Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
01. august 2022

Banderovci

Kontroverzná postava Stepana Banderu dodnes polarizuje

Nedávno prišiel po vyjadreniach o Banderovi o svoj post aj ukrajinský veľvyslanec v Berlíne.

Kontroverzná postava Stepana Banderu dodnes polarizuje

Foto: Twitter/L. Kanjuk

Pre lídra ukrajinských nacionalistov Stepana Banderu aj viac než šesť dekád po jeho smrti len pred niekoľkými týždňami prišiel o svoj post aj ukrajinský veľvyslanec v Berlíne Andrij Meľnyk. Ten tvrdil, že neexistujú dôkazy, že by bol Bandera masovým vrahom.

Meľnykove vyjadrenia boli vodou na mlyn všetkým, ktorí už dlhšie tvrdia, že v Kyjeve vládnu akísi „fašisti“ či „banderovci“. Napomáhala to aj náhoda, že Andrij Meľnyk je menovcom lídra miernejšieho krídla Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN).

„Neuctievam si niekoho, kto bol antisemitom, ale Bandera bol osobnosť, ktorej nemožno pripísať všetky zločiny sveta,“ argumentoval Meľnyk. Veľvyslanec bol známy polemickými vyjadreniami na adresu nemeckých politikov, kancelára Scholza označil za „urazenú paštétu“ (beleidigte Leberwurst), Franfurter Allgemeine Zeitung ho preto označili za enfant terrible diplomatickej scény.

Kyjev krátko nato oznámil, že Meľnyk v pozícii veľvyslanca končí. Oficiálnym zdôvodnením bola bežná rotácia slúžiacich diplomatov, no kolujú chýry o zmierlivom geste voči Varšave, ktorá Meľnykove vyjadrenia kritizovala.

„Nemožno povedať, že Meľnyk je fašistom, ale on a mnohí iní majú pomýlený pohľad na Banderu a OUN,“ vysvetľuje poľský historik a autor prvej vedeckej biografie Banderu Grzegorz Rokossoliński-Liebe.

Ani ruský naratív však podľa historika nie je pravdivý, Putin selektívne inštrumentalizuje časti minulosti. Kremeľská propaganda sa tak pokúša nálepku banderovca pripísať dokonca aj Zelenskému, ktorý je židovského pôvodu a veľká časť jeho rodiny bola zavraždená nacistami. Jeho starý otec bol navyše veteránom Červenej armády.

Ale kto teda bol skutočný Bandera a kto sú banderovci?

Český historik Tomáš Řepa píše:

„,Banderovci‘ je pomenovanie prevzaté predovšetkým protivníkmi a nepriateľmi členov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), konkrétne Banderovej frakcie v OUN, teda OUN(b) či Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) ako vojenskej zložky OUN vzniknutej v roku 1942, pričom toto označenie má negatívny nádych.“

Řepa podotýka, že „členovia OUN(b) a UPA sa sami takto nikdy nenazývali, postupom času sa však toto pomenovanie natoľko vžilo, že je ťažké v rámci tejto problematiky pracovať s iným hodnotovo neutrálnym pojmom, aby tak odborným, ako aj laickým kruhom bolo okamžite jasné, o čom je vlastne reč. Vnútroštátny politický rozmer presunu banderovcov cez povojnové Československo je stále trochu v zajatí klišé a stereotypov vytváraných komunistickou propagandou a práve už samotný problematický výraz ,banderovci‘ o tom výrečným spôsobom vypovedá.“

S rovnakou technikou narába aj dnešná ruská propaganda, podľa dobre známeho socialistického modelu je každý slovenský oponent buržoázny nacionalista, každý Žid sionosta – a každý Ukrajinec banderovec.

1918

Začiatok OUN možno hľadať v medzivojnovom období. Na konci prvej svetovej vojny Európa zažívala „jar národov“ – Poliaci, Fíni, Estónci, Litovčania, Lotyši, Bielorusi, Česi aj Slováci sa chopili príležitosti oslobodiť sa spod nadvlády imperiálnych centier a vytvoriť vlastné národné štáty.

V týchto snahách nezaostávali ani Ukrajinci, ktorí sa pokúsili založiť vlastný štát hneď dvakrát – na území pod cáristickou nadvládou sa koncom roka 1917 vyhlásila za nezávislú Ukrajinská ľudová republika (UNR) s centrom v Kyjeve, na bývalých habsburských územiach východnej Haliče v októbri 1918 zas vznikla Západoukrajinská ľudová republika (ZUNR) s centrom vo Ľvove.

Západoukrajinská ľudová republika sa však okamžite ocitla v konflikte so štátotvornými snahami Poliakov, ktorí si nárokovali nielen západnú Halič okolo Krakova, kde tvorili väčšinu populácie, ale aj východné časti, kde Poliaci boli menšinou.

Vo Ľvove to viedlo k pouličným bojom medzi poľskými a ukrajinskými jednotkami, v ktorých spočiatku zvíťazili Ukrajinci. Už o niekoľko týždňov sa však karta obrátila a Poliaci začali tlačiť na východ a dobyli (či oslobodili?) Ľvov. Nasledoval pogrom na židovskom obyvateľstve, ktoré Poliaci vinili z podpory Ukrajincov (v skutočnosti židovské obyvateľstvo v poľsko-ukrajinskom konflikte zostalo neutrálne), príslušníci poľských paravojenských jednotiek zavraždili prinajmenšom 70 Židov.

Nič dobré Ukrajincov nečaká

Ďalej na východe medzitým boľševické vojská rozbili UNR a jej územie násilne pričlenili k Sovietskemu zväzu. Poľsko-sovietska vojna sa skončila mierom v Rige v roku 1921, ktorý Ukrajinu rozdelil medzi Poliakov a Sovietov.

Západoeurópske štáty si na parížskych mierových konferenciách pritom vôbec neboli isté, že by územie východnej Haliče, nieto ešte Volyne, malo pripadnúť Poľsku, no po prísľube istej autonómie a dodržiavania menšinových práv poľskú nadvládu uznali.

Poľský sejm síce na papieri schválil plán, podľa ktorého by východné vojvodstvá Volynsko, Ľvov, Tarnopol a Stanislavov (dnes Ivano-Frankivsk) mali vlastné regionálne parlamenty (sejmik) a Ukrajinci získali vlastnú univerzitu, v skutočnosti však zavedenie sejmikov a zriadenie univerzity odložil. Až do vypuknutia vojny v septembri 1939 si preň Poliaci nenašli čas.

Naopak, na ľvovskej univerzite prebehla pomerne rigidná polonizácia, zrušené boli všetky prednášky v ukrajinčine a časť ukrajinských úradníkov z rakúskych čias bola prepustená a nahradená Poliakmi.

Začiatok OUN

Svoju kontrolu sa nad dobytým územím Poliaci pokúšali upevniť aj demografickým inžinierstvom a kolonizáciou, východné pohraničie systematicky osídľovali poľskými veteránmi z vojny 1918 – 1923, ktorí boli pri pozemkovej reforme zvýhodňovaní. Takto na územie dnešnej západnej Ukrajiny prilákali asi dvestotisíc Poliakov, demokratické ukrajinské strany ako UNDO proti tomuto postupu protestovali márne.

Tvrdú ranu Ukrajincom zasadila aj školská reforma v roku 1924, ktorej následkom boli mnohé ukrajinskojazyčné školy polonizované. V oblasti vzdelávania tak mali Ukrajinci podstatne menej práv než ešte za čias habsburskej monarchie.

Na ukrajinskej strane preto dochádzalo k stále silnejšej radikalizácii. V roku 1929 bola založená Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá sústredila odboj voči Varšave. Jej jadro tvorili okrem veteránov ZUNR najmä študenti a starší žiaci gymnázií.

Keď po sérii sabotáží OUN v roku 1930 poľské úrady spustili „pacifikáciu“ východných území, poľské úrady udreli na niekoľko stoviek ukrajinských dedín (podľa Poliakov 450, podľa Ukrajincov 700), ktoré vinili z podpory nacionalistov. Pri prehliadkach domov a kostolov boli obyvatelia často bití políciou alebo vojakmi, čo dlhodobo prehĺbilo nepriateľstvo medzi Ukrajincami a poľským štátom. Zatiaľ čo sa vtedajšie poľské úrady chválili „nekrvavou operáciou“, ukrajinskí historici odhadujú počet civilných obetí na 7 až 35. Medzi odvetné opatrenia patrilo aj rozpustenie mnohých ukrajinských gymnázií.

Rozpad OUN

Tvrdá odveta poľských úradov ďalej radikalizovala Ukrajincov, dokonca aj niekdajší prívrženci spolupráce s Poliakmi stratili vieru, že s Varšavou sa dá dohodnúť.

Ale jednota ukrajinských nacionalistov netrvala dlho, OUN sa rozdelila na dve frakcie – radikálnejších banderovcov (OUN-B) a umiernenejších meľnykovcov (OUN-M).

Kým staršia generácia veteránov ZUNR inklinovala skôr k OUN-M, mladší nacionalisti, podobne ako v prípade slovenských nástupistov, favorizovali radikálnejší prístup.

Svoj najväčší „úspech“ nacionalisti zaznamenali v roku 1934, keď spáchali atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého. Organizátori Stepan Bandera a Mykola Lebeď boli odsúdení na smrť, rozsudok však bol zmenený na doživotný žalár. Obom sa podaril útek po vypuknutí druhej svetovej vojny.

Ukrajincami osídlené územia sa medzitým ocitli pod nadvládou Sovietskeho zväzu a nadšenie zo zjednotenia východnej Haliče a Volyne s Ukrajinskou SSR sa rýchlo pominulo.

Keď v septembri 1939 po pakte Molotov-Ribbentrop Sovietsky zväz obsadil východné Poľsko, začalo sa systematické prenasledovanie poľských aj nepoľských elít, do roku 1941 tak padlo za obeť deportáciám takmer jeden a pol milióna ľudí. Okrem státisícov, ktorí neprežili deportáciu, Sovieti zavraždili niekoľko desaťtisícok „triednych nepriateľov“ zastrelením.

Posledná vlna sovietskeho násilia počas prvej okupácie sa odohrala v júni až novembri 1941, keď NKVD po nemeckej invázii zavraždilo väčšinu väzňov, dohromady asi stotisíc ľudí.


Stepan Bandera

Inzercia

Nemci prichádzajú

Po príchode nemeckých vojsk najmä v západnej časti Ukrajiny zavládla eufória, mnohí Ukrajinci, ale dokonca aj časť Poliakov pre predošlé Stalinove zločiny spočiatku vítali Nemcov ako osloboditeľov spod boľševizmu.

Tridsiateho júna OUN vo Ľvove vyhlásila nezávislý ukrajinský štát. Nemcov tento krok zaskočil a už o pár dní nato lídri OUN-B Bandera a Stecko sedeli v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Nemci na kontrolu dobytých území zriadili pomocnú políciu (Ukrainische Hilfspolizei), ktorá mala udržiavať verejný poriadok v tyle armády. Historik Rokossoliński-Liebe vysvetľuje, že práve členovia OUN systematicky vstupovali do pomocnej polície, ich cieľom totiž bolo ovládnutie silových zložiek. Pomocná polícia, a cez ňu teda aj OUN, hrala kľúčovú úlohu pri holokauste a prenasledovaní Židov.

Na masových vraždách sa jednotky pomocnej polície podieľali viac než raz, pričom strieľanie preberali najmä nemecké Einsatzgruppen, kým úlohou lokálnych kolaborantov bolo prevažne hľadanie a stráženie Židov pred masakrami s pohotovostnými oddielmi podobnými oddielom Hlinkovej gardy. 

Slovenský štát ako vzor

Paralely so slovenským štátom nie sú náhodné, Rokossoliński-Liebe tvrdí, že Bandera pri svojej činnosti hľadel najmä na slovenský štát a Chorvátsko ako „úspešné“ príklady fašistických satelitov pod nemeckým dohľadom a model, ktorý hodlal implementovať aj na Ukrajine.

Aj poľská strana sa ďalej radikalizovala. Kým exilová vláda v Londýne ešte dúfala v návrat území, ktoré na jeseň 1939 obsadil Sovietsky zväz, a rokovala o autonómii, poľská Armia Krajowa bola menej zhovievavá. V roku 1942 navrhla „riešenie ukrajinskej otázky“ – milión a pol Ukrajincov malo byť vyhnaných do Sovietskeho zväzu, zvyšok Ukrajincov deportovaný do západných vojvodstiev, východné Poľsko tak malo zostať čisto poľské.

Radikálne predstavy však predbehla OUN. Plán infiltrácie silových zložiek sa jej vydaril, v sérii dezercií Ukrajinci opustili pomocnú políciu a dobre vyzbrojení sa rozhodli viesť svoj vlastný boj.

V tomto období vrcholilo aj napätie medzi UPA a nemeckými okupačnými silami, od júla do septembra 1943 došlo k asi 70 násilným stretom s Nemcami. Tí však v očiach UPA neboli najväčšou hrozbou, od konca roku 1943 Ukrajinci prebrali stratégiu srbského monarchistického odboja Dražu Mihailovića, ktorý utlmil boj proti Nemcom a Talianom a namiesto neho sa sústredil na boj proti Chorvátom a komunistom.

Volyň

V roku 1943 sa OUN-B rozhodla siahnuť po najradikálnejšom prostriedku a Poliakov z územia Volyne a východnej Haliče úplne vyhnať alebo rovno vyvraždiť. V sérii masakrov nacionalisti zavraždili desaťtisíce Poliakov, švajčiarsky historik Andreas Kappeler hovorí o 60- až 80-tisíc obetiach.

Takmer všetky vraždy pritom idú na konto OUN-B, umiernení Ukrajinci ani meľnykovci (OUN-M) sa na masakroch nepodieľali či dokonca sa sami stali obeťami, podľa niektorých odhadov OUN-B zavraždila dokonca rovnaký počet nespolupracujúcich Ukrajincov ako Poliakov.

Brutálny čin nezostal bez odvety, Armia Krajowa sa rozhodla Ukrajincom pomstiť a podľa Kappelera zavraždila asi 20-tisíc Ukrajincov.

Bandera počas zločinov svojich prívržencov sedel spolu s inými „prominentnými“ väzňami ako rakúskym exkancelárom Schuschniggom v koncentračnom tábore. Jeho dnešní podporovatelia preto tvrdia, že za vraždy Poliakov ho nemožno viniť, keďže za ne nenesie priamu zodpovednosť.

Rokossoliński-Liebe je v tomto ohľade skeptickejší – Bandera bol dobre známym radikálom už pred vojnou, len ťažko si možno predstaviť, že by sa OUN-B pod jeho priamym vedením zachovala k Poliakom zhovievavejšie.

Vojna sa nekončí

S rokom 1945 sa boje neskončili. V auguste Poliaci Sovietskemu zväzu odstúpili východné teritóriá, no na oboch stranách hraníc zostali státisíce v „nesprávnom“ štáte. Z tohto dôvodu sa oba štáty dohodli na „výmene“ zvyšných menšín, asi 480-tisíc Ukrajincov, ako aj niekoľko desiatok tisícok Bielorusov a menší počet Litovčanov a vyše milióna Poliakov museli opustiť svoje domovy a presídliť sa do svojich „materských“ republík.

Z pohľadu Varšavy boli etnické čistky súčasťou boja proti UPA, tá zas mohla mobilizovať široké vrstvy obyvateľstva strachom z hroziacej deportácie.

Následkom deportácií počet Ukrajincov v Poľsku do roku 1947 klesol na menej než 200-tisíc. Poľskí komunisti sa však chystali Ukrajincom zasadiť posledný úder – v akcii Visla väčšinu Ukrajincov a Rusínov, dohromady vyše 140-tisíc ľudí, presídlili z východného Poľska na západ, najmä na územia, odkiaľ bolo práve len vyhnané nemecké obyvateľstvo, ako do Sliezska či Východného Pruska. O majetok prišli nielen deportovaní, ale aj gréckokatolícka cirkev, ktorú komunisti rozpustili.

Do tohto obdobia spadá aj prechod časti bojovníkov UPA cez územie Československa s cieľom utiecť do Rakúska. Dobová československá propaganda UPA označila za „banderovcov“ a snažila sa ich útek na Západ zhatiť.

Väčšinu Ukrajincov Bandera nezaujíma

Najmä zo strany ruskej propagandy bol Bandera vykresľovaný ako vzor ukrajinskej vlády a najmä v rokoch Juščenkovej vlády 2005 až 2010 sa časti ukrajinských politických elít pokúšali o rehabilitáciu Banderu v očiach verejnosti.

Paradoxne však sochy Banderovi neboli stavané počas úradovania prezidenta Porošenka, nieto ešte Zelenského, ale najmä počas vlády Janukovyča v rokoch pred Majdanom.

Bolo to azda akousi tajnou podporou Banderu Janukovyčom? Samozrejme, že nie.

Skutočný dôvod je jednoduchý – Janukovyč bol na Haliči mimoriadne neobľúbený, pochádzal zo silno rusifikovaného Donbasu, na rozdiel od Juščenka nezastával jasnú prozápadnú líniu a, naopak, dokázal skôr ťažiť z prosovietskej nostalgie medzi baníkmi na východe krajiny.

Bandera ako líder protisovietskeho odboja bol úplným protikladom tohto prístupu k sovietskej minulosti, a tak sa stal symbolom haličského regionalizmu. Postavenie sochy Banderovi bolo symbolom vzdoru voči prezidentovi, ktorý sa z pohľadu Haličanov pokúšal odvliecť ich krajinu z hraníc Európy kamsi do eurázijských stepí.

Líder UPA po druhej svetovej vojne ušiel pred Sovietmi do Mníchova, tam ho v roku 1959 zavraždil sovietsky agent. Jeho kultu to prospelo – z nacionalistu sa stala obeť komunizmu, ktorá pôsobila prijateľne aj pre umiernenejších Ukrajincov.

Bandera dnes

V Mníchove stretnem kamarátku z Ľvova. „Je to veľmi regionálna vec u nás na západnej Ukrajine,“ vysvetľuje mi. „Keď som sa o Banderovi rozprávala s kamarátkami z Charkova, po prvýkrát o ňom počuli z ruskej propagandy, predtým ho vôbec nepoznali.“

Pre mnohých na Západe je UPA aj rodinnou záležitosťou, Sovieti po druhej svetovej vojne opäť deportovali státisíce Ukrajincov.

„Moja rodina bola deportovaná na Sibír, môjho prastarého otca zavraždili. NKVD po nich prišlo v noci, moja prastará mama si vzala len svoje deti a svoju šperkovnicu. Prežili len vďaka tomu, že tie šperky potom vymieňali za jedlo,“ rozpráva. Podobne to vidia mnohí Haličania, pre ktorých je Bandera najmä symbolom odboja voči komunistickému útlaku a rusifikácii.

„Bandera je dnes taký obľúbený práve vinou Ruska,“ myslí si, nebyť invázie by dnes zaujímal len málokoho.

No aj keď väčšinu vojny prežil v nemeckom zajatí, Bandera zostáva vysoko problematickou osobnosťou. A ani hrdinský odboj voči Sovietskemu zväzu nedokáže ospravedlniť temné stránky Banderovho pôsobenia.

Je tak jedným z mnohých prejavov neschopnosti a neochoty vyrovnať sa so škaredou minulosťou, ktoré poznáme aj z našich končín (pozdravujeme mestských poslancov vo Varíne).

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.