ktorý podpísalo 40 aktivistických organizácií vrátane NAACP, Centra pre americký pokrok, GLAAD a Globálneho projektu proti nenávisti a extrémizmu, obsahoval nasledujúcu hrozbu:

„My, nižšie podpísané organizácie, vás vyzývame, aby ste Muska varovali a verejne sa zaviazali, že na Twitteri celosvetovo ukončíte všetku reklamu, ak zrealizuje svoje plány na podkopanie bezpečnosti značky a komunitných štandardov vrátane zrušenia moderovania obsahu.“

To znamená, že Musk nesmie zrušiť to, čo má Twitter v súčasnosti v platnosti, a má sa zaviazať, že bude presadzovať existujúce pravidlá. Inými slovami, inzerenti Twitteru boli vyzvaní, aby bojkotovali Twitter, ak nebude pokračovať v cenzúre.

Pred desiatkami rokov, počas vrcholiaceho mccarthizmu, to bola tvrdá pravica, ktorá požadovala cenzúru, zatiaľ čo ľavica trvala na tom, že trh myšlienok by mal byť otvorený všetkým formám prejavu.

Ako napísal Thomas Jefferson v roku 1801:

„Nemusíme sa obávať demoralizácie jedných, ak sa iným ponechá sloboda preukázať ich omyly a najmä ak je zákon pripravený potrestať prvý trestný čin, ktorý by vznikol na základe falošného uvažovania. To sú bezpečnejšie korekčné prostriedky ako svetonázor sudcu.“

Jeffersonova nedôvera voči „svetonázoru sudcu“ by bola pravdepodobne ešte väčšia, keby cenzormi boli generálni riaditelia spoločností, ktorých zisky závisia od inzerentov.

Cenzúra si vyžaduje cenzorov, a keď cenzori dostanú možnosť vyberať si, čo bude verejnosť počuť, tento šmykľavý svah nás vzďaľuje od slobody k represii. Zdieľať

V čase rastúceho rozdelenia, nepriateľstva a násilia je pochopiteľné, že cenzúra je jednoduchým riešením zložitého problému. Cenzúra si však vyžaduje cenzorov, a keď cenzori dostanú možnosť vyberať si, čo bude verejnosť počuť, tento šmykľavý svah nás vzďaľuje od slobody k represii.

Rozhodne sa mi nepáči druh antisemitských nenávistných prejavov, ktoré sú rozšírené na mnohých dnešných internetových platformách. Príjemcom takýchto e-mailov a tweetov som takmer denne. Sloboda prejavu nie je absolútna. Staré príslovie, že „palice a kamene mi môžu polámať kosti, ale nadávky mi nikdy neublížia“, je nepravdivé. Nadávky ubližujú mne, mojej rodine a ostatným. Ale o to tu nejde. Otázkou je, či v otvorenej spoločnosti musíme tieto ublíženia trpieť, aby sme sa vyhli ešte väčšiemu ublíženiu selektívnej cenzúry.

Tvorcovia prvého dodatku americkej ústavy sa rozhodli vydržať bolesť z príliš veľkého množstva prejavov a k nebezpečenstvu kontrolovania prejavov vládou nepristúpili. Twitter však nie je vláda. Nie je ňou ani Facebook alebo YouTube. Sú to obrovské mediálne spoločnosti, ktoré ovládajú a kontrolujú tok prejavu na celom svete. A nebezpečenstvo, že kontrola týchto tokov bude v rukách neviditeľných elitárskych cenzorov, ohrozuje našu najdôležitejšiu slobodu.

Toto je najdôležitejšia otázka slobody prejavu, ktorej budeme čeliť počas zvyšku 21. storočia: či tolerovať neobmedzenú a niekedy dokonca nebezpečnú slobodu prejavu alebo požadovať súkromnú cenzúru takého druhu, aký by vláda nemohla zaviesť.

Niektorí navrhovali, aby sme s obrovskými spoločnosťami sociálnych médií zaobchádzali ako so „spoločnými dopravcami“, ako sú železnice a telegrafné spoločnosti. Podľa prvého dodatku sa však zavedenie kontroly verejného prejavu líši od regulácie cestovania a dokonca aj od osobnej telegrafickej komunikácie.

Jedným z prejavov rozpoltenosti nášho národa je, že o zložitých otázkach tohto druhu sa len zriedka diskutuje nezaujato a inteligentne. Namiesto toho sú ľudia nútení vybrať si stranu: ste za Muska alebo proti nemu? Ste za kontrolu prejavov na internete alebo proti nej?

Prvou obeťou rozdeľujúceho extrémizmu sú nuansy. A práve nuansy sú v súvislosti s otázkou cenzúry internetu kľúčové. Nech sa predkladajú starostlivo vyvážené návrhy a nech sa o nich diskutuje. Neponáhľajme sa s úsudkami o takých dôležitých a zložitých otázkach. A čo je najdôležitejšie, nedovoľme, aby sa sloboda prejavu stala straníckou otázkou.

Pôvodný text: Why is the Left so Afraid of Twitter? Uverejnené v spolupráci s Gatestone Institute, preložil L. Obšitník.