Kanadou toto leto otriasol prípad Alana Nicholsa, ktorý podstúpil eutanáziu ešte v roku 2019. Jeho žiadosť totiž obsahovala iba jeden dôvod: stratu sluchu. Eutanázia mu bola schválená, a to aj napriek pochybnostiam, na ktoré poukazovala jeho rodina.

Nichols totiž nebral lieky a ani nepoužíval implantát, ktorý by jeho schopnosť počuť výrazne zlepšil. Nebola tak splnená jedna z kanadských podmienok na eutanáziu, a to, že pacient vyčerpal možnosti na zlepšenie stavu.

Okrem toho Nichols bol hospitalizovaný pre samovražedné sklony, teda s cieľom predísť spáchaniu samovraždy. Mesiac po prijatí do nemocnice však požiadal o eutanáziu a tá mu bola aj podaná.

Rodina obvinila zamestnancov nemocnice, že mu nevhodným spôsobom pomohli o eutanáziu požiadať. Ako povedal pre agentúru AP jeho brat Gary, „Alan bol v podstate usmrtený“.

Ako upozorňuje agentúra, odborníci hovoria, že nejde o ojedinelý prípad, keď bola ľuďom so zdravotným postihnutím podaná eutanázia. Vážne obavy z kanadskej legislatívy v tejto oblasti už vlani vyjadrili aj experti OSN na ľudské práva.

Eutanáziu v Kanade ponúkajú samotní lekári

Existujú aj prípady, keď sa zdravotne postihnutí ľudia rozhodli riešiť eutanáziou nakopené nezaplatené účty či neschopnosť získať štátnu podporu. Agentúra AP zároveň upozorňuje, že ľuďom s chronickými chorobami či postihnutím eutanáziu ponúkajú samotní lekári bez toho, aby ju pacient predtým spomenul.

AP sa napríklad dostala k nahrávkam Rogera Foleyho, ktorý má degeneratívne ochorenie mozgu. Na nich sa s ním rozpráva nemocničný etický riaditeľ, ktorý mu hovorí, že každý deň, čo je v nemocnici, stojí 1 500 dolárov.

Foley sa ohradzuje, že to znie ako nátlak, a pýta sa, aký je plán na dlhodobú starostlivosť oňho.

Hlavný nemocničný etik na to odpovedá: „Roger, toto nie je moja šou. Moja rola bolo porozprávať sa s tebou, (aby som videl) či máš záujem o asistované usmrtenie.“

Podobný príbeh zažila aj Sheila Elson, keď musela ísť s dcérou, ktorá má mozgovú obrnu, do nemocnice. Ako povedala kanadskej televízii CBC, počas pobytu jej jeden lekár povedal, že jej dcéra spĺňa podmienky na eutanáziu. Keď matka povedala, že nemá záujem, lekár ju označil za sebeckú.

Dokonca aj v krajinách ako Belgicko či Holandsko, kde je eutanázia povolená od roku 2002, je pritom zakázané, aby lekári eutanáziu ako možnosť pacientom vôbec spomínali. Okrem toho majú viaceré pravidlá, ktoré majú aspoň teoreticky zaistiť, aby nebola eutanázia zneužívaná.

Kanadská legislatíva je však postavená extrémne liberálne.

Všeobecná lekárka Ramona Coelho pre agentúru AP povedala, že premisa, na ktorej je zákon o eutanázii postavený, sa zakladá na diskriminačnom prístupe k zdravotne postihnutým a chronicky chorým ľuďom.

„Väčšina Kanaďanov si myslí, že je to milosrdná služba ponúkaná ľuďom, ktorí už na svete nič nemajú a smrť je pre nich cestou von. No v skutočnosti je systém aplikovaný tak liberálne a jednoducho a v takom krátkom čase, že zomierajú ľudia, ktorých stav by sa v prípade väčšej starostlivosti a väčších zdrojov zlepšil,“ skonštatovala.

Riaditeľ Kanadského inštitútu pre inkluzivitu a občianstvo na Univerzite v Britskej Kolumbii Tim Staintom išiel ešte ďalej a pre AP o kanadskom zákone povedal, že je to „pravdepodobne najväčšia existenčná hrozba pre postihnutých ľudí od nacistického programu v Nemecku v 30. rokoch minulého storočia“.

Za päť rokov desaťnásobok

Od roku 2016, keď sa eutanázia začala v Kanade vykonávať, výrazne získala na popularite. Podľa nedávno zverejnenej Správy o lekársky asistovanom umieraní, ako označujú eutanáziu v Kanade, bola v roku 2021 vykonaná vo viac ako 10-tisíc prípadoch.

Tento počet tvorí tri percentá z celkového počtu úmrtí v krajine. Najčastejšou príčinou úmrtia bola v Kanade rakovina, na ktorú zomrelo viac ako 80-tisíc ľudí, nasledovali kardiovaskulárne ochorenia, nehody, mozgovocievne príhody a chronické ochorenia dolných dýchacích ciest.

Počet ľudí, ktorí sa rozhodli pre eutanáziu, sa pritom za päť rokov výrazne zvýšil. V prvom roku sa pre ňu rozhodlo o niečo viac ako tisíc ľudí a každým rokom ich počet rástol v násobkoch.

Dôvodom môže byť aj postupné uvoľňovanie podmienok na jej vykonanie. Pôvodne musel človek, ktorý žiadal o eutanáziu, trpieť vážnym ochorením alebo postihnutím, ktoré bolo v pokročilom a nezvratnom štádiu úpadku. Žiadateľ musel zároveň trpieť neznesiteľnými fyzickým alebo duševným utrpením, ktoré nemožno zmierniť alebo dostať do stavu, ktorý pacient považuje za prijateľný.

Ďalšou podmienkou bol predpoklad, že pacientovi v dohľadnom čase aj tak hrozí smrť. Rok nato však túto podmienku odstránili, čo značne rozšírilo skupinu možných kandidátov.

V budúcom roku by sa mali podmienky uvoľniť ešte viac a o eutanáziu by mohli požiadať aj ľudia, ktorí trpia výhradne psychickými ochoreniami, ako napríklad depresiou, bipolárnou poruchou či schizofréniou.

Brániť samovražde alebo ju aj predpísať

Túto zmenu žiadala aj Kanadská psychiatrická asociácia, pričom jej argumentom bolo zaistenie rovnosti.

„Pacienti so psychiatrickými chorobami by nemali byť diskriminovaní iba na základe svojho ochorenia a mali by mať k dispozícii rovnaké možnosti v súvislosti s lekársky asistovaným umieraním ako majú ostatní pacienti,“ tvrdili v liste zaslanom vláde.

Kanadský senát nakoniec túto zmenu schválil v roku 2021 s tým, že platiť začne od roku 2023. Počas dvoch rokov sa mali pripraviť štandardy, podľa ktorých sa má vyhodnocovať, či sa má pacientovi v samovražde zamedziť alebo by mu mala byť, naopak, poskytnutá.

Eutanázia pre psychicky chorých pacientov je už legálna vo viacerých európskych krajinách. Niektorí odborníci upozorňujú, že sa týmto rozhodnutím úplne mení paradigma liečby psychických chorôb.

Okrem toho uvoľnenie eutanázie pre mentálne chorých ľudí so sebou prináša veľké množstvo otázok aj medzi zástancami eutanázie ako takej. Charakteristikou psychických chorôb je totiž zníženie schopnosti slobodného rozhodovania o hodnote života.

Čítajte tiež

Lekárka Škripeková o paliatívnej reforme Duchovný dokáže pomôcť s prekonaním istej vrstvy utrpenia aj neveriacemu

Lukáš Kekelák

Rozhovor s Andreou Škripekovou o reforme paliatívnej starostlivosti, dôstojnom umieraní a sprevádzaní ľudského utrpenia.

Ako upozorňuje univerzitný profesor morálnej filozofie José María Torralba pre španielsky časopis Aceprensa, samotná legalizácia eutanázie nevyhnutne postupne vedie k uvoľňovaniu podmienok na jej podanie.

Označiť eutanáziu za prijateľnú formu „liečby“ utrpenia je totiž viac ako medicínska záležitosť. Ide o záležitosť toho, čo spoločnosť rozumie pod dôstojnosťou ľudskej osoby.

Počas storočí definícia vychádzala z kresťanského učenia, ktoré hovorí, že dôstojnosť človeka znamená, že jeho hodnota je bezpodmienečná a nezávislá od jeho situácie a schopností. Ide o objektívnu charakteristiku, ktorá je nemenná a vlastná ľudskej prirodzenosti.

Táto definícia však čoraz častejšie naráža na iné, čoraz rozšírenejšie chápanie ľudskej dôstojnosti, ktoré spočíva v individualite a rešpekte voči nej i autonómii človeka.

V momente, keď nastane daná ideologická otočka, začína byť eutanázia uznávaná ako právo každému človeku, bez ohľadu na to, či je chorý alebo nie. Zdá sa totiž byť prejavom rešpektu k jeho dôstojnosti, keďže mu štát dáva možnosť slobodne rozhodovať o svojej smrti.

To je koniec koncov aj verdikt, ku ktorému dospel nemecký ústavný súd, keď v roku 2020 rozhodol, že kriminalizácia asistovanej samovraždy (prípad, keď napríklad lekár poskytne pacientovi smrteľnú dávku, ale pacient si ju podá sám) je neústavná.

Aj tento prípad tak ilustruje, že absolutizácia slobody v skutočnosti vedie k zredukovaniu ľudskej dôstojnosti. Prípad Kanady a jej extra liberálneho zákona o eutanázii totiž ukazuje, že bez mantinelov vedie k ohrozeniu tých najzraniteľnejších.