Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
28. október 2022

Príbeh skorumpovaného župného úradníka

Ako sme sa za Uhorska naučili kradnúť v politike

Ladislav Nádaši-Jégé: Cesta životom. Najlepší slovenský román o špinavom zákulisí politiky.

Ako sme sa za Uhorska naučili kradnúť v politike

Slovenský spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé (1866 – 1940). Foto: Wikimedia Commons

Keď sa povie „Ladislav Nádaši-Jégé“, väčšina ľudí, vytrénovaná ešte učením sa na maturitu zo slovenčiny, si reflexívne spomenie na jeho najslávnejší román Adam Šangala.

No tento rodák z Dolného Kubína, kde sa v roku 1866 narodil a v roku 1940 zomrel, si nepostavil literárny pomník len písaním historických próz o dávnych dejinách, ktoré mu vychádzali najmä v 20. rokoch 20. storočia. V poslednej dekáde života, teda v 30. rokoch, spracoval Nádaši aj niekoľko tém zo svojej „prítomnosti“ či bezprostrednej minulosti – z epochy, ktorú sám prežil, a tak mohol čerpať pri jej zobrazovaní z vlastných životných skúseností či pozorovaní.

Platí to aj pre „skryte autobiografický“ román s nenápadným názvom Cesta životom, ktorý vyšiel v roku 1930. Ladislav Nádaši-Jégé tu v postave župného úradníka Jozefa Svoreňa vytvoril ťažko prekonateľný typ skorumpovaného oportunistického karieristu, ktorý urobí čokoľvek, aby zlepšil svoje spoločenské postavenie. A hoci sa dielo odohráva na prelome 19. a 20. storočia v jednom hornouhorskom župnom mestečku, s presahom do obdobia prvej Československej republiky, je dodnes aktuálne tým, ako nepokryte zobrazuje špinavé zákulisie politiky – hoci len v regionálnom meradle – aj s nadčasovou kombináciou finančnej korupcie, klientelizmu, volebných podvodov, sexuálnej zhýralosti a sem-tam dokonca nejakej mŕtvoly, ktorú treba upratať.

„Lebo pre trocha škrenia svedomia by som mal byť prenasledovaným žobrákom?“ Pýta sa sám seba Jozef Svoreň, rok narodenia 1873, ktorý je hlavným (anti)hrdinom i rozprávačom románu. „Veď sa všetko krútilo len okolo slov. To veru nestálo zato. Chytro som si vyznačil strednú cestu a umienil si, že budem hrať medzi Slovákmi Slováka a medzi Maďarmi Maďara.“

Svoreňov dedo bol drobným gazdom, kým jeho otec krajčírom. Sám si zaumienil, že v rodinnom spoločenskom vzostupe bude pokračovať a stane sa „pánom“. Uhorsko na konci 19. storočia je ako súčasť dualistickej habsburskej monarchie krajinou, ktorá formálne hlása liberalizmus, otvára dvere kapitalizmu a začína sa spriemyselňovať. No napriek dynamickým zmenám prežívajú vo všetkých vrstvách spoločnosti feudálne vzorce správania. Zemepáni na vidieku majú tendenciu naďalej posielať sedliakov robotovať na svoje majetky ako v časoch dávno zrušeného poddanstva. Keď sa pozerajú, dedinčania sa k zemanom správajú s poníženou úslužnosťou, aby ich za chrbtom preklínali a okrádali. Z preľudneného vidieka sa ľudia sťahujú do miest, kde si ako robotníci hľadajú prácu vo vznikajúcich fabrikách. Komu to nestačí, môže sa vysťahovať za lepšími príležitosťami do Ameriky.

No pre ctižiadostivých vzdelaných mladíkov existujú možnosti na spoločenský vzostup aj doma. Má to však jednu podmienku: treba sa prihlásiť za Maďara. Ako Slovák síce napredovať môžete tiež, no v podmienkach štátom presadzovanej maďarizácie čelíte silnému protivetru. Musíte byť veľmi šikovný, aby ste sa presadili. Po prehlásení sa za Maďara máte, naopak, vietor za chrbtom, aj keď až taký talentovaný a usilovný nie ste. Ako Jozef Svoreň – teda „Szvorényi“, ako znie jeho pomaďarčené priezvisko. Cestu oportunizmu si vybral už ako stredoškolák. Takto nejako asi vyzerala racionalizácia nejedného slovenského maďaróna:

„Ako vyšší gymnazista bol som presvedčeným Maďarom, nemajúc v škole skoro ani možnosti stýkať sa so Slovákmi. Našli sa múdri ľudia, ktorí mi vysvetlili, že by bola hlúposť otročiť pre reč. Čože je reč? Jednako len prostriedok dorozumenia, a takých jest tisíc. A prostriedok má byť pánom nado mnou? Slováci sú otrokmi od tisíc rokov a budú nimi navždy. Národy smelšej, životaschopnejšej povahy ich budú vždy utláčať. Výchova robí človeka, čím je, a nie náhoda, čím sa narodil. To by bola pekná vec, keby náhodná okolnosť, z akých rodičov som sa narodil, mi mala určiť osud na celý život. To by človeka pripravilo o každú slobodnú vôľu. Keby Napoleon bol musel ostať Talianom, nebol by sa nikdy stál francúzskym cisárom.“

Ako vysokoškolák, ktorý si viac vychutnáva študentský život než knihy, sa Jozef Svoreň zoznámi s Ilonou Drobniakovou, dcérou vlastenecky orientovaného slovenského evanjelického farára. Inšpiruje ho, aby dotiahol svoje štúdiá do úspešného konca, a dvojica sa zasnúbi. Svadba má nasledovať po „reštavrácii“, teda voľbách do župných úradov, od ktorých si Svoreň sľubuje miesto úradníka na župe.

Župan Guzy ho k sebe aj naozaj pozve na pohovor a prekvapí ho veľkorysou ponukou miesta prísediaceho sirotskej vrchnosti. Svoreň sa cíti poctený. No Guzyho ponuka má jeden háčik: musí sa rozísť s Ilonou, ktorej otec je zapísaný medzi Maďarmi ako „pansláv“ (hanlivé označenie slovenských vlastencov). Namiesto toho si má Svoreň vziať za ženu Gabicu, koketnú dcéru hlavného slúžneho, ktorá v skutočnosti čaká s Guzym dieťa. Lenže ten je ženatý, jeho manželka je ťažko chorá, a nechce škandál na verejnosti.

„Šiel som domov s najzmiešanejšími pocitmi,“ zamýšľa sa nad situáciou Svoreň. „Bolo mi za Ilonkou veľmi, veľmi ľúto! Ale čo som mal robiť? Ak sa jej nevzdám, nedostanem úrad a tak si ju tak či onak nebudem môcť vziať. Je isté, že by jej rodičia nezvolili, aby sme boli niekoľko rokov zasnúbení, kým si ja vydobyjem nejaký chlieb.“

Svoreň mal na výber zobrať si za ženu svoju študentskú lásku, byť pár rokov advokátskym koncipientom a potom advokátom, ktorý by si mohol dovoliť relatívne nezávislú existenciu vo vzťahu k maďarskej vrchnosti. Alebo vziať Guzyho ponuku s možnosťou okamžitého lukratívneho úradníckeho miesta na župe a pod podmienkou svadby s promiskuitnou Gabicou. Vybral si druhú možnosť a tým sa zmenil jeho život.

Síce sa uchytil v župnej správe, no za cenu toho, že sa následne musí podieľať na Guzyho machináciách. Ten je majstrom politického prežitia, hoci mu už dlho všetci predpovedajú, že čoskoro skončí vo funkcii. Má konexie v Pešti. Miesto župana mu slúži hlavne ako zdroj úplatkov. Má doma chorú ženu, no obháňa všetko, čo má sukňu. Žije si na vysokej nohe, ale je zároveň zadlžený… Taký je župan Guzy.

V Uhorsku mal volebné právo len obmedzený okruh ľudí. Politike sa na župnej úrovni venovala najmä miestna honorácia. Ladislav Nádaši-Jégé lokálne politizovanie opisuje ako uzavreté, malicherné a väčšinou založené viac na premenlivých osobných sympatiách či antipatiách než na programoch alebo straníckych ideológiách. Ako vysvetľuje postava podžupana Lipnického, otca Svoreňovho kamaráta Deža:

„Výhoda nášho systému je, že si sami volíme administratívnych úradníkov, a tak si volíme len svojich ľudí, ale temná stránka je tá, že sa pre úrady medzi sebou rujeme ako psi o kosť. Najstarší priatelia sa rozkmotria, keď konkurujú obidvaja na jeden úrad, pričom často nejde ani o peniaze, ale len o honor, o vyššie postavenie. Koľko prípadov viem, že sa znepriatelili nielen jednotlivci, ale prenasledovali sa celé strany pre sprostý úradík.“

Svoreň chce robiť kariéru na župe, no to si vyžaduje robiť pre Guzyho špinavú prácu. Župan ho uvedie do sveta politiky, ale mladík musí zaplatiť za to cenu. „Človeka vtisnú do nekorektných činov často jeho predstavení proti jeho vôli a pri všetkom vzpieraní sa,“ povzdychne si pri jednej príležitosti Svoreň.

Dodnes je to tak. Verejnosť vníma politiku najmä cez konkrétnych starostov, primátorov, županov, ministrov, no okolo nich je celý kŕdeľ spolupracovníkov. A niektorých politici používajú takmer ako biele kone pre svoje nie celkom zákonné machinácie...

Aj keď Jozef Svoreň pôsobí, akoby nemal svedomie, v skutočnosti sa v ňom občas ozvú výčitky. Podnecuje ich ďalšia výrazná postava románu, doktor Búroš. Ako schopný lekár, ktorý navyše na každého niečo vie, je miestnou vrchnosťou tolerovaný, hoci sa hrdo hlási k svojej slovenskej identite. Lokálnymi maďarónmi pohŕda a opakovane sa snaží Svoreňa strhnúť na počestnejšie chodníčky. Popri tom sa tiež pokúša zasahovať do lokálnej politiky, no málo úspešne:

„Búroš bol zlý korteš. Nevedel hovoriť ľuďom podľa ich chápania, a či nechcel. Opovrhoval tým. Nadával im a chcel ich pozdvihnúť na svoje stanovisko rozmýšľania. Pravda, darmo. Nerozumeli mu.“

A tak zväčša Búrošovi zostalo len doťahovanie sa s miestnymi maďarónmi:

Inzercia

„Búroš bol raz verejne vyložil v kasíne, škriepiac sa s celým tam zídeným panstvom, že hlavný cieľ maďarizovania je udržať pospolitosť v sprostosti, lebo s maďarčinou, nabitou im v škole do hlavy, zabudnú za rok-dva i všetko, čo sa v tej reči naučili, následkom čoho zostanú hlúpi a predurčení na opanovanie.“

Keď sa o románe Cesta životom hovorí ako o „skryte autobiografickom“, predpokladá sa, že autor Ladislav Nádaši-Jégé tu vystupuje ako doktor Búroš. Spisovateľ totiž naozaj na prelome 19. a 20. storočia pôsobil v Dolnom Kubíne ako lekár. A Orava, ktorá mala svoju vlastnú župu, je v skutočnosti tým nemenovaným miestom, kde sa román odohráva. Nádaši bol navyše známy svojou netaktnou priamočiarosťou, ktorou sa vyznačovala aj postava doktora Búroša.

No literárny historik Oskár Čepan naznačil, že autobiografické prvky Nádaši v skutočnosti vložil tak do postavy zásadového doktora Búroša, ako aj do slabošského Jozefa Svoreňa. Po mladíckych literárnych začiatkoch sa totiž Nádaši autorsky odmlčal – možno aj preto, aby mohol nerušene vykonávať v Uhorsku prax úradného lekára – a na slovenskú literárnu scénu sa vrátil až po vzniku Československa. Ako už bolo uvedené, jeho známe historické diela boli publikované v 20. rokoch.

Pokiaľ išlo o širšie zobrazenie župnej politiky na prelome 19. a 20. storočia, Ladislav Nádaši-Jégé trval na autentickosti obrazu, ktorý vykreslil. Čepan cituje rozhovor s literárnym kritikom Andrejom Mrázom, ktorému Nádaši povedal:

„Netreba sa balamutiť frázami o dobrote človeka a sentimentálnymi výlevmi o jeho statočnosti a bezzištnosti. Verte mi, málo je dobrých. Ale môj román nebazíruje na tomto presvedčení. Nevkladal som do neho svoje náhľady, ale som verne kreslil a zobrazoval život. A ten život bol taký pred vojnou medzi maďarským úradníctvom, ako je popísaný v románe Cesta životom.“

Keď sa po niekoľkých rokoch Svoreň naučí hrať Guzyho hru, dotlačí ho do výmeny partneriek. Guzymu medzičasom zomrela žena a bohatá vdova, ktorú si následne vzal, uhradila jeho dlhy. Svoreň navrhne Guzymu, aby si konečne vzal za manželku Gabicu. Sám si vezme bývalú spoločníčku Guzyho prvej ženy, Viedenčanku Magdu Brettschneiderovú. Tá tlačí na Svoreňa, aby sa stal poriadnym človekom.

Zlomom sú voľby do uhorského snemu niekedy na začiatku 20. storočia, v ktorých má Svoreň ako predseda okresnej volebnej komisie zabezpečiť akýmikoľvek prostriedkami výhru vládneho kandidáta proti kandidátovi opozičnej Katolíckej ľudovej strany (Néppart). Príde aj na zatýkanie opozičných kortešov vrátane doktora Búroša. Na Magdin popud a pre zdravotné zrútenie sa však Svoreň vzdá postu predsedu volebnej komisie. Čiastočne si tak zachráni povesť i budúcu kariéru…

Román Cesta životom bol v roku 1984 sfilmovaný ako trojdielna televízna inscenácia. Svoreňa si zahral Maroš Kramár, župana Guzyho hral Dušan Jamrich a doktora Búroša zase Michal Dočolomanský. Zdena Studenková hrala Gabicu. Na webe Česko-Slovenskej filmovej databázy má inscenácia slušné 68-percentné hodnotenie.

Film sa končí volebnou nocou a zmienkou, že Svoreň po vzniku Československa v roku 1918 úspešne vplával do administratívy nového štátu ako jeden z „menej skompromitovaných predstaviteľov starého režimu“. Román je však bohatší na myšlienky a udalosti než jeho televízna adaptácia.

V knihe je napríklad opísaný pozoruhodný rozhovor medzi Svoreňom, doktorom Búrošom a mladým roľníckym synkom Martinom Lúčkom, v ktorom počas prvej svetovej vojny rozoberajú, ako sa asi konflikt skončí. Svoreň predpokladá, že Rakúsko-Uhorsko sa federalizuje a inak bude všetko po starom. Doktor Búroš, naopak, hovorí o spoločnom štáte Čechov a Slovákov:

„Martin nahliadal, že Búroš má pravdu, ale sa netešil spolku s Čechmi. Nemal Čechov rád. Rojčil za Rusko a Juhoslovanov, ale Čechov a Poliakov temer nenávidel. Ani nevedel povedať prečo. Bol to oddávna v ňom vyvinutý náhľad a cit. Možno, že táto antipatia sa zrodila i z účinkovania bachovského úradníctva, z ktorého mnohí ostali na Slovensku doživotne, a neboli vôbec obľúbení z rozličných, najviac však z politických a spoločenských príčin. Ja som s tým súhlasil, čo sa týka Čechov. Búroš nám darmo vyhováral naše predsudky. Rozprával nám mnoho z dejepisu, z bojov českého národa. Poukazoval na ich húževnatý pokrok na každom poli kultúry i pri rakúskom utláčaní. Dokazoval, že sú to vlastne jediní praktickí panslávi medzi Slovanmi. Robil posmech z nášho malicherného, ako ho menoval ,kocúrkovského‘ nacionalizmu, bojaceho sa českej súťaže.“

Ladislav Nádaši-Jégé v románe opísal aj kontrast medzi ľuďmi, ktorí sa za Slovákov pokladali aj pred rokom 1918, často za cenu perzekúcie a veľkého osobného odriekania, a tými, ktorí si na svoju slovenskú národnosť spomenuli až po vzniku ČSR:

„Kým Slovákov prenasledovali, bolo ich málo a tvorili akoby jednu rodinu. Boli to skoro voskrz ľudia charakteru povznesenejšieho, náchylní prenášať ústrky a prenasledovania. Teraz sa širokou bránou vrútia medzi nich všetci egoisti, šplhavci a nečisté parohy. Títo chytro prekričia starých statočných Slovákov, ktorým, neprivyknutým na taký boj, príde mnohým zasa stať si do kúta.“

A po roku 1918 sa tento problém prejavil aj pri budovaní novej verejnej správy:

„Županmi boli zväčša ľudia, majúci renomé dobrých Slovákov a neskúsených administrátorov. Niektorí boli i dobrí obchodníci. Pri niektorých bola najväčšia chyba, že sami nemajúc ani poňatia o riadení stolice, počúvali len rady egoistických slovenských našepkávačov. Následkom toho kopili chybu na chybu a z prepiatej nedôvery ku bývalým, i novému režimu slúžiť chcejúcim úradníkom, poškodili stolice i hmotne, hoci o ich statočnosti pochybovať nebolo možno.“

Príznačné je, že aj Svoreň na konci románu priznáva, že v republike urobil lepšiu kariéru, než aká by mu bola umožnená za Uhorska, kým idealistický doktor Búroš zostal na svojom starom mieste. Žmurkajúc na čitateľa, Svoreň ešte na záver prizná, že do novej republiky si berie aspoň staré veľkopanské maniere uhorskej smotánky.

Román Cesta životom je voľne prístupný TU.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.