Dobodaný Salman Rushdie Je dobrý islam a zlý islam – každý extrém potenciálne plodí zlo

Mala to byť diskusia o Spojených štátoch ako o útočisku pre spisovateľov v exile.

Keď 75-ročný Rushdie vyšiel na pódium a moderátor ho predstavoval publiku, k dvojici priskočil jeden z návštevníkov a ľudia z hľadiska ohromene sledovali, ako útočník opakovane bodá Rushdieho do hrude a krku a autor následne padá na zem.

Pre Rushdieho nejde o novú situáciu, vieme, že spisovateľ žije pod hrozbou smrti viac než tridsať rokov. Aj podľa toho tušíme, že keď sa preberie zo zranení, s najväčšou pravdepodobnosťou bude po svojej ceste kráčať ďalej: po ceste, ktorá mnohým v moslimskom svete ďalej kole oči.

Smrť. Príliš veľa smrti

Arabčina má jedno slovo – fitna, pojem, ktorý má viacero významov – znamená konflikt, poburovanie, občiansky spor, súd. Presne toto slovo možno použiť na opísanie diania, ktoré v roku 1988 nasledovalo po vydaní Rushdieho Satanských veršov.

Len krátka spomienka, kým pôjdeme k tomu, čo sa v piatok minulý týždeň vlastne stalo. Pri nepokojoch, ktoré po vydaní Satanských veršov nastali, zahynulo najmenej 45 ľudí, na britské veľvyslanectvo v Teheráne hádzal rozbúrený dav kamene a na Rushdieho hlavu vypísali odmenu tri milióny dolárov.

Obvinenie z rúhania sa však netýkalo iba Rushdieho, dotklo sa všetkých, ktorí prispeli k vydaniu či distribúcii knihy. A chaos sa šíril ďalej. Japonského prekladateľa dobodali na smrť, terčom útoku sa stali aj taliansky prekladateľ či nórsky vydavateľ, ktorí útok prežili s ťažkými zraneniami.

Satanské verše zakázali v trinástich krajinách s veľkou moslimskou populáciou (Irán, India, Bangladéš, Sudán, Južná Afrika, Srí Lanka, Indonézia, Pakistan atď.), no to najsilnejšie, čo spustilo vášne pretrvávajúce dodnes, prišlo o niekoľko mesiacov po prvom výtlačku knihy.

Bolo to presne 14. februára 1989, na Valentína, keď najvyšší duchovný vodca Iránu vydal vyhlásenie, ktoré Rushdiemu navždy zmenilo život.

Valentínky

Náboženstvo, ktorého vodcovia sa správajú týmto spôsobom, by pravdepodobne potrebovalo trochu kritiky.Zdieľať

Kritických okamihov v knihe bolo viac – neúctivé zobrazenie Mohameda, prostitútky, ktoré mali mená Prorokových manželiek, prítomný je okrem iného aj odkaz na postavu imáma v exile, čím sa Rushdie okľukou dotkol aj vtedajšieho najvyššieho duchovného Iránu ajatolláha Chomejního.

Ten následne v Rádiu Teherán označil verše za „rúhanie sa islamu“ a nariadil Rushdieho popravu.

Spisovateľ vo viacerých verejných vystúpeniach dementoval úsilie, ktorého údajným cieľom bolo urážať islam, vieru, v ktorej vyrastal, no po Chomejního fatwe vyhlásil, že „náboženstvo, ktorého vodcovia sa správajú týmto spôsobom, by pravdepodobne potrebovalo trochu kritiky“.

Autor sa v rozhovoroch neskôr priznal, že hrozby smrti, ktoré odvtedy roky pravidelne dostával, nazýva v odkaze na deň vyhlásenia fatwy „niečím ako valentínkami“. Humor je napokon to, čo nás v neľahkom momente drží v akom-takom mentálnom zdraví. V situácii, keď nad človekom visí hrozba popravy, hádam ešte viac.

Je pravda, že spisovateľov život sa po Chomejního slovách náhle zmenil. Po vyhrážkach smrťou sa Rushdie ukryl a dvanásť rokov žil pod neustálou ochranou agentov britskej bezpečnosti a tajných služieb, keď sa na prelome tisícročí rozhodol presunúť do Spojených štátov.

Hoci iránsky duchovný v roku 1989 zomrel, jeho fatwa voči Rushdiemu, ktorá naplno otvorila ventil hnevu z poníženia mnohých šiítskych veriacich, pretrvala dodnes.

Život v utajení

Rozsudok smrti prestala iránska vláda oficiálne podporovať v roku 1998. Chomejního nástupca, súčasný najvyšší iránsky vodca Alí Chámeneí však vyhlásil, že fatwa proti Rushdiemu bola „vystrelená ako guľka, ktorá sa nezastaví, kým nezasiahne svoj cieľ“.

Bolo to v roku 2019, teda v podstate nedávno, keď svoje slová iránsky duchovný zopakoval aj na sociálnej sieti Twitter – fatwa ajatolláha Chomejního proti Rushdiemu je „neodvolateľná“ –, a spisovateľ tak vedel, že riziko existuje, no rovnako si uvedomoval, že žiť v strachu a neustálom skrývaní je dlhodobo nemožné a situáciu, v ktorej sa ocitol, naplno pretvoril v svoju misiu.

Misiu človeka, ktorý sa rozhodol vyjsť zo svojho strachu a čeliť hrozbe terorizmu naplno.

„Jediný spôsob, ako poraziť terorizmus, je rozhodnúť sa nemať strach,“ opakoval Rushdie a po deviatich rokoch vylúčenia z verejného života sa opatrne vrátil k verejným vystúpeniam. Hoci je na zozname smrti al-Káidy a Islamského štátu, bodyguardi ho sprevádzajú len na ohlásené verejné podujatia. A to, ako sme svedkami uplynulé dni, neplatí vždy.

Útočník

Ľudia v publiku chvíľu nehybne stáli, kým pochopili, čo sa udialo – že autora, ktorý im prišiel porozprávať o prenasledovaných spisovateľoch, na pódiu pred ich očami napadli.

No vyšetrovateľov dnes trápi iná otázka – konal útočník, ktorý sa narodil desať rokov po zverejnení Satanských veršov, sám? A kto to vlastne je?

Konal útočník sám alebo ide o skupinu? Bude musieť Rushdie opäť opustiť verejný priestor?Zdieľať

Mladý muž, iba 24-ročný Hadi Matar pochádza z New Jersey a na ohlásené podujatie prišiel o deň skôr aj s falošným občianskym preukazom. Čo ho k útoku na spisovateľa doviedlo?

O Matarovi zatiaľ nevieme veľa, len to, že sa narodil v USA rodičom, ktorí emigrovali z Jarúnu, šiítskej dediny v južnom Libanone. A tu niekde sa možno priblížime k odpovedi.

V Jarúne visia na domoch vlajky šiítskeho militantného hnutia Hizballáh, skupiny podporovanej Iránom. V dedine vidieť aj portréty vodcu Hasana Nasralláha, Chámeneího, Chomejního či zabitého iránskeho generála Kásema Solejmáního, inými slovami, portréty všetkých väčších iránskych vodcov.

Ktovie, čo Matar o Rushdiem vedel, či jeho knihu čítal a či chcel svojím skutkom „očistiť zneuctený islam“, alebo šlo o infikovanie zvonku, o mladú myseľ ovplyvnenú povrchným politickým nánosom, kde hlboká viera v jej duchovnej, zmierlivej podobe nemá miesto.

Otázky sú viaceré – pod akým vplyvom konal Matar a čo tým vo svojich očiach získal? Šlo o jednotlivca alebo skupinu? Bude musieť Rushdie opäť opustiť verejný priestor?

Záber z útoku na autora Salmana Rushdieho. Foto: Deutsche Welle

Ide ďalej

V roku 2012 publikoval britsko-indický autor spomienky na svoj život v dôsledku sporu o Satanské verše. Nie je to ľahké čítanie, tento spôsob života by autorovi závidel málokto.

Široká myseľ súvisí s toleranciou; otvorená myseľ je súrodencom mieru.Zdieľať

Rushdie, ktorý sa už dlho identifikuje ako neveriaci či ako tvrdý ateista, otvorene priznáva, že to bola aj moslimská kultúra, ktorá ho formovala. „Pochádzam z moslimskej rodiny, aj keď do mešity nechodím. Ale je dobrý islam a je zlý islam – každý extrém potenciálne plodí zlo,“ hovorí Rushdie, ktorý dnes opakovane volá po nutnosti reformovať islam.

„Potrebný je posun za tradíciu, nič menej ako reformné hnutie, ktoré prinesie základné koncepty islamu do moderného veku, moslimskú reformáciu na boj nielen proti džihádistickým ideológom, ale i proti zaprášeným, dusivým seminárom tradicionalistov. Otvorte okná, aby ste dnu vpustili toľko potrebný čerstvý vzduch. Je najvyšší čas, aby moslimovia mohli študovať zjavenie svojho náboženstva ako udalosť v histórii, nie ako akúsi nadprirodzenosť nad nimi. Široká myseľ súvisí s toleranciou; otvorená myseľ je súrodencom mieru,“ volá britsko-indický autor.

Dobodaného spisovateľa v sobotu odpojili z ventilátora. Hoci je mimo ohrozenia života, zo zranení sa bude zotavovať dlhý čas a zrejme príde o oko.

Udalosť viedla k dvom dominujúcim reakciám, keď sa Satanské verše deň po útoku umiestnili na Amazone na 13. mieste a obnovený záujem o dielo možno čítať ako podporu autorovej misie. A k druhej, k reakcii Iránu, ktorý poprel akúkoľvek spojitosť s útočníkom a za čin nepripisuje zodpovednosť nikomu inému ako Rushdiemu a jeho nasledovníkom.

Sú to dva pohľady, dva svety, ktoré sa zrazili oveľa dávnejšie než pred tridsiatimi rokmi a ktorých stret sa nám opakovane vracia dodnes.

Na jednej strane chápanie, že urážaním dialóg otvoriť nemožno, že ponížením myseľ človeka zatváram – a na druhej výbušnosť časti ummy, moslimskej obce, ktorej niektorí členovia nechápu, že vieru nemožno chrániť zabitím iného. Že to hovorí viac o duchovnej krehkosti, spolitizovanej viere a strachu, ktorý v sebe nosíme, než o hľadaní odpovedí pre život a odvahe sporiť sa o zmysel.

Nemusíme mať Rushdieho dielo radi, jeho magické prirovnania a miestami otvorene blasfemické výjavy, no zrejme sa zhodneme na tom, že jeho životná cesta je neuveriteľnou misiou – misiou človeka, ktorý započal svoj myšlienkový boj a na víťazstvo stavil svoj život.

Existuje len málo vecí, ktoré sú ľudsky obdivuhodnejšie.