Trpké prebudenie z brexitového sna Premiérka Liz Trussová mala byť prísľubom zlatého veku, prišiel prudký pád

Nová premiérka Liz Trussová prežíva jeden z najhorších vstupov do funkcie v britskej politickej histórii. Pritom ešte v lete si svojimi odvážnymi sľubmi získala priazeň väčšiny členskej základne Konzervatívnej strany.

Prečo teda došlo k takému skorému pádu na dno? Po odpoveď sa treba vrátiť šesť rokov dozadu, keď sa britskí euroskeptici rozhodli ignorovať realitu a uverili tomu, že brexit prinesie ich krajine tie najsvetlejšie zajtrajšky.

V roku 2016 sa euroskeptikom podarilo vyhrať brexitovú kampaň pod heslom „Take Back Control“, podľa ktorej si mala Británia zobrať kontrolu späť od Bruselu. Následne sa mal navrátiť zlatý vek krajiny, ktorá ekonomicky prosperuje a plne si udržiava kontrolu nad migračnou politikou.

Dva roky po tom, čo brexit plne vstúpil do platnosti, sa nedarilo napĺňať ani jednu z týchto ambícií. Samozrejme, má to aj svoje externé vysvetlenie. Najprv tu bola epidémia covidu, potom vojna na Ukrajine, súčasne vypukla energetická kríza. S týmito problémami zápasí veľká časť svetových ekonomík.

Posledné dni však naznačili aj to, že samotný brexit nielenže neurobil britskú ekonomiku odolnejšou a fantastické sľuby neprinášajú stabilitu, ale skôr majú potenciál vyvolať chaos.

K čomu vlastne došlo?

Liz Trussová počas kampane na post líderky Konzervatívnej strany v sebe objavila Margaret Thatcherovú a sľúbila výrazné zníženie daní a zliberalizovanie ekonomiky. Treba dodať, že kým veľká časť britskej verejnosti si pod „Take Back Control“  predstavovala najmä obmedzenie či zastavenie migrácie, v rámci euroskepticizmu existovalo silné libertariánske krídlo, ktorému šlo najmä o oslobodenie ekonomiky od regulácií a vysokých daní.

A hoci bola Liz Trussová v roku 2016 ešte proti brexitu, v roku 2022 bola pre vlastnú stranu oveľa silnejším prísľubom jeho naplnenia než vtedajší minister financií Rishi Sunak. Tomu Trussová a s ňou veľká časť členskej základne strany vyčítali neúmerné zvyšovanie daní napriek tomu, že základným inštinktom konzervatívcov je dane znižovať. Sunak sa bránil tým, že počas covidu došlo k rekordnému navýšeniu verejných výdavkov a situáciu ešte zhoršila vojna na Ukrajine. A hoci sám bol za znižovanie daní, krajina si to podľa neho mohla dovoliť až po zastabilizovaní situácie.

Trussová nemala na niečo také čas a trpezlivosť, keďže stranícke voľby vyhrala so svojím prísľubom znižovania daní. Už vtedy veľa expertov upozorňovalo, že takýto prístup môže viesť k ekonomickej katastrofe. Opakoval sa rok 2016, keď boli experti zase raz označení za alarmistov, ktorí nerozumejú vôli ľudu.

Realita sa však nakoniec ukázala v holej pravde a ani to netrvalo dlho. Odvážne plány novej vlády najprv oddialil štátny smútok po smrti kráľovnej. Potom to však prišlo. Kwasi Kwarteng, nový minister financií a kľúčový spojenec premiérky, predstavil takzvaný „mini budget“, rozpočtový plán na najbližšie mesiace. Prvým prekvapením bolo, že k tomuto rozpočtu nebolo pripojené stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Už o chvíľu neskôr bolo jasné, aký bol dôvod.

Trussová a Kwarteng prevýšili očakávania v úrovni znižovania daní, ukázalo sa však, že už rovnakú zodpovednosť necítili pri potrebe znižovania výdavkov. Tie, naopak, stúpali, vláda sa napríklad zaviazala zaviesť cenový strop na cenu energií, zvýšiť investície do zdravotníctva a nedotknúť sa rozsiahlych investícií do armády a pomoci Ukrajine.

Výsledkom bol výpadok dane vo výške 43 miliárd libier. Takýto krok si vyžadoval masívne zníženie výdavkov, tie však prisľúbené neboli. V rámci začínajúcej PR katastrofy boli jedny z mála škrtov zamerané na sociálne dávky. To pobúrilo verejnosť najmä vďaka tomu, že drvivá časť daňových úľav bola zameraná na najbohatších. Prilepšiť si mali firmy, banky, poisťovne a zamestnanci s najvyššou úrovňou príjmov. Vysvetlenie, prečo sa zníženie daní týka najmä bohatých, bolo ako vystrihnuté z článkov ekonomických novinárov 90. rokov: bohatstvo bude predsa tiecť zhora nadol. Bohatí si zvýšené príjmy nenechajú pre seba, ale investujú ich do rastu ekonomiky. Zopakuje sa Thatcherovej ekonomická revolúcia a Británia zažije postbrexitový reštart.

To, či šlo len o libertariánsku fantáziu, sa už nedozvieme. Svetové trhy sa Trussovej presvedčením nedali obmäkčiť a zareagovali prudkým oslabením libry spolu so zvýšením úrokových sadzieb na servisovanie dlhu. Oba faktory sa rýchlo premietli do zvyšovania úrokových sadzieb pre domácnosti. To sa zas premietlo do volebných prieskumov, v ktorých sa konzervatívci postupne prepadali dole. Zato labouristom stúpali preferencie do výšok, aké boli nevídané od roku 1997, keď do úradu nastupoval v tom čase veľmi populárny Tony Blair.

Premiérka a jej verný minister ostávali neoblomní. A to pre jednu z paradigiem brexitu. Jeho architekti vedeli, že vystúpenie z najväčšieho obchodného bloku prinesie prvotný otras. Tento výpadok mali nahradiť nové obchodné zmluvy s krajinami mimo EÚ. O tom, ako sa ich nedarí Británii uzatvárať tak, ako plánovala, by sa dal napísať ďalší článok. Preto je smerodajný druhý motív brexiterov, z ktorých veľká časť snívala o Veľkej Británii ako o európskom Singapure: krajine s nízkymi daňami a nízkou úrovňou regulácie v oblasti pracovného práva či životného prostredia. „Mini budget“ mal byť akýmsi prvým krokom tejto revolúcie.

Ostalo však len pri plánoch. Bolo to najmä zvyšovanie úrokových sadzieb, ktoré vyvolalo krízu. Trussová a Kwarteng odolávali, ale postupne začali oznamovať rušenie, respektíve posun niektorých opatrení. Začali odkladom zníženia dane z príjmu najlepšie zarábajúcich. Svoje názorové obraty vykonávali spôsobom, ktorý prilieval olej do ohňa. V jeden deň razantne popierali možnosť odkladu zníženia dane, aby na druhý deň priznali, že tento krok je predsa len nevyhnutný.

Obaja naďalej prízvukovali, že ich plán reštartovania ekonomiky je správny a odkladajú sa len čiastkové opatrenia. To zvyšovalo nervozitu na trhoch a k jej vylepšeniu nepomohlo ani vystúpenie Kwartenga na stretnutí Medzinárodného menového fondu vo Washingtone. Situácia eskalovala jeho predčasným odchodom z tohto stretnutia. Kým minister si myslel, že za jeho stiahnutím je potreba riešiť domácu krízu, jeho najbližšia spojenkyňa už písala list vyzývajúci ho na rezignáciu.

Trussovej pod tlakom poslancov vlastnej strany totiž došlo, že jej politické prežitie visí na vlásku a jedna z mála ciest k prežitiu je odvolať nielen svojho ministra, ale aj drvivú väčšinu politík, ktoré mali doniesť Britom novú prosperitu.

Poníženie premiérky bolo dokonané tým, že za nového ministra financií musela vymenovať Jeremyho Hunta. Ten nie je jej spojencom, vo vnútrostraníckych voľbách najprv kandidoval na post predsedu sám a potom podporoval Sunaka. Jadro strany sa zhodlo, že Hunt bude ideálnym krízovým manažérom, ktorý sa pokúsi zachrániť situáciu. Nový minister tak od víkendu postupne oznámil nielen zrušenie takmer všetkých daňových škrtov. Naopak, viaceré dane, na čele s korporačnou daňou, sa budú zvyšovať a prisľúbené výdavky sa značne obmedzia. Namiesto Trussovej prísľubu ekonomického zlatého veku prichádza čas šetrenia a uťahovania opaskov.

Konzervatívci sa teraz rozhodujú, či Trussovú vôbec ponechať vo funkcii, a ak áno, na aké dlhé obdobie. To, že by mohla stranu viesť do ďalších volieb, si momentálne nevie predstaviť asi nikto.

Viacerí komentátori prirovnávajú situáciu k suezskej kríze z roku 1956. Počas nej si Spojené kráľovstvo uvedomilo, že už nie je imperiálnou a vojenskou mocnosťou, ktorá môže konať na vlastnú päsť v oblasti geopolitiky. Teraz sa ukázalo, že už nie je ani ekonomickou veľmocou. Ak k tomu pridáme fakt, že v minulom roku sa úroveň imigrácie do Veľkej Británie dostala na rekordnú úroveň z roku 2015, ibaže prisťahovalcov z EÚ takmer plne nahradili prisťahovalci z Ázie či Afriky, je otázkou, čo zo sladkých sľubov brexitovej kampane sa stalo vôbec realitou.