Zastavme zelenú demagógiu

„Mám si vybrať, či si prajem vidieť slony, ktoré sú predmetom obchodu, alebo žiadne slony, potom radšej volím žiadne slony“.
Aj takto sú schopní ochranári zvierat argumentovať o úspešnom systéme vlastníckych práv slonov v Zimbabwe. Ak by sa tam slony nestali predmetom obchodu, jednoducho by umreli. Aj preto vízia „zelených ekoteroristov“ v sebe zahŕňa všetky symptómy antikapitalistickej totality. Dá sa z tejto pasce na neprispôsobivých uniknúť?

Kto sú, čo chcú
V zelenom šate pred nami stojí kompaktná ľavicová doktrína vysávajúca súdnosť z našich hláv. Keďže je založená na báze kolektivizmu v područí antikapitalistických predsudkoch, neváha vyvlastňovať - konfiškovať do rúk štátu a ignorovať naše vlastnícke práva. Indoktrinuje rigidný prístup k prírode a slobodu zvierat nad slobodu človeka, ktorej prirodzeným obsahom (vloženým božskou rukou) je rozumné spravovanie zverstva, prírody a jej plodov a ich využívanie pre osobnú potrebu, resp. alokovanie prírodných zdrojov. Prečo sa máme naďalej nechať podrobovať zeleno-červenému diktátu, založenému na očividných bludoch „par excellence“, pod intenciou kolektívneho oneskoreného "návratu k prírode"?

Utópia apokalyptických vízii
Začnime Mathusom a jeho katastrofickou víziou preľudnenia a hladu z roku 1778. Tak môžeme pochopiť celé konvoje jeho nasledovníkov až po Joshka Fishera, bývalého „hippies“ výtržníka a socialistického revolucionára, dnes uhladeného zeleného ľavicového liberála. Spolu s ostatnými „greenpeace“ kvituje záľube v zastaraných rigidných technológiách spravujúcich prírodné zdroje navzdory poznaniu, že moderné technológie dokážu alokovať suroviny adresnejšie bez prebytočných strát.
Základným postulátom v kostre týchto omyloch je nedostatok predstavivosti a kladenie neadekvátneho dôrazu na sofistikovanú priamoúmernú štatistiku, kodifikovanú matematickými výpočtami. Ak sa k tomu na antikapitalistickej strune zanôti snaha emancipovať sa od „moderného“ sveta , vysvetlenie je naporúdzi.
Súčasné trendy víziu preľudnenia a hladu dementujú. Ukazuje sa, že i keď celková svetová populácia rastie, hustota obyvateľov sa na väčšine zemského povrchu znižuje (napr. na 97% územia Spojených štátoch sa hustota aj s dostatočnou mierou urbanizácie znižovala). Na hlad zomierali a zomierajú ľudia najmä v krajoch, kde slobodný trh a súkromné vlastníctvo boli vystavené do záhuby socializmom a centrálne plánovanou ekonomikou.
Ani dnes nie je nutné obmedzovať populačný rast. V roku 1986 Národná rada pre výskum a Národná akadémie vied vydala monografiu na tému rast obyvateľstva a ekonomický rozvoj, ktorú pripravil prestížny kolektív odborníkov. Ukazuje sa, že ďalší narodení ľudia prinášajú nielen náklady, ale i výnosy: populačný rast neškodí ani nepomáha ekonomickému rastu.
Na začiatku 60. rokov sa publicista a antropológ Richarda Critchfield pýtal, čo si počne Čína alebo India pri beznádejnom probléme nadbytku obyvateľstva pri nedostatku potravín. O 10 rokov sa však na vlastné oči ubezpečil, akého pokroku sa podarilo dosiahnuť osadám s rastúcou populáciou.
Slávny ekonóm W. S. Jevons tvrdil, že do roku 1900 spôsobí nedostatok uhlia v Anglicku zastavenie celého priemyslu a hospodársky rozvrat. Jeho modernejší ekvivalent, americký biológ, Paul Ehrlich vyzýva k vládou organizovaným programom úspory benzínu, lebo „čo si počneme, až benzínové pumpy zostanú celkom na suchu”. Ten istý človek je notorickým outsiderom v stávkach o vyčerpanie „strategických“ prírodných zdrojov. Dodnes svoje prehry infantilne popiera.
Dnes však vieme, že Anglicko uhlie nepretržite vyváža a benzín sa roku 1930 zlacňuje a stáva sa permanentne dostupnejším. A na dvere nám už pomaly klope „doba vodíková“.
V prípade medi bolo v roku 1934 spočítané, že statický index (počet rokov, za ktoré bude zásoba vyťažená) činí 40 rokov. V roku 1974, o 40 rokov neskôr, tento index vzrástol na 57 rokov. Medi je v súčasnej dobe prebytok, čo predstavuje nižšiu vzácnosť a priamoúmerne aj nižšiu cenu.
Nebezpečie vyčerpania tzv. vyčerpateľných prírodných zdrojov sa v 70. rokoch dostalo na prvé miesto všetkých environmentálnych diskusií v súvislosti s publikovaním štúdie „Medze rastu“ manželov Meadowsových. Jej obsahom je nasledovné: je nutné obmedziť súčasné tempo spotreby prírodných zdrojov, lebo hrozí, že dôjde k ich absolútnemu vyčerpaniu a tým ku kolapsu celej spoločnosti a bezprostrednému ohrozeniu kvality života budúcich generácií. Je táto vízia realistická?
Kovy, potrava a prírodné zdroje sa skôr stávajú dostupnejšími než vzácnejšími. V krajinách dobre zásobovaných potravinami ako je napr. USA, sa zvyšuje počet lesov, rekreačných plôch a divokej prírody, lebo je ekonomicky výhodné realizovať vyššie výnosy na menšej ploche (predovšetkým súkromnej - parky, rezervácie).
Dnes už aj Agentúra pre ochranu životného prostredia uznáva, že stav vzduchu a vody sa za niekoľko posledných desiatok rokov zlepšil - aj keď stále nie na priaznivú úroveň, musíme zároveň vziať do úvahy, že práve voda a vzduch (teda, kde sú navypuklejšie ekologické problémy) dosiaľ nepodliehajú vlastníckym právam.
Počet v škodlivých exhalátoch v postkomunistických krajinách klesá práve po páde červenej totality. Zároveň sa zaznamenal globálny enormný pokles ochorení spôsobených znečistením za ostatné 2 storočia.
Progresívne zmeny súvisia aj s priemerných vekom ľudského života, ktorý sa pod sugesciou lepších životných podmienok za ostatné 2 storočia takmer strojnásobil. Neplatí to unisono v rozvojových krajinách, ktoré sa hrdia prívlastkom nepoškvrnenej prírody.
Všetky chybné výpočty neodradili mnohých marxistických vedcov a za pomoci ohýbania faktov stále na našich citoch k prírode parazitujú – aj programami v politických stranách. Infikovať ľudí svojou ideou sa im nesporne darí.

Utópie zelenej utópie
Všetky katastrofické vízie nerešpektujú nosné východisko, že človek je schopný svojou mysľou reagovať na zmenené podmienky a hľadať nové riešenia problémov. Mal by sa tak vyhýbať matematicky zdôvodneným eko-katastrofám. Pre ich prognózu sa spočítava súčasná zásoba suroviny a vydelí sa objemom súčasnej spotreby. Výsledok nám tak limituje počet rokov, počas ktorých si budeme môcť daný zdroj zaobstarávať. Pri akých podmienkach však môžeme tento artefakt zelených rešpektovať? Predovšetkým musí byť súčasná známa zásoba aj maximálnou potenciálnou rezervou daného prírodného zdroja. Čo je však podstatné - spotreba by musela po celú dobu budúceho čerpania zostať na úrovni spotreby súčasnej. Ak vezmeme do úvahy, že náklady na ťažbu sa neustále eskalujú a historická skúsenosť takýto vývoj nedokumentuje, dôjdeme k relevantnému epilógu: tieto výpočty abdikovali na možnosť technologického pokroku a eventuálneho objavenia substitútov. Predpokladajú, že iba múdry a prezieravý štát dokáže predvídať vyčerpateľnosť zdrojov, lebo podnikatelia (resp. súkromní vlastníci) nedokážu alokovať svoje prírodné zdroje v čase - až kým jedného dňa nebudú mať žiaden majetok. Ignorujú fakt, že reálna hodnota vychádza z interakcie trhových síl, a preto každý ďalší pokles zásoby akéhokoľvek vzácneho statku zvýši jeho cenu – čím objektívne determinuje jeho vzácnosť a obmedzí jeho spotrebu. Mnohí pokladajú vlastnosť trhu alokovať obyčajné statky a služby za samozrejmú – no životné prostredie je špecifické a nemôže byť podľa nich predmetom trhu či zisku. Musíme sa násilne vzdať prírodných zdrojov v prospech budúcich generácii napriek súčasnému neobjektívnemu poznaniu ich hodnoty, množstva a teda aj vzácnosti, a samozrejme, poznania vyspelosti a priorít ďalšej generácie. Všetok tento úzus je logicky nekonzistentný, neprirodzený a pomýlený. Čo je ešte horšie, aplikuje sa „spoločenskými vedcami“ aj štátnou mocou. To všetko pod záštitou marxistického smeru, reinkarnovaného v environmentalizme.

Intervencie štátu vs. vlastnícke práva
Ako som spomenul, vlastníctvo štátu je časovanou mínou. Ak poskytne štát ním vlastnený prírodný zdroj súkromnému vlastníkovi do časovo obmedzeného prenájmu, dočasné vlastníctvo bude motivovať podnikateľa k maximalizácii úžitku v čo najkratšom časovom období bez ohľadu na možnosť budúceho čerpania. Taktiež, ak neexistuje súkromné vlastníctvo, nikto nevlastní prirodzený záujem na ochranu určitého územia.
Rybárčenie v oceánoch a absencia ich privatizácie je klasickým príkladom „tragédie obecnej pastviny“, kde nedostatok vlastníctva spoločne čerpaných zásob rýb vedie k vyčerpaniu tejto zásoby. Vymedzenie vlastníckych práv si uvedomili už Indiáni na začiatku 17. stor., keď na Labradorskom polostrove založili územie pre lovcov kožušín bobrov. Keďže rástol dopyt na nových trhoch, zdvíhala sa i cena bobrov a nastala núdza o tento zdroj. Indiáni boli od počiatku "market friendly" a začali si zakladať súkromné oblasti na lov. Vďaka stanoveniu vlastníckych práv tak dokázali udržať bobrov na úrovni.
Ochranári naproti tomu len nedávno vypustili norky a líšky na slobodu z istej kožušinovej farmy. Neznalosť ochranárov spôsobila, že líšky zomreli hladom a časť noriek začala likvidovať všetku domácu zver v okolí. Lepší prínos pre život zvierat by mohli učinili hľadaním nových majiteľov pre zvieratá aj za asistencie presadzovania súkromných vlastníckych práv. Tok peňazí z lobingu (prípadne ekofondov) na environmentálne privilégia a na mnohé prírode škodlivé ekoprogramy by mohli preliať do rozvoja moderných a zároveň zdravotne nezávadných technológií potrebných v hospodárskom sektore. A nemajú ich málo! Sponzorov majú častokrát štedrých.

Štátna intervencia zlyhala v prípade DDT. O jeho pozitívnych účinkoch na poľnohospodárske účely bola presvedčená vláda po druhej svetovej vojne. Zahájila rozsiahle programy práškovania, ktoré sa neskôr rozšírili, keď boli objavené pozitívne efekty DDT – kontrola malárie. No v roku 1950 sa začali prejavovať aj negatívne dopady DDT na divokej prírode (hromadné vymieranie rýb, kontaminácia kravského mlieka). Podávali sa žaloby na neoprávnené porušovanie vlastníckych práv. Súd žaloby zavrhol s vyjadrením, že práva jednotlivca nie sú neobmedzené, jednotlivci musia ustúpiť požiadavkám spoločnosti. Ukončil plošné práškovanie a taktiež zakázal možnosť využívania DDT. Pre chudobné krajiny bol DDT ale najlacnejším prostriedkom účinnej ochrany pred nemocou. Plošná štátna regulácia, nech povolením práškovania nebezpečnou chemikáliou, či naopak jeho absolútnym zákazom, nedokáže vziať do úvahy náklady a výnosy pre konkrétnych ľudí. WHO nepotvrdila riziko tvorby rakovinových nádorov vyvolaných DDT. Na maláriu však v roku 1999 zomrelo 1,1 miliónov ľudí, ktorí mohli žiť, nebyť neosobnej štátnej intervencie s náhubkom environmentalizmu.
Média nám neustále podsúvajú obraz neekologického kapitalizmu, ale kolízie vyvolané environmentálnou etatistickou politikou sa prosto ututlajú.

Ako sa vzoprieme temnej zelenej mágii ľavicových environmentalistov a ochranárov?
Musíme znovu oprášiť to staré klasické „súkromné vlastníctvo“, prirodzený motivačný vzťah k prírode a zavrhnúť novoutvorené idey zeleného celospoločenského blaha. Človek je pánom prírody a Bohu sa za svoje činy statočne zodpovedá. Nie štátu ani hnutiu „Greenpeace“. Kresťania a zelení sú jednoducho nezlučiteľní do jedného humanitného vektora, tak ako trh a ochrana životného prostredia nie sú recipročným oxymoronom, ale vo vzájomnom objatí spolu s kresťanstvom reprezentujú jedinú výlučnú cestu k trvalo udržateľnému rozvoju.

Ján Gonda
Autor je internetový publicista
(článok vyšiel v pôvodnom rozsahu na www.recesia.sk)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo