Staršie deti v manželskej posteli Výchovná metóda alebo pohodlnosť rodičov?

Pred necelými dvoma mesiacmi vyvolala herečka Alice Silverstonová, známa napríklad z filmu Batman a Robin, v zámorí veľký rozruch priznaním, keď sa v jednom rozhovore zmienila, že ešte stále spáva v jednej posteli so svojím jedenásťročným synom. 

Keďže je to téma, ktorá dokáže rodičov rozdeliť na dva nezmieriteľné tábory, reakcie nedali na seba dlho čakať. Tie podporné i nechápavé. Nie je to však téma živá len za oceánom.

Aj mnohí rodičia u nás riešia túto tému. Časť z nich sa pýta, dokedy je v poriadku nechať spať deti v manželskej posteli, a hľadá rady, ako deťom uľahčiť osamostatnenie sa a presťahovanie do svojej izby aj cez noc.

Čoraz častejšie prevládajú názory, že dieťa potrebuje blízkosť rodičov i v školskom veku. Veková hranica podľa nich neexistuje. Rodičia by preto nemali tlačiť na dieťa ani ho nijako presviedčať, aby spalo vo vlastnej posteli, pokiaľ samo nechce.

Snaha o pripútanie si dieťaťa?

Detský psychoterapeut a psychiater Peter Pöthe považuje názor, že dieťa sa má samo rozhodnúť, kedy opustí manželskú posteľ, za veľký omyl. „To nie je žiadna výchovná metóda, ale môže to byť, naopak, pohodlnosť rodičov, ktorí sa nechcú namáhať s možným odporom dieťaťa a nedávajú mu potrebné hranice, pretože majú fantáziu o tom, že deti samy nejako vyrastú,“ povedal pre Postoj.

Vidí za tým skôr snahu rodičov pripútať si dieťa k sebe, aby bolo na nich naviazané, aby ich malo dieťa vždy rado, aby sa nehnevalo a aby dieťa nikdy nezažilo žiadne stresy. Takéto zdanlivo spokojné detstvo však môže priniesť nepríjemné následky v dospelosti.

„Môže to byť jeden z faktorov, prečo takto ‚vychovávané‘ deti majú problémy so závislosťami. Nájdeme ich aj medzi obéznymi ‚dospelými chlapčekmi‘ závislými od počítačov alebo od alkoholu. Môže to byť aj preto, že neboli vystavené primeranej situácii, v ktorej museli zvládnuť separáciu a regulovať stres, alebo boli na druhej strane príliš stresované neprítomnosťou rodiča.“

„To nie je žiadna výchovná metóda, ale môže to byť, naopak, pohodlnosť rodičov, ktorí sa nechcú namáhať s možným odporom dieťaťa a nedávajú mu potrebné hranice, pretože majú fantáziu o tom, že deti samy nejako vyrastú.“Zdieľať

Podľa odborníka rodič musí pomáhať dieťaťu, aby sa vyrovnalo s určitými vývojovými úlohami. Vďaka tomu dieťa rastie a posilňuje sa jeho osobnosť. A práve samostatné spanie je jednou z takýchto úloh.

Samozrejme, vôbec sa tým nemyslí, že keď sa nám zdá dieťa už zrelé na samostatný spánok, zavrieme ho na noc do izby a nech sa s tým vyrovná, ako vie.

Ako už spomínal aj psychoterapeut, úloha rodiča je tu veľmi dôležitá. „Nie je to vôbec o tom, že by rodič nemal za dieťaťom v noci prísť alebo že by ho nemal uspávať. Je to o tom, že dieťa už má svoj priestor, že postupne dokáže noc vydržať bez rodičov a že začne vnímať, že je tam ešte aj otec, a začne chápať, že rodičia fungujú v dvojici, ku ktorej sa bude vzťahovať.“

Zrejme aj preto niektorí odborníci vnímajú spoločné spanie v manželskej posteli aj ako pohodlnosť rodičov. Je totiž jednoduchšie naplniť potrebu prítomnosti, keď dieťa leží niekoľko centimetrov od nás, ako keď musí rodič niekoľkokrát za noc reagovať na volanie dieťaťa vo vedľajšej izbe.

Alebo vyhodnotiť, keď dieťa uprostred noci príde do postele k rodičom, či ho upokojíme a necháme si ho pri sebe do rána alebo sa už dokáže s nami vrátiť do izby a nanovo ho uspíme. Je to rodičovská úloha, ktorá nás stojí množstvo nocí s veľkým deficitom spánku.

A kedy je ten správny čas? Podľa odborníka je to u každého dieťaťa individuálne, ale okolo roka by to už za výdatnej pomoci rodiča malo zvládnuť. To je možno pre mnohých rodičov ešte priskoro, ale môže to byť jedna z odpovedí na otázku, čo robiť, keď do rodiny príde čoskoro mladší súrodenec.

Slová detského psychiatra odporujú argumentom stúpencov spoločného spania s deťmi aj v ich vyššom veku, ktorí tvrdia, že tieto deti sú samostatnejšie.

„Samotné zaspávanie je pre dieťa úzkostná situácia. A predstava, že je samo v noci, je niečo, čo vývojovo potrebuje zvládnuť. Keď to nezvládne, aj vývojovo akoby zamrzne,“ tvrdí Peter Pöthe.

„A potom pri banálnej veci, pri ktorej by iné dieťa dostalo strach, na ktorý by časom zabudlo, toto dieťa je tým traumatizované. Aj keby malo osem rokov, prežíva to ako dvojročné a je veľmi úzkostlivé.“

Podľa odborníka je nevyhnutné, aby sa dieťa so stresom stretlo a naučilo sa s ním pracovať. A toto má byť podľa neho úloha rodiča.

Narušené vzťahy i intimita manželov a detí

Peter Pöthe upozorňuje na ešte jedno veľké nebezpečenstvo, ktoré môže priniesť dlhodobá prítomnosť dieťaťa v manželskej posteli. Táto skutočnosť totiž môže hlboko narušiť zdravé rodinné vzťahy, ktoré sú pre vývoj dieťaťa tak nesmierne dôležité.

„V týchto prípadoch je porušená veľmi dôležitá vývojová potreba, aby dieťa začalo vnímať rodičov ako pár, ktorý je spolu bez neho. Je to veľmi dôležitý moment, pretože tieto deti sa ocitajú v role náhradníkov partnerov. Matky si uspokojujú citové potreby prostredníctvom detí v posteli, z ktorej je otec vystrčený alebo odišiel dobrovoľne.“

Okrem toho tým dáva matka v rodine signál, že dieťa je dôležitejšie ako otec. „Nehovorím teraz o zranených citoch otca, otcovia sa tej postele často aj dobrovoľne vzdávajú. Problém je, že dieťa dostáva falošný obraz toho, ako veľmi je dôležité.“

Vďaka tomuto falošnému obrazu nemá dieťa potrebu rásť, pretože je už pasované akoby za dospelého partnera matky. Podľa odborníka sa tento problém vzťahuje rovnako aj na dievčatá, ktoré zostanú na matkách silne naviazané a sú aj vo vyššom školskom veku veľmi úzkostlivé.

„Tieto deti sa ocitajú v role náhradníkov partnerov. Matky si uspokojujú citové potreby prostredníctvom detí v posteli, z ktorej je otec vystrčený alebo odišiel dobrovoľne.“Zdieľať

Psychiater upozorňuje, že by sme pri tejto téme nemali zabúdať ani na telesnú intimitu dieťaťa a jej hranice, ktoré starším deťom rodičia pri spoločnom spánku narúšajú.

„Deti majú od začiatku nevedomé aj vedomé sexuálne pocity, ktoré potom zažijú pri rodičovi, čo je v rozpore s tabu. Najmä chlapci sú preto neurotizovaní, preto ich často bolí hlava, môžu sa spustiť rôzne obsesie, pretože oni vývojovo vedia, že prekračujú nejakú hranicu,“ vysvetlil Pöthe.

„Prežívajú vtedy kastračný strach, čo znamená, že si svoj strach premietajú do otcov, ktorí sú často neprítomní, alebo do nejakých autorít, ktoré ich majú trestať za to, že prekračujú túto hranicu. Rozhodne by som spanie so staršími deťmi neodporúčal.“

Podriaďte sa svojmu dieťaťu

Spoločné spanie s deťmi v jednej posteli je neoddeliteľnou súčasťou vzťahovej výchovy. Jej autorom je pediater William Sears, ktorý s manželkou Marthou týmto spôsobom vychoval všetkých svojich osem detí.

Vzťahová výchova sa stala veľmi príťažlivou najmä pre dnešnú strednú generáciu, ktorá takto odpovedala na „studenú výchovu“ svojich rodičov. Možno ste to zažili aj na vlastnej koži: bábätká sa nebrali často na ruky, aby sa nerozmaznali, deti sa nechávali vyplakať, aby nezískali pocit, že dospelí budú okolo nich skákať podľa ich „rozmaru“. Niektorí vlastné dieťa nedokázali ani len osloviť zdrobneninou.

Aj preto sú pre odchovancov tejto výchovy chudobnej na prejavovanie emócií také príťažlivé princípy vzťahovej výchovy. Najdôležitejšie sú dojčenie na požiadanie do samoodstavenia, spoločné spanie, nosenie detí, emocionálne prepojenie. Jej filozofia je založená na návrate k akémusi prirodzenému rodičovstvu a my inštinktívne máme vedieť, ako veľmi našu prítomnosť, psychickú i fyzickú, dieťa potrebuje. A konať podľa nevedomých, ale i vedomých pokynov dieťaťa.

Na prvé počutie znie táto teória lákavo. Inštinktívne vieme, že dieťa v jeho prvých dňoch, týždňoch či mesiacoch na tomto svete potrebuje cítiť našu plnú prítomnosť, či už v podobe dojčenia, nosenia, alebo našej prítomnosti počas spánku.

A najľahšie je túto potrebu zabezpečiť napríklad aj spoločným spaním. Pre unavenú matku neexistuje nič jednoduchšie, ako zabezpečiť potrebu blízkosti a nasýtenia dieťaťa, keď je dieťa v jej tesnej blízkosti.

Milovať deti predpísaným spôsobom

Táto teória má však jedno veľké ale, na ktoré poukázala Hadely Freemanová z britského denníka the Guardian, ktorá sa rozhodla bližšie preskúmať pravidlá vzťahovej výchovy i to, ako sa darí rodinám, pre ktoré sa stala táto výchova alfou a omegou. 

Pobudla dlhší čas v komunite piatich žien, ktoré sa po narodení ich detí plne oddali vzťahovej výchove. Všíma si pritom jeden základný fakt. Pri tejto výchove je nutné, aby sme celý náš rodičovský život prispôsobili potrebám dieťaťa.

 „Niet pochýb, že deťom sa darí, keď sú milované. Ale vzťahová výchova naznačuje, že deti, ktoré nie sú milované predpísaným spôsobom, môžu mať v budúcnosti vážne problémy,“ píše. Matky sa pod vplyvom týchto myšlienok dostávajú pod veľký tlak.

Trom z týchto piatich žien nakoniec stroskotal partnerský vzťah. Samozrejme, išlo o viacero faktorov, ale je viac ako zrejmé, že životný štýl podriaďovania sa potrebám dieťaťa na tom mal svoj podiel.

„Vzťahová výchova naznačuje, že deti, ktoré nie sú milované predpísaným spôsobom, môžu mať v budúcnosti vážne problémy.“Zdieľať

Kanadský detský psychológ Gordon Neufeld v knihe Držte si svoje deti, ktorej je spoluautorom, zdôrazňuje, že rodičovstvo nie je žiadny súbor akýchsi zručností, ale je to predovšetkým vzťah.

Ako ďalej tvrdí, na zdravom vzťahu s dieťaťom je nutné pracovať – zaujímaním sa o dieťa, o jeho svet. Určite sa netreba báť, že keď dieťa nebude s nami spať dostatočne dlho alebo sa ho sami budeme snažiť postrčiť k väčšej samostatnosti, spôsobíme v jeho živote traumu.