Šéf migračného úradu o kontrolách na hranici Ešte sa z juhu nepohlo toľko ľudí ako v roku 2015, ale tlak rastie

Riaditeľ Migračného úradu ministerstva vnútra hovorí o tom, že za nárastom počtu migrantov na našom území je uvoľnenie covidových opatrení, ale aj zmena vízovej politiky niektorých štátov. 

Tvrdí, že zatiaľ nehrozí taký nápor migrantov ako v roku 2015, ale tlak na našu hranicu bude v najbližšej dekáde určite veľký. 

Ján Orlovský tiež hovorí, že príchod množstva utečencov z Ukrajiny zatiaľ zvládame, ale ak by prišla ďalšia veľká vlna, mali by sme problém.

Vysvetľuje aj to, ako sa zmenil jeho pohľad na migráciu po prechode z Nadácie otvorenej spoločnosti do čela štátneho úradu.

Ako dlho bude ešte sprísnený režim na slovensko-českej hranici?

Podľa mojich informácií to bude do konca októbra.

Za ostatné tri mesiace zadržali na našom území o približne tristo percent viac nelegálnych migrantov ako za také isté obdobie pred rokom. A to ešte čelíme kritike z okolitých štátov, že naše kontroly nie sú dostatočné. Aké sú dôvody tohto nárastu?

Je za tým niekoľko faktorov. Jedným môže byť znížená ochrana hraníc medzi Maďarskom a Srbskom, ďalším uvoľnenie covidových opatrení a potom tiež zmena vízovej politiky niektorých krajín, napríklad Srbska.

Čo to znamená?

Z niektorých krajín sa dá dostať k hraniciam EÚ letecky a rádovo rastie počet ľudí, ktorí si takúto cestu môžu dovoliť. To znamená, že nemusíte platiť dvadsaťtisíc eur, aby vás tu niekto dostal povedzme z Indie pašeráckym spôsobom, ale kúpite si letenku z Dillí do Belehradu. Odtiaľ to máte do EÚ už len štyristo kilometrov.

Lenže aj v takomto prípade musia migranti prejsť srbsko-maďarské hranice, kde je plot.

Ten tam je. Lenže počet policajtov je limitovaný, a keď sa prudko zvýši počet migrantov, tak rastie aj počet tých, ktorí napriek kontrolám prejdú.

Kto sú utečenci, ktorí takto prichádzajú na Slovensko?

Sú to najmä Sýrčania a Afganci. Ale Rakúšania registrujú aj veľký počet Indov a Bangladéšanov. Veľa ľudí prichádza tiež z Pakistanu, keďže tam boli najväčšie záplavy za ostatných sto rokov.

Nemala by EÚ tlačiť na Srbsko, aby zmenilo svoju vízovú politiku, keďže srbské turistické víza sa dajú veľmi jednoducho zadovážiť?

To sa už deje. Náš minister vnútra už v septembri vyzýval kolegov z V4, aby sme spoločne apelovali na EÚ a žiadali zvýšenie ochrany vonkajších hraníc. Ale je to len posunutie problému z vnútornej schengenskej hranice na tú vonkajšiu. Krajiny ako Srbsko či Bosna a Hercegovina majú dosť svojich vlastných problémov. Pokiaľ im nedáme finančné prostriedky na to, aby ich riešili, podobne ako ich dávame Turecku, tak sa ťažko dá očakávať nejaký výsledok.

Ako jedna z príčin aktuálneho rastu počtu migrantov sa však uvádza práve situácia v Turecku. Aj v dôsledku zhoršenia ekonomickej situácie tam rastú protiutečenecké nálady, čo ovplyvňuje politiku.

V Turecku je počet utečencov zo Sýrie približne rovnaký, ako je počet obyvateľov Slovenska. To pri aktuálnej veľkej inflácii, ktorú tam majú, musí mať vplyv na verejnú mienku aj na politiku. Do úvahy treba brať aj to, že tureckým policajtom v dôsledku inflácie prudko klesli príjmy a dajú sa ľahšie podplatiť prevádzačmi. To isté sa deje aj v Libanone.

V médiách sa teraz objavili informácie, že sa z tureckých utečeneckých táborov organizuje obrovská karavána v počte stotisíc ľudí, ktorá má smerovať do EÚ. Máte o tom viac informácií?

Takéto kvázi útoky na turecko-grécku hranicu tu boli už aj minulý rok. Viac ako pätnásťtisíc utečencov vtedy prišlo na hranicu s Gréckom a Severným Macedónskom. Môže to súvisieť aj s tým, že Turecko takto demonštruje svoj význam a naznačuje nespokojnosť s výškou platby, ktorú mu EÚ poskytuje za to, že sýrskych utečencov zadržiava u seba. To je nakoniec dôkaz toho, že takéto riešenia sú len dočasné a EÚ by sa mala snažiť prispieť k riešeniu štrukturálnych problémov v takých krajinách, ako je Afganistan či Sýria.

Len to je beh na veľmi dlhú trať s otáznym výsledkom. Nie je efektívnejšie sústrediť sa na zvýšenie fyzickej ochrany hraníc?

Pracuje sa na tom, ale fyzická ochrana hraníc má tiež svoje limity. Viete zavrieť cesty, ale neviete zavrieť pobrežie Talianska alebo Grécka, ktoré má množstvo ostrovov. To neohradíte plotom. Keď už tam migranti prejdú, tak Gréci môžu povedať, že prečo by mali trpieť iba oni, keď tí ľudia aj tak chcú ísť ďalej.

Podľa mňa by ten migračný tlak mohli znížiť aj také opatrenia, ako sú sezónne pracovné víza. Ľudia by ich dostávali na niekoľko rokov na sezónne práce: mnohí z tých, ktorí dnes riskujú dobrodružnú cestu s pašerákmi, by určite uprednostnili možnosť pracovať v EÚ nejakú čas roka legálne a potom sa vrátiť domov. Pričom Európa takúto pracovnú silu potrebuje.

Hrozí nám dnes taká migračná kríza, ako si pamätáme z roku 2015?

Zatiaľ nikto nehlási, že by sa z juhu pohol taký obrovský počet ľudí. Ale tlak na hranice bude v najbližšej dekáde určite veľký.

Dôvodom, prečo sa teraz zaviedli kontroly na našich hraniciach, je, že nefungujú readmisné dohody. Maďari nechcú brať utečencov späť na svoje územie, podobne ani niektoré ďalšie štáty. Prečo tieto dohody nefungujú?

Jeden dôvod je kapacita detenčných zariadení. U nás je to tristo ľudí a to znamená, že toho tristoprvého už nedokážete umiestniť v stráženom zariadení. Zároveň viete, že u nás nechce požiadať o azyl a jeho domovská krajina ho nevezme. To znamená, že s takýmto človekom nemáte čo urobiť. Držíte ho v detencii, ak na to máte priestor, ak nie, tak mu môžete dať akurát administratívne vyhostenia a tento človek ide ďalej.

Nie je v takomto prípade logický náš prístup, za ktorý sme kritizovaní? To znamená, že keď tu migranti nechcú zostať, Maďarsko ich nechce prevziať späť a máme obmedzené detenčné kapacity, tak privierame oči.

Môžeme si povedať, že vybudujeme dodatočné kapacity, aby tí ľudia mohli byť u nás. Ale pokiaľ by neboli v stráženom zariadení s plotom a mrežami, tak by aj tak na druhý deň odišli. Neexistuje dôvod ich zadržiavať v režime, ktorý by išiel za hranicu dublinského konania. Existuje síce hranica osemnásť mesiacov, ale vieme, že návrat do krajiny pôvodu sa nám v tejto lehote aj tak nepodarí. V Rakúsku je osemtisíc Indov, ktorí tam prišli cestou cez Belehrad a späť sa ich podarilo vrátiť devätnásť.

Čiže laxné kontroly na našom území súvisia aj s tým, že máme nízku kapacitu detenčných zariadení?

Nepovedal by som, že sú to laxné kontroly.

To nám vyčítajú susedné štáty.

Také intenzívne kontroly, ako sú dnes, neboli zvykom. Aj v Česku sa objavili až po politickom tlaku z Nemecka a z domácej politiky. Ale pokiaľ nie sme cieľová krajina, tak je to len o tom, že zadržaných utečencov tu budeme mať o niekoľko mesiacov dlhšie. V konečnom dôsledku však nezostanú, pôjdu do Nemecka alebo do Škandinávie, ktoré sú cieľovými krajinami. Majú tam veľké komunity krajanov a lepšie ekonomické možnosti.

Ani naši pradedovia, ktorí odchádzali do Ameriky alebo do Argentíny, tam nešli za prírodnými krásami, ale za ekonomickým benefitom, ktorý Rakúsko-Uhorsko neposkytovalo. Určite poznáte knihu Martina Pollacka Americký cisár o masovej emigrácii z monarchie. Pre mňa je to to isté ako teraz, len chýbajú mobily. Sú tam prevádzači, podvody, zneužívanie ľudí. Cieľom bolo uživiť si rodiny. Ja v migrácii nevidím kultúrnu vojnu, ale boj o prežitie.

Ekonomická situácia alebo strach o život sú určite určujúce motívy. Len platí aj to, že tí naši dedovia a pradedovia sa úspešne integrovali a nevytvárali uzavreté komunity ako migranti z niektorých kultúrnych a civilizačných prostredí.

To tiež nie je celkom pravda. Aj oni žili vo svojich komunitách, existovali židovské, talianske, írske štvrte v New Yorku. Alebo slovenská a poľská štvrť v Clevelande.

To je na dlhšiu debatu, čo znamená integrácia, ale vráťme sa k aktuálnej situácii. Zvýšil sa v ostatných mesiacoch s rastom množstva utečencov aj počet žiadostí o azyl?

U nás nie. Bol zvýšený počet žiadostí, ale to len vďaka prvej vlne utečencov z Ukrajiny, keď ešte nebolo jasné, ako bude fungovať inštitút dočasného útočiska. Máme aj vyšší počet žiadostí o azyl z Ruska. K tomuto dátumu ich máme 29, čo tiež však nie je žiadne brutálne číslo. Predtým sme ich však mali dve-tri za rok.

Od februára čelíme aj vlne vojnových utečencov z Ukrajiny. Pre mnohých z nich sme však tiež najmä tranzitnou krajinou. Aj v porovnaní so susednými krajinami, ako sú Poľsko či Česko, ich tu zostáva výrazne menej. Prečo je to tak?

Jedným z dôležitých dôvodov je, že v Poľsku aj v Česku už pred vypuknutím vojny existovali početné ukrajinské diaspóry. Mnohí z tých, ktorí utekali, tam mali príbuzných alebo známych.

Koľko ukrajinských utečencov je momentálne u nás?

Dnes ráno (rozhovor sa uskutočnil v pondelok, pozn. red.) bol počet udelených dočasných útočísk 96 700. Počet žiadostí sa ešte stále pohybuje okolo deväťsto až tisíc každý týždeň. Zároveň však evidujeme desiatky ľudí, ktorí od nás odchádzajú, či už domov, alebo do iných krajín. Oficiálne sa statusu dočasného útočiska u nás vzdalo viac ako šesťtisíc Ukrajincov.

Existuje odhad, koľko sa ich tu reálne zdržiava?

Existuje. Je to niekde medzi 60- až 70-tisíc ľudí. Asi osemtisíc ukrajinských detí je podľa odhadu ministerstva školstva zaradených v našom školskom systéme. Čo je asi tretina z počtu školopovinných detí, ktoré tu sú. V evidenciách sa však strácajú ľudia, ktorí od nášho štátu nič nepožiadali. To sú tí, ktorí našich obyvateľov tak iritujú tým, že majú drahé autá a luxusné oblečenie. Lenže bohatí ľudia sa boja vojny rovnako ako chudobní.

Zatiaľ to ako krajina zvládame, ale ak by prišla nejaká ďalšia väčšia vlna, tak už by mohol nastať problém. Ale teraz som bol na konferencii v Prahe a podobné obavy majú aj iné krajiny.

V čom konkrétne by bol problém?

Bolo by ťažké zopakovať ten štandard, že utečenci dostanú strechu nad hlavou v kvalite viac-menej podobnej tomu, ako bývali na Ukrajine. Nemali by sme ich kam umiestniť. Slovensko má oproti iným krajinám obrovskú nevýhodu v tom, že má veľmi nízku kapacitu nájomného bývania. Sú to len tri percentá celkového trhu s bytmi. V Rakúsku alebo v Nemecku je tretina alebo polovica ubytovacích kapacít k dispozícii v nejakom režime regulovaného nájmu. Bratislava má len 980 nájomných bytov, zatiaľ čo Brno ich má 30-tisíc. My máme počet nájomných bytov na úrovni Liberca.

Mali by sme byť ako štát ústretovejší voči Rusom, ktorí utekajú pred mobilizáciou?

Ja si myslím, že áno. Aj zo strany Ukrajincov som zachytil niekoľko volaní, aby sme nehádzali všetkých Rusov do jedného vreca. Problémom je, že administratívny proces len ťažko rozoznáva dobro od zla. V azylovej procedúre sa to ešte trochu dá, ale odmietanie vojenskej povinnosti nie je dôvodom na udelenie azylu. Úradník na veľvyslanectve, ktorý rozhoduje o vízach, to však dokáže len ťažko posúdiť. Bohužiaľ, teraz sa to robí veľkým mečom a spôsobom: chalani, teraz máte všetci smolu, mali ste odísť skôr...

Predtým ako ste sa stali šéfom migračného úradu, ste boli riaditeľom slovenskej pobočky Nadácie otvorenej spoločnosti. To znamená, že ste prišli z prostredia, ktoré bolo k migrácii výrazne ústretovejšie ako zvyšok spoločnosti či politici. Zmenili ste na novom poste v niečom svoje názory?

V čase, keď som pôsobil v nadácii, tak obavy z migrácie boli na Slovensku absolútne neopodstatnené. Počet žiadosti o azyl bol okolo dvesto ročne, počet cudzincov na Slovensku bol pod 150-tisíc. Čiže mali sme jeden z najnižších počtov cudzincov na stotisíc obyvateľov v EÚ. Báť sa príchodu päťtisíc ľudí zo Sýrie bolo vtedy pre mňa smiešne. Máme 2800 miest a dedín, to sú dvaja do každej dediny. Ani si to nevšimnete.

Ale keď už prídu desaťtisíce utečencov, ako to bolo po vypuknutí vojny na Ukrajine, tak vidíte, že štát má nejakú kapacitu, ktorú jeho inštitúcie ešte dokážu zvládnuť. Zrazu zisťujete, že máme problém so školami, škôlkami, zdravotníctvom a vtedy sa zľaknete a poviete si, že je fajn byť k migrantom ústretový, ale musíme byť na to lepšie pripravení.

To, čo teda teraz viac vnímate, je absorpčná schopnosť krajiny?

Áno. Aj sa o tom veľa rozprávam s kolegami zo Švédska, Nórska či Fínska. Hovoria, že súcit nesmie zmiznúť, ale treba brať do úvahy aj ľudí, ktorí sa príchodom väčšieho počtu utečencov cítia ohrození. Pretože to má politické dôsledky. Každá spoločnosť má istú absorpčnú kapacitu a limity, koľko utečencov dokáže ešte zvládnuť a integrovať. Vidíme, že Švédsko alebo Taliansko túto kapacitu už prekročili a má to tam vplyv aj na volebné výsledky. Extrémna pravica, s ktorou by sa vo Švédsku pred piatimi rokmi nikto nebavil, je dnes druhou najsilnejšou stranou. So Salviniho sme si ešte pred pár rokmi robili srandu.

Pomerne častý je názor, že Slovensko z demografických a ekonomických dôvodov potrebuje migrantov, mali by sme sa však snažiť, aby k nám prichádzali najmä ľudia z kultúrne podobných krajín, ako je Ukrajina alebo Srbsko. Súhlasíte s tým?

Vzhľadom na verejnú mienku by to bola najbezpečnejšia cesta. Zároveň si takto zatvárame dvere pred ľuďmi z krajín, ako sú Sýria, Libanon či India, ktorí tu neplánujú zostať celý život, ale chceli by tu nejaký čas pracovať. Pričom to môžu byť ľudia z IT sektora alebo so zdravotníckym vzdelaním, ktorí by pre našu krajinu boli prínosom.

To hovoríte o vysokokvalifikovaných ľuďoch. Takýmto migrantom sa nebráni žiaden štát.

Iste, ale viem si predstaviť aj väčšiu otvorenosť pre tých menej kvalifikovaných. Napríklad v podobe víz na sezónne práce. Španieli aj Portugalci to tak majú, že ľudia s Maroka alebo Tuniska dostanú na päť rokov pracovné víza a v čase od mája do októbra tam môžu prísť a legálne pracovať napríklad v poľnohospodárstve. Po sezóne sa zase vracajú domov.

Za vášho predchodcu bol migračný úrad zo strany ľudskoprávnych aktivistov kritizovaný za to, že udeľoval málo azylov. Pozrel som si štatistiku, ale ani pod vaším vedením ich neudeľuje významne viac ako v minulosti.

Nie je to o prísnosti procesu, ale o tom, že tých žiadostí je celkovo málo. Proces je v každej krajine rovnaký, rozdielne sú podmienky, ktoré jednotlivé štáty dokážu žiadateľom poskytnúť. U nás je to stále veľmi skromné.

Foto: Adam Rábara