Pred tohtoročným udeľovaním Nobelovej ceny za literatúru to vyzeralo takto: najväčším favoritom bol Salman Rushdie. 

Je aj trochu čudné, že tento spisovateľ ešte Nobelovu cenu nezískal. Lenže je s ním problém: ako by tento fakt prijali všetci tí, ktorí sú stále presvedčení, že fatva by mala byť dokonaná. Alebo aj moslimovia, ktorých Rushdieho dielo uráža (hoci ho zväčša ani nečítali). 

Potom tu bol ďalší veľký kandidát na nobelovku. Francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq. 

No aj s tým je problém, mohli by sa ozvať aktivistky, ktoré uráža jeho pohľad na ženy, mohli by protestovať moslimovia, ľavica, bojovníci za politickú korektnosť, no jednoducho je veľa tých, ktorí by hlasno toto rozhodnutie kritizovali.

Hovorilo sa aj o iných menách ako Milan Kundera či Stephen King, osobnosti dobre známe.

Napokon ocenenie získala francúzska spisovateľka Annie Ernaux (1940). 

Stala sa akýmsi guru najmä pre umelkyne, režisérky, spisovateľky či intelektuálky. Zdieľať

Niežeby sa nešpekulovalo aj o jej mene, ale predsa len boli v hre silnejšie tromfy. Dalo by sa povedať, že Annie Ernaux je predsa len špecifický francúzsky fenomén, ktorý je ťažšie pochopiteľný aj v iných európskych krajinách, nehovoriac o Afrike či Ázii. Nie sú to veľké príbehy, ktoré zaujmú davy čitateľov bez ohľadu na ich životné postoje. Autorka vlastne rozvíja zvyčajne len jeden príbeh, svoj vlastný život. 

Keď bolo oznámené, že nobelovku získa Ernaux, objavilo sa veľa článkov, najmä od ženských autoriek, ktoré oslavovali. Lebo vyhrala žena, ktorá bojovala za legalizáciu interrupcií, sama sa priznala k umelému potratu v čase, keď to bolo vo Francúzsku ešte zakázané. Teda bol to nebezpečný potrat v kuchyni.

Lebo mladé ženy už chceli žiť v sexuálnej slobode, neodmietali ani letmý sex, kánony náboženskej morálky už pre ne padli, ale o antikoncepčných pilulkách ešte len snívali. No a muži odmietali prevziať zodpovednosť: „vysmievali sa z prezervatívov a odmietali prerušovanú súlož“.

Dievčatá však ešte vnímali spoločenské normy a vedeli, že „slobodná matka nemala nijakú hodnotu“. Preto šli radšej na pokútny potrat. A potom začali odhodlane bojovať za legalizáciu interrupcií, lebo predsa len tieto kuchynské zákroky boli životunebezpečné.

Ernaux je vlastne bojovníčka na viacerých frontoch, napríklad za slobodu žien, ktoré majú právo odmietnuť rodinný život, rozviesť sa, byť radšej samy sebou a ísť za svojím snom – alebo dáva odvahu ženám nájsť si napríklad tesne pred šesťdesiatkou milenca o tridsať rokov mladšieho a nehanbiť sa o tom hovoriť ani písať. Lebo sloboda je najviac.

Stala sa akýmsi guru najmä pre umelkyne, režisérky, spisovateľky či intelektuálky, ktoré majú veľké tvorivé ambície a materstvo či rodinný život je pre ne veľmi zväzujúci.

Navyše je to ikona ľavice, podpisovala petície, chodila na štrajky, demonštrácie a vehementne podporovala ľavicu, odborárov, ľavicových prezidentov, dokonca empatiu cítila aj ku komunistom. V posledných prezidentských voľbách podporila Jeana-Luca Mélenchona.

Ak by mali rozhodovať slovenskí čitatelia, či oceniť Houellebecqa alebo Ernaux, voľba by bola jasná. Zdieľať

Jej tvorba vždy stojí na tom, čo zažila, je to do veľkej miery memoárové písanie, ale s veľkým presahom.

Nepíše len o svojom životnom príbehu ženy, intelektuálky, spisovateľky, učiteľky, matky, ženy, milenky, vždy je tam široký spoločenský aj politický kontext. Je to aj sociologická či historická štúdia.

V knihe Roky o metóde svojho písania hovorí, že chce rôznorodé, nesúrodé, oddelené obrazy samej seba spojiť niťou rozprávania, príbehom svojej existencie a chce zachytiť „plynutie historického času, zmeny vecí, myšlienok, zvykov a zároveň intimitu tejto ženy“.

Výbor Nobelovej ceny ocenil „odvahu a klinickú precíznosť, s ktorou odkrýva korene, odcudzenia a kolektívne obmedzenia osobnej pamäti“. Je to trošku také zmätočné.

Slovenské médiá ocenili najmä to, že „písala o témach, ktorým sa autorky a autori skôr vyhýbali. Venuje sa napríklad potratom a veľmi explicitne opísala aj svoju osobnú skúsenosť“ (Denník N). „Jej tvorbu ovplyvnili úvahy o nerovnosti pohlaví“ (denník SME).

Ak by mali rozhodovať slovenskí čitatelia, či oceniť Houellebecqa alebo Ernaux, voľba by bola jasná.

V slovenčine vyšli všetky podstatné diela Houellebecqa, často rýchlo po vydaní originálu, a to nielen jeho romány, ale aj eseje. Jeho Podvolenie sa stalo fenoménom, ktorý chceli čítať aj ľudia, ktorí bežne literatúru nečítajú. 

Vydavateľstvo, ktoré Houellebecqa vydáva, nepotrebuje na jeho knihy ani granty. Kúpi si ich dostatok čitateľov.

Od Annie Ernaux si v slovenčine môžeme prečítať v preklade jedinú knihu, volá sa Roky a autorka ju vydala v roku 2008. V slovenčine vyšla v roku 2021 a je v kníhkupectvách stále dostupná. 

Fond na podporu umenia podporil štipendiom prekladateľku tejto knihy (odviedla skvelú prácu), lebo na široký čitateľský záujem sa vydavatelia isto nemohli spoliehať. A predpokladám, že ani po udelení Nobelovej ceny nebude kniha Annie Ernaux medzi bestsellermi.

Ale to zase nehovorí nič zásadné o kvalite knihy, skôr o jej potenciáli osloviť širší záber čitateľov.

Je to kniha pre náročnejšieho čitateľa, ktorý ocení špecifický typ mozaikovitého písania. No a potom je tu dôležitý kontext, autorka akoby pri tejto knihe počítala s francúzskym čitateľom alebo aspoň európskym.

Mnoho mien moderátorov, televíznych seriálov, spevákov, filmov, politických diskusií, ale aj ulíc, nákupných centier, politikov, odborárskych protestov, ktoré spomína, človek nežijúci vo francúzskych reáliách jednoducho nepozná, a tak sa mu pointa občas stráca.

Je to písanie veľmi spojené s Francúzskom, jeho politikou, spoločnosťou, kultúrou. Preto na konci slovenského vydania prekladateľka ponúkla poznámky a vysvetlivky, lenže takto sa vám zase beletria veľmi čítať nechce.

Zdá sa mi, že je to autorka dôležitá najmä pre Francúzsko alebo znalcov a priaznivcov tejto krajiny, lebo bilancovala diania často veľmi úzko spojené s jej dejinami. Hoci vtedy, keď opisuje zmeny životného štýlu, nástup televízie, počítačov, mobilov, konzumizmu a obchodných centier, rozťahaných predmestí, spoločnosti „voľného času“, zamerania na stravu, hygienu, užívanie si života, je to zrozumiteľné a atraktívne aj pre Nefrancúzov.

Priznám sa, že som nemala až takú chuť začítať sa do tejto knihy, keďže ma médiá po udelení nobelovky zahrnovali správami, aké je dobré, že cenu získala bojovníčka za rovnosť pohlaví, za legálne interrupcie, teda odvážna žena, ktorá opísala nielen svoju skúsenosť s umelým potratom, ale aj svoj vzťah s o tridsať rokov mladším mužom. 

Autorka o svojej metóde písania: „Je to jedinečný príbeh rozpustený v trajektórii jednej generácie.“ Zdieľať

Ale nebolo by fér písať o autorke len na základe toho, čo o nej píšu iní, a neprečítať si jej knihu.

Najprv drobná vtipnosť – ona sama v knihe spomína aj Houellebecqa, svojho súpera aj v nobelovskom zápase.

Spomína ho v takejto súvislosti – ide o deväťdesiate roky, keď začal Houellebecq publikovať svoje slávne romány. Annie Ernaux k tomu napísala: „Pocity ako vlastenectvo a česť vychádzali z módy, takže sme ich už ani nemali, zdalo sa absurdným pociťovať ich, boli vyhradené podradným časom a zneužívanému ľudu.“ Objavovali sa nové témy, ako všeobecné odsúdenie pornografie, projekt registrovaného partnerstva, marihuana... „Iní sa tomuto ‚novému svetovému poriadku‘, ‚politickej korektnosti‘, ‚intelektuálnemu konformizmu‘ vysmievali, boli za porušovanie pravidiel a tlieskali Houellebecqovmu cynizmu.“

Ale späť ku knižke, ktorá je akousi freskou štyridsiatich piatich rokov, teda od narodenia autorky v roku 1940 až po súčasnosť (kniha vyšla v roku 2008). 

Autorka zachytáva historické udalosti, politický vývoj, zmeny v životnom štýle, príchod nových technológií, produktov, hudby, filozofie, kníh, ale aj konzumizmus, zmeny vo výchove, v urbanizme, v sebarealizácii žien, ich nové možnosti po dostupnej antikoncepcii a legalizácii interrupcií. No a v tom všetkom hľadá svoje ja. Tvrdí: „Je to jedinečný príbeh rozpustený v trajektórii jednej generácie.“

Nečíta sa to ľahko, občas človek, ktorý nesúhlasí s autorkinými politickými postojmi a názormi, aj trošku trpí. Ale na druhej strane Annie Ernaux nie je iba politická agitátorka. Jej štýl je naozaj v niečom impozantný a drží to pohromade.

Je to bystrá pozorovateľka, vnímavá umelkyňa a všetky svoje postrehy, životné skúsenosti, poznatky dokáže umne zmiešať.

Ale je tu ešte jedna zaujímavá vec.

Keďže knihu písala už ako zrelá žena, je to vlastne tak trochu aj bilancia jej postojov, názorov, krokov. Ale nielen jej.

Je to akoby aj jej celoživotné bilancovanie svojho celoživotného nasadenia za politické hodnoty ľavice, odborov, utláčaných, chudobných. Nie je iba klasická ľavica, dnes by sme už povedali, že jej postoje boli aj veľmi progresívne.

No a zrazu má potrebu pozrieť sa späť, hodnotiť, vidieť v spätnom zrkadle. Nič neľutuje, nekoriguje, ale je vnímavá, úprimná, občas zaskočená a neistá aj sama sebou. Dokáže byť aj skeptická k tomu, čo vybojovala so svojimi spolubojovníkmi. 

Vývoj sa poberal iným smerom. Oni ostali istý čas na vedľajšej koľaji. Zdieľať

Práve to sú silné momenty, v ktorých cítiť aj kritické bilancovanie či obyčajný smútok, že veci sú iné, ako si predstavovala táto generácia energicky bojujúca za oslobodenie žien v päťdesiatych rokoch a ktorá potom spolu s mladšími nadšene stavala barikády v roku 1968 a chystala svetovú revolúciu.

Ich cieľom bola ideálna spoločnosť, v ktorom nebude náboženstiev, ženy budú totálne slobodné a rovné mužom a nebude v nej ani biedy, všade samá sociálna spravodlivosť. Nemalo to ďaleko od komunistických ideálov a Ernaux to priznáva.

Čakali a dúfali v čosi ako zlúčenie komunizmu a demokracie, trhu a leninského plánovania, v akúsi Októbrovú revolúciu s dobrým koncom, ale tohto sa nedočkali. Ich pocit sa dal v jednom momente zhrnúť do vety: „Boh je mŕtvy, Marx tiež a ani ja sa necítim bohvieako.“

Vývoj sa poberal iným smerom. Oni ostali istý čas na vedľajšej koľaji. A nielen preto, že dominovala pravica, oslava podnikania či odnárodňovanie.

Zrazu ani tí staromódni ľavičiari nerozumejú, že je Francúzsko plné prisťahovalcov, teda má otvoriť svoje brány pre „biedy celého sveta“.

Je v tom aj pýcha dedičov Francúzskej revolúcie, ktorí – ako sama autorka priznáva – si mysleli, že všetky vzbury a revolúcie sveta sú navždy zrodené z Francúzskej revolúcie. A preto sa cítili ako akýsi predvoj všetkého pokroku vo svete. No akoby sa precenili.

Annie Ernaux často píše v prvej osobe množného čísla, cíti sa ako zástupca jednej silnej generácie, ktorá spolu vybojovávala rôzne veci, sociálne istoty, ale aj legalizáciu umelých potratov ako oslobodenie ženy a veľa iných vecí.

Sklamanie cítiť z mladej generácie. Mladí neboli idealisti, ale pragmatici. Išli štrajkovať, keď chceli vyššie štipendiá. Keď to dosiahli, boli spokojní. 

Synovia sa potešia, keď im mama navarí jahňacie stehno a predloží fľašku saint-julienu. Zdieľať

Mladí nepokračovali v ľavicovom boji svojich rodičov, rozvedených rodičov. Lebo aj od manželstva bolo nutné sa oslobodiť cestou k slobode. Spisovateľka skonštatuje, že synovia už manželstvo ani nespomínajú, dovedú domov nejaké priateľky, občas ich obmenia. Ľavičiarka starého razenia je zaskočená.

Synovia ju poúčajú o tolerancii, antirasizme, pacifizme, ekologizme, ale najradšej sa rozprávajú pri povinnom nedeľnom obede o schopnostiach svojich počítačov. A odmietajú mať súciť s nešťastníkmi, raziac tézu „nech sa každý stará sám o seba“. 

Potešia sa, keď im mama navarí jahňacie stehno a predloží fľašku saint-julienu, ale vie, že aj oni sú už najmä konzumenti kokakoly a piva. Ach, tá pôvabná pýcha francúzskej ľavice na svoj vycibrený životný štýl! Je to utrpenie vidieť, že synovia ho už nemajú.

No zároveň si všíma, že jej synovia – tak ako mnohí iní chlapci – neradi opúšťajú rodičovskú domácnosť, plnú chladničku, vypratú bielizeň a „celkom nevinne sa milovali v izbe susediacej s našou. Uvelebili sa v dlhej mladosti, svet ich nečakal“. A vnímala aj to, že mladí ľudia jej generácie boli „v ich veku silnejší“. Napríklad ona sama musela tvrdo pracovať na tom, aby sa presadila z nižšej do vyššej vrstvy. Stálo ju to nemálo obetí. Pre to vlastne obetovala aj dieťa, na ktoré nebola pripravená a ktoré by jej nedovoľovalo postupovať rýchlo nahor.

Je fascinujúce vnímať rozčarovanie starej „ľavičiarky“, ktorá už nestíha držať krok s novými generáciami a cíti sa aj trochu zradená. Akoby ten ich boj nebol docenený či ocenený. A už nie je vždy ani na strane novej ľavice.

Annie Ernaux je zaskočená tým, ako si nové generácie žien málo vážia to, čo pre ne jej generácie vydobyli. Zdieľať

Evidentne nie je nadšená množstvom prisťahovalcov, ktorí prúdia do Francúzska. Nepatrí sa byť taký priamy ako Houellebecq, ktorý v Podvolení vizionársky videl nové Francúzsko ovládané moslimami. 

Annie Ernaux je len znepokojená a vidí odchod starého dobrého Francúzska. „Keď o sebe informatici, sekretárky alebo noční strážcovia hovorili ako o Francúzoch, ľuďom sa to v hĺbke duše zdalo čudné, akoby si násilne privlastnili čestný titul, na ktorý ešte nemajú nijaké právo.“

Autorka hovorí o ľuďoch, nehovorí tentoraz v prvej osobe množného čísla, ale je jasné, že je to aj jej pocit. Intelektuálna ľavica odchovaná Sartrom a Simone de Beauvoir je zaskočená, že nie vždy už stojí na strane chudobných či núdznych. Cítia sa ohrození.

Podobne je Annie Ernaux zaskočená tým, ako si nové generácie žien málo vážia to, čo pre ne jej generácie vydobyli. „S pilulkou sa stali vládkyňami života, to sa nerozchyrovalo.“ Vníma, že ženy už voľný prístup k antikoncepcii a legálnej interrupcii berú ako samozrejmosť. Ich boje za tieto výdobytky sú zabudnuté. 

A konštatuje s istým smútkom, že feminizmus sa stal „starou pomstychtivou ideológiou, ktorej chýbal humor, mladé ženy ho už nepotrebovali, pozerali sa naň zhovievavo, nepochybujúc o svojej sile a rovnosti“. 

No a ešte dodáva: „Nás, ktoré sme podstupovali potrat v kuchyni, boli sme rozvedené a verili, že naše úsilie oslobodiť sa bude slúžiť iným, sa zmocnila veľká únava. Už sme ani nevedeli, či sa ženská revolúcia uskutočnila.“

Témou, ktorá sa prepletá celou knihou, je aj náboženstvo a Katolícka cirkev. Autorka bola vychovaná ako katolíčka a do kostola chodila, kým bola školáčka. No potom sa vymanila zo svojho sociálneho prostredia (nižšia vrstva, rodičia mali malý obchodík). Vďaka inteligencii a dobrému vzdelaniu, ktoré je vo Francúzsku cestou k vyššej vrstve, sa posunula. Mala už dom na predmestí Paríža, odcudzila sa prostrediu, z ktorého vyšla, a jasne si to uvedomovala pri všetkých rodinných akciách – a je to jedna z jej hlavných tém.

Ernaux píše: Katolícke náboženstvo sa bez rozruchu stiahlo a prestalo vytvárať životu rámec. Zdieľať

A cirkev sa pre ňu stala nepotrebnou vecou. Bola pyšná, že sa odstrihla od tejto nepotrebnej veci, ktorá jej sťažovala mladosť.

Citát: „Katolícke náboženstvo sa bez rozruchu stiahlo a prestalo vytvárať životu rámec. V rodinách sa už neodovzdávalo ani jeho poznanie, ani praktizovanie. Okrem niekoľkých rituálov sme ho už ako znak úctyhodnosti nepotrebovali. Akoby už priveľa slúžilo a bolo opotrebované miliardami modlitieb, omší a procesií počas dvoch tisícročí.“

Autorka píše, že hriechy, prikázania, milosť či teologické cnosti sú už nezrozumiteľné a sú to schémy prekonaného rozmýšľania. (Paradoxné je, že Houllebecq, ktorý nebol vychovaný vo viere, jeho matka konvertovala na islam, sa k viere a cirkvi obracia so zvedavosťou a s nejasnými očakávaniami, hoci to nie je žiadny vzorný katolík.)

Ironicky komentuje Annie Ernaux aj popularitu Jána Pavla II., ktorého videla len ako politického hrdinu západnej slobody. „Jeho východný prízvuk, biele rúcho, jeho ‚nebojte sa‘ a spôsob bozkávania zeme pri vystupovaní z lietadla proste patrili k šou, rovnako ako hádzanie nohavičiek na koncerte Madonny,“ konštatuje. A dokazuje tak, že francúzska ľavica veľa vecí nepochopila.

A úprimne potom nerozumela ani tomu, čo sa po páde železnej opony dialo v strednej či vo východnej Európe. 

Najprv sa nadchýna pádom Berlínskeho múru, príchodu slobody do zatuchnutých komunistických krajín. Ale potom príde rozčarovanie, lebo je to celé inak, ako si predstavovali.

Annie Ernaux píše: „Krajiny strednej a východnej Európy – až doteraz chýbajúce v našej geografickej pamäti – akoby sa rozmnožovali, neprestajne sa deliac na ,etniká‘, termín, čo ich odlišoval od nás a od serióznych národov, niesol v sebe zaostalosť, ktorej dôkazom bol návrat náboženstiev a intolerancie.“

Cítite v tom to sklamanie, že sa východná a stredná Európa nechcela inšpirovať najmä Francúzskom a najmä jeho revolučnou ľavicou?

Bilancuje s odstupom, elegantným literárnym štýlom, obdivuhodným rozhľadom a veľkou úprimnosťou. Zdieľať

Ešte väčšie opovrhnutie cítiť, keď sa ľudia zo strednej a z východnej Európy rozbehli do obchodov. „Vzbudzovali v nás súcit svojimi žalostnými šatami a taškami plnými banánov. Ich neskúsenosť s konzumom nás dojímala. Neskôr nás však tento kolektívny hlad po materiálnych statkoch bez zdržanlivosti a rozlišovania zlostil.“ A priznáva, že ľudí z tejto časti Európy mali radšej, keď stáli v rade na klobásy a knihy.

To je mimoriadne úprimné vyjadrenie a sú to miesta, keď ste radi, že ste knihu začali čítať a neodradila vás ani jej náročná forma.

V knihe Annie Ernaux Roky bilancovala nielen vývoj politiky, spoločnosti, ale aj svoj život ženy, ktorá sa nechcela spútavať rodinou, rozviedla sa, pracovala, sama vychovávala dvoch synov a popritom „mala frajera“ a stále chodila na demonštrácie, podpisovala petície a bojovala za rôzne agendy, najmä za ženské práva a odborárske požiadavky.

Bilancuje s odstupom, elegantným literárnym štýlom, obdivuhodným sociologickým a politickým rozhľadom a silnou úprimnosťou o svojom ženskom údele. 

Nie je to žiadna oslava úžasného života a veľkých splnených cieľov. Akoby až v starobe videla, že vývoj nie je taký priamočiary, revolučný, ako sa to zdalo v rokoch jej mladosti. A pokrok má rôzne podoby, ktorým ona už ani celkom nerozumie, napriek svojej veľkej intelektuálnej sile, vnímavosti a rozhľadenosti.

Je celkom dobré poznať dve strany francúzskej spoločnosti: intelektuálne silnú a nenápadne povýšeneckú ľavicu, ktorá má pocit, že tvorila dejiny a všetko dobré pre spoločnosť doniesla len ona. Ale vývoj ju zaskočil a ani nedocenil. A potom to všetko konfrontovať s „neokrôchaným“ Houllebecqom, ktorý vidí Francúzsko inak. Nemá ambície ukazovať svetu francúzsku noblesu pri zlepšovaní sveta na svoj obraz. Vidí Francúzsko ako krajinu postihnutú mnohými trápeniami a s nejasnou budúcnosťou.

Kombinácia týchto dvoch uhlov pohľadu aj spôsobov písania je celkom užitočná. A môžete si potom vybrať, ktorý autor vás baví viac alebo je pre vás zaujímavejší.

Nobelov výbor si vybral Annie Ernaux.