Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
04. august 2022

Janusz Korczak

Deťom priznal právo na rešpekt. Poľský lekár obetoval za svoje siroty život

Nie sú to deti, sú to ľudia, zvykol Janusz Korczak hovorievať. Upozorňoval na to, ako nespravodlivo sa vtedajšia spoločnosť správala k dieťaťu.

Deťom priznal právo na rešpekt. Poľský lekár obetoval za svoje siroty život

Janusz Korczak medzi „svojimi“. Reprofoto: youtube.com

Janusz Korczak z duše neznášal, keď dospelí podceňovali svet detí a ich pocity. „Akoby tu existovali dva životy. Jeden je vážený, oceňovaný, druhý zhovievavo tolerovaný, menej hodnotný. Hovoríme o dieťati ako o budúcom človekovi, budúcom zamestnancovi, budúcom občanovi. Že naozaj začne existovať až neskôr.“

Jeho princípy, ktoré vychádzajú z práva dieťaťa na rešpekt, sa stali podkladom pri formulovaní medzinárodného Dohovoru o právach dieťaťa prijatého v roku 1989.

Život poľského lekára, pedagóga a spisovateľa Janusza Korczaka, ktorý všetky svoje sily zasvätil opusteným deťom, je známy najmä pre jeho bolestný a hrdinský koniec.

Príbeh muža, ktorý mal možnosť zachrániť sa, napriek tomu však odmietol opustiť deti zo sirotinca a spolu s nimi skončil v plynovej komore vyhladzovacieho tábora Treblinka, doteraz dojíma. O tomto silnom geste sa napísalo mnoho článkov, spomína sa v mnohých príbehoch, slávny poľský režisér Andrzej Wajda natočil o ňom film.

Jeho život a pedagogická a výchovná práca si však rovnako zaslúžia pozornosť.

Lekár milujúci literatúru

Janusz Korczak sa narodil v roku 1878 (niektoré zdroje uvádzajú rok 1879) vo Varšave ako Henryk Goldszmit do židovskej rodiny, pričom, ako sám tvrdil, zároveň sa cítil Poliakom.

Ako žiak veľmi nevynikal a dokonca raz prepadol, čo sa nepáčilo jeho otcovi Józefovi Goldszmitovi, ktorý bol známym varšavským právnikom. Celé detstvo počúval, aký je neschopný, lenivý a bez ambícií.

Aj keď ho školské roky veľmi nebavili, miloval literatúru a venoval jej všetok voľný čas. Svoj literárny debut Gordický uzol publikoval v časopise Tŕne pod pseudonymom Janusz Korczak a toto meno nakoniec prijal aj ako občianske meno. 

Po strednej škole si vybral lekársku fakultu na varšavskej univerzite, aj tu však prvý ročník musel opakovať. Aj keď vyštudoval medicínu, literatúre sa neprestal venovať. Písal články a recenzie do viacerých časopisov, ešte počas štúdia napísal aj svoj prvý román Deti ulice. Za svoj život napísal množstvo kníh pre deti i knihy o deťoch určené rodičom či vychovávateľom. Asi najznámejšia z nich je Ako milovať dieťa. Je tiež autorom viacerých rozhlasových hier.

Po zvládnutí medicíny si svoje vzdelanie rozširoval aj v Berlíne a Paríži na prednáškach z pediatrie a pedagogiky. Navštevoval tam aj detské nemocnice a ústavy zaoberajúce sa terapiou a výchovou najmenších.

Po čase strávenom v Londýne, kde navštevoval miestne školy a opatrovateľské domy, sa rozhodol vzdať sa predstavy o založení si vlastnej rodiny s úmyslom venovať svoj život len práci s deťmi. Zároveň však bol celý život presvedčený, že rodina je najlepším miestom na výchovu dieťaťa.

V roku 1912 sa vzdal práce v nemocnici a prijal miesto riaditeľa Domu sierot, židovského sirotinca, ktorý zriadila Spoločnosť na pomoc sirotám.

Viackrát sa ocitol na vojenskom fronte, v čase rusko-japonskej vojny i počas prvej svetovej vojny. Po návrate sa však vždy vrátil k svojej práci s deťmi.

Originálny prístup k deťom

Korczak organizoval život v detskom domove svojským spôsobom. V sirotinci pracoval aj osemnásť hodín denne a zriadil v ňom „detskú republiku“ so všetkým, čo k tomuto slovu patrí.

Deti mali v sirotinci svoj parlament rozdelený do piatich obvodov a v každom bolo dvadsať detských poslancov. Mali určený rozpočet s menším finančným obnosom, pričom o jeho prerozdelení rozhodovali členovia sejmu. Mohli ich použiť na zábavu či hračky.

Dôležitou, no aj kontroverznou inštitúciou v sirotinci bol rovesnícky súd zriadený na urovnávanie konfliktov medzi deťmi. Sudcami boli samotné deti.

Pamätník Janusza Korczaka na židovskom cintoríne vo Varšave znázorňujú pochod s deťmi do transportu. Foto: pixabay.com

V domove mali deti vyhradený čas aj na prácu, pričom pracovali vo dvojiciach, buď staršie a mladšie dieťa, či chlapec a dievča. Malo ich to naučiť sociálnemu spolunažívaniu a objaveniu hodnoty práce. Korczak prikladal práci veľký význam a snažil sa naučiť deti vnímať ju ako poctu a nie ako obťažujúcu povinnosť.

S podobnou myšlienkou zriadil aj opatrovateľský výbor, v ktorom sa staršie deti starali o svojich mladších kamarátov. Chcel tým u starších rozvinúť zmysel pre zodpovednosť a u mladších pocit bezpečia a dôvery. Korczak deťom dôveroval a snažil sa im poskytnúť priestor na aktívne tvarovanie prostredia, v ktorom žijú.

Je veľmi ťažké nájsť v Korczakovej práci nejaký univerzálny vzorec alebo návod na výchovu. Sám sa vo svojich spisoch vyhýbal všetkým definíciám, usmerneniam, pravidlám a predpisom. V tomto zmysle sú jeho knihy úplným protipólom moderných učebníc a príručiek, z ktorých sa možno dozvedieť, ako sa k dieťaťu správať, koľko má spať, čo a koľko jesť.

Naopak, predpokladal, že rodič alebo vychovávateľ môže vo vzťahu k dieťaťu robiť chyby. Ba čo viac, podľa neho práve z týchto chýb vzniká poznanie.

Korczak veril, že rodičia a ďalší dospelí nemôžu svojou výchovou vytvoriť z dieťaťa nového človeka. Môžu však spraviť niečo nesmierne dôležité. „Žiadne z detí nepretvorím na nič iné než na to, čím je. Breza zostane brezou, dub dubom a lopúch lopúchom. V dieťati nemôžem nič vytvoriť, môžem však prebudiť to, čo je v jeho duši.“

Nevysmievajme sa detským slzám

Absolútnym východiskom Korczakovej pedagogiky je právo dieťaťa na rešpekt. Čo to vlastne znamená? Ako mnohé jeho závery, aj tento vyplýva z pozorného sledovania postavenia dieťaťa v spoločnosti.

Inzercia

So znepokojením pozoroval, že spoločnosť nevníma dieťa ako plnohodnotnú bytosť. Pre dospelých je to stále „len“ dieťa, niekto, kto ešte len má byť. Podľa neho takýto neúplný status môže byť pre dieťa zdrojom utrpenia a pocitu menejcennosti.

Nepáčilo sa mu, že dieťa bolo vnímané ako niečo, čo obťažuje. „Dieťa je ako cudzinec. Nevyzná sa ešte v tomto svete, a preto potrebuje sprievodcu, ktorý mu slušne odpovie na otázku. Túži po poznaní, ale jeho vrodená zvedavosť dospelých často obťažuje,“ vysvetľuje Korczak.

„Detské slzy vyvolávajú žartovné poznámky, zdajú sa byť menej dôležité,“ hovorí ďalej. Práve toto pozorovanie ho priviedlo k ráznemu vyhláseniu, že dieťa má právo na rešpekt.

O tom, že Janusz Korczak skutočne detskému svetu rozumel, svedčí aj obrovský úspech jeho rozhlasovej relácie v Poľskom rozhlase, s ktorým spolupracoval od roku 1935. Vystupoval v ňom pod pseudonymom Starý doktor. Jeho identita bola utajená najmä pre silnejúce antisemitské nálady v spoločnosti.

Vo svojich reláciách rozprával o detských záležitostiach, hovoril v mene detí, opisoval ich svet a vysvetľoval správanie detí. Jeho program bol všeobecne považovaný za majstrovské dielo vtedajšieho rozhlasového vysielania.

Prišiel však rok 1939 a napadnutím Poľska sa začala druhá svetová vojna. Od začiatku nemeckej okupácie sa snažil získať podporu pre svoj detský domov. Priatelia a kolegovia ho presviedčali, aby opustil Poľsko a Európu, ale on o tom nechcel ani počuť.

„Neopustili by ste svoje deti v chorobe, nešťastí alebo v nebezpečenstve, však? Tak ako by som mohol opustiť dvesto detí?“ odpovedal na tieto návrhy.

Korczakove myšlienky o eutanázii

Po vzniku varšavského geta sa musel jeho sirotinec nútene presťahovať. Viackrát bol premiestnený, ani v jednom z objektov však netiekla voda či nefungovalo kúrenie.

Hlavným problémom geta bol nedostatok potravín, liekov a šírenie infekčných chorôb. Zásobovanie bolo nedostatočné a aj napriek pašovaniu potravín z oblastí mimo geta ľudia umierali od hladu. V gete po niekoľkých mesiacoch od jeho založenia prepukla epidémia týfusu, ktorá decimovala jeho obyvateľov.

Smrť sa nevyhýbala ani deťom zo sirotinca a pri takej vysokej úmrtnosti rapídne pribúdali nové siroty. Každú chvíľu sa pred dverami objavilo nemluvňa alebo dieťa s prosbou o jedlo a útočisko. Korczak nariadil personálu, aby prijal každé také dieťa. A to aj napriek tomu, že nemali dostatok potravín. Aby zohnal pre deti jedlo a lieky, neváhal sa obrátiť s prosbou o podporu ani na židovských kolaborantov s nacistami.

Koncom júla 1942 spustili nemecké úrady operáciu, ktorej cieľom bola likvidácia Židov z varšavského geta vo vyhladzovacích táboroch. Každý deň odchádzal transport so šesťtisíc Židmi bez ohľadu na pohlavie a vek a smeroval do novozriadeného vyhladzovacieho tábora Treblinka.

Tieto tragické chvíle ujasnili jeho postoj aj v iných etických otázkach. Keď v gete bolo všetkým jasné, kam odchádzajú vlaky, vo svojom denníku priznal, že ako lekár začal zvažovať, či by nebolo lepšie pre nemluvňatá a pre starých ľudí v gete, keby ich uspal.

„Cítil som sa, ako by som chcel zákerne zavraždiť všetkých týchto chorých a slabých. Cítil som to ako podraz voči nič netušiacim ľuďom. Ošetrovateľka z útulku pre chorých na rakovinu mi rozprávala, že ťažko chorým vždy položila na dosah ruky jedovatý liek s komentárom, aby si toho nebrali viac ako jednu lyžičku, pretože inak by liek pôsobil smrteľne. Len jedna lyžička bola liekom na utíšenie bolesti. A bolo zaujímavé, že žiadny pacient nikdy nesiahol po smrteľnej dávke.“

Pre Korczaka bola osobná skúsenosť ošetrovateľky najpresvedčivejším argumentom proti eutanázii. Ťažko chorí ľudia netúžia po eutanázii, ale po vzťahoch.

Legendárny pochod do transportu

Janusz Korczak ešte počas pobytu v gete dostal od známych z poľského exilu viac ponúk na útek, všetky odmietol s odôvodnením, že nemôže opustiť svoje deti.

Šiesteho augusta 1942 obkľúčilo sirotinec komando SS. Nemeckí vojaci oznámili, že sirotinec bude zlikvidovaný a deti i celý personál eskortujú na námestie Umschlagplatz, odkiaľ odchádzali z geta vlakové transporty.


Postavu Janusza Korczaka si vo filme poľského režiséra Andrzeja Wajdu zahral Wojciech Pszoniak. Reprofoto: youtube.com

Zhromaždili takmer dvesto detí a asi dvanásť pracovníkov sirotinca. Korczak deťom povedal, nech si oblečú svoje najlepšie šaty. Povedal im, že pôjdu von na prechádzku, do prírody, konečne na normálny vzduch.

Pohľad na kráčajúceho Korczaka, ktorý viedol dvesto detí v sprievode ozbrojených esesákov, musel byť veľmi silný. O tejto udalosti existuje niekoľko písomných svedectiev.

„Toto nebol pochod k transportu, bol to tichý protest proti vražde. Deti kráčali v radoch po štyroch. Viedol ich Korczak, ktorý pozeral dopredu, držiac dve deti za ruku,“ zaznamenal kronikár varšavského geta a historik Emanuel Ringelblum. Vo svojej autobiografickej knihe Pianista zachytil túto udalosť aj Władysław Szpilman.

Keď dorazili na námestie, podľa niektorých zdrojov dostal Janusz Korczak poslednú šancu zachrániť sa. Jeden z dozerajúcich strážcov v ňom spoznal autora svojej obľúbenej detskej knižky a dal mu možnosť stratiť sa z transportu.

Korczak ponuku odmietol a nastúpil s deťmi do vlaku. Ten ich odviezol do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Archívne údaje hovoria, že všetci z tohto transportu boli nasledujúci deň 7. augusta 1942 zavraždení v plynových komorách.

Janusz Korczak zostal verný svojim deťom a svojmu povolaniu až do konca.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.