Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
21. február 2016

V Sýrii som prosil mladých kresťanov, aby neutekali

Salezián Jose Mendoza prežil posledných päť rokov v Sýrii. „Hanbím sa, že som zo Západu,“ hovorí v rozhovore pre Postoj, v ktorom vysvetľuje, čomu čelia dnes sýrski kresťania.
V Sýrii som prosil mladých kresťanov, aby neutekali
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Salezián Jose Mendoza prežil posledných päť rokov v Sýrii. „Hanbím sa, že som zo Západu,“ hovorí v rozhovore pre Postoj, v ktorom vysvetľuje, čomu čelia dnes sýrski kresťania.

Hoci sa ho predstavení pýtali, či chce ísť naozaj do vojnovej Sýrie, on trval na tom, že inak nemôže. Vysvetľuje, že katolícka cirkev už na svojich veriacich nemôže tak naliehať, aby ostali doma, a tiež objasňuje, prečo z krajiny odchádzajú najmä mladí ľudia. 

Hovorí, že tamojší kresťania privítali vstup Rusov do vojny a vidia v tom nádej. Saleziánsky misionár Jose Alejandro León Mendoza v rozhovore pre Postoj opisuje situáciu v Sýrii aj aktuálne udalosti v meste Aleppo. Na Slovensko prišiel v rámci kampane Tehlička, ktorú organizuje združenie Savio na pomoc rodinám a mladým v Sýrii. 

Hoci ste si misionárske pôsobisko mohli vybrať, vy ste si vybrali práve Sýriu. Prečo?

Ešte keď som študoval v Ríme, v letných mesiacoch roku 2010 som navštívil Damask. To bolo ešte pred vojnou, páčilo sa mi tam, najmä som tam videl veľa chudobných mladých ľudí, ktorí potrebujú podporu a pomoc. V decembri som teda mojim predstaveným povedal, že by som rád išiel ako misionár do Damasku. Lenže potom, v marci 2011, sa začala vojna, a tak mi zavolali – bezpečnostná situácia sa zásadne zmenila, naozaj tam chceš ísť? Zopakoval som, že na tom trvám a chcem ísť do Damasku.

Nebáli ste sa?

Stal som sa predsa kňazom a saleziánom práve preto, aby som pomáhal ľuďom. Mnohí ľudia v Sýrii, ktorí opúšťali krajinu, sa ma tiež pýtali, prečo aj ja nejdem odtiaľ preč. No u nás saleziánov hovoríme, že sme ako rodina a cítime sa ako jedna rodina. Keď sa začne vojna a moja rodina trpí, tak ja mám odísť a nechať ich tam len preto, že mám iný pas? Ak sa tak zachovám, všetko, čo som hovoril predtým, bude spochybnené. Boli by to len falošné reči.

Za tých päť rokov ste na vlastné oči videli, ako sa ešte nedávno relatívne pokojná a stabilná krajina stala najkrvavejším a najnešťastnejším miestom na zemi. Viete opísať, aký bol pre kresťanov život v mestách ako Damask a Aleppo na začiatku vašej misie?

Keď som tam prišiel pred piatimi rokmi, už síce vypukla občianska vojna, ale v mestách ako Damask či Aleppo sa ešte nebojovalo, prebiehali tam demonštrácie za a proti prezidentovi, ale skutočné besnenie sa tam začalo až v júli 2012.

V Aleppe bolo 30 percent kresťanov, bolo to najkresťanskejšie mesto v celej Sýrii. Aleppo je veľmi priemyselné mesto, takže aj z pohľadu ekonomickej situácie sa tam mali kresťania dobre. Takisto tam fungoval veľmi pekný ekumenický vzťah medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami. Bývali tam ôsmi biskupi, štyria ortodoxní, štyria katolícki. Každý mesiac sa títo ôsmi biskupi stretli a napísali spoločne list všetkým kresťanom.

Aký bol vzťah kresťanov s moslimami?

Aj ten bol pokojný a pekný.

A kresťania v Damasku?

Tam ich bolo percentuálne menej než v Aleppe, asi desať percent. V porovnaní s Aleppom boli tiež chudobnejší. Aj v hlavnom meste však dobre fungovalo spolunažívanie s moslimami, život bol pokojný a bezpečný. Pamätám si, že dievčatá chodili domov samy okolo desiatej večer, chlapci okolo polnoci.

My saleziáni sme odvtedy zmenili formu svojej práce s mladými. Predtým sa pracovalo s mladými od piatka do nedele, teraz každé popoludnie máme centrá plné mladých, dokonca aj teraz v Aleppe, kde sa dejú strašné veci. Dokonca máme tak plno, že už nevieme, ako rozvrhnúť program. Veľa sa športuje, takisto mladých duchovne formujeme. Trpíme veľa, ale o to krajšie veci robíme.

Katolícka aj ortodoxná cirkev v princípe žiadajú kresťanov, aby zostali doma v Sýrii. Pretože ak opustia svoje miesta, bude náročné, ba až nemožné znovu získať pozemky a domy. Zdieľať

V Damasku je situácia na rozdiel od iných častí Sýrie ešte vcelku pokojná. Dá sa povedať, koľko kresťanov tam zostalo?

Nie, neexistujú žiadne štatistiky, nedá sa to zistiť. Určite je ich však menej než pôvodných desať percent. Vo veľkých počtoch síce utekali kresťania aj moslimovia, ale zdá sa mi, že kresťania utekali ešte vo výraznejšej miere.

Kam išli, najmä do krajín susediacich so Sýriou?

V susedných krajinách sa vytvorili utečenecké tábory len pre moslimov, takže pre kresťanov by bolo veľkým rizikom ísť do týchto táborov, lebo aj v nich sa mohli nachádzať extrémisti. Mnohí išli najmä do dvoch krajín, ktoré sú síce fundamentalistické, ale kresťanov tam rešpektujú – Jordánsko a Turecko. Určite sa niektorí roztrúsili aj po Libanone, ale ani tam si to nenamierili do utečeneckých táborov. Veľká časť kresťanov utiekla inam.

Kam teda?

Tí, ktorí mali zdroje a plánovali cestu dlhodobo, odišli do Ameriky, Austrálie či Európy. Ďalší išli do Egypta. Kresťania, ktorí zostali v Sýrii, sú najmä takí, čo nemali veľa ekonomických zdrojov. No najviac ohrozenou skupinou sú mladí. Mnohé rodiny nemysleli ani tak na seba ako na svoje deti.

Pre mnohých bolo poslednou nádejou utiecť do Libanonu, ďalší ostali zaseknutí medzi Sýriou a Libanonom, lebo Sýria nedovoľuje opustiť krajinu a Libanon im zas nechce umožniť vstup do krajiny.

V lete naplno vypukla utečenecká kríza aj v Európe, odvtedy prúdia najmä do Nemecka vo veľkých počtoch aj Sýrčania. Je medzi putujúcimi aj veľa kresťanov?

Je pravda, že mnohí, najmä mladí, sa vydali na pešiu cestu do Európy cez Turecko a Grécko. Už pred letom aj počas neho som im radil, aby to nerobili.

Prečo?

Vravel som im: Nechoďte preč ilegálne a nebezpečným spôsobom! Bol som totálne proti tomu. Upokojilo ma, ak sa niekomu podarilo získať miesto na univerzite v Európe, čo bola tiež forma ochrany pred vojnou.

Prečo ste ich tak odhovárali?

Aj preto, že masívny odchod kresťanov bol v rozpore s našou stratégiou.

V rozpore s akou stratégiou?

Katolícka aj ortodoxná cirkev v princípe žiadajú kresťanov, aby zostali doma v Sýrii. Pretože ak opustia svoje miesta, bude náročné, ba až nemožné znovu získať pozemky a domy. Medzitým by ich niekto zabral, prešli by do iných rúk, kresťania by sa už zväčša nemohli vrátiť späť na svoju pôdu. Kresťanské komunity by tak boli odsúdené na postupný zánik, čo sme nechceli dopustiť.

Medzi riadkami cítime istú skepsu voči pôvodnej stratégii, zmenili ste názor?

(Ticho.) Ako kresťania poznáme kritérium, princíp. Ortodoxní to brali ešte silnejšie než my katolíci. Treba pochopiť, že toto je naša veľká stratégia, ktorá sa týka budúcnosti, toho, čo tu bude o sto, dvesto rokov.

Ale ako mám o tejto veľkej stratégii kázať ľuďom, ktorí nemyslia na to, čo bude o sto rokov, ale na to, aby prežili ten druhý deň, aby prežili ich deti, vnukovia? Títo ľudia uznávajú hierarchiu aj odporúčania, ale čomu asi tak dajú prednosť, zajtrajšku či nejakej veľkej vízii? Pozerajú sa predsa na svoje deti! Aj preto je už katolícka cirkev menej naliehavá než kedysi.

Ľudia, ktorí utekajú zo Sýrie, si zachraňujú svoje životy. Súčasne mnohí mieria do Nemecka, pretože očakávajú, že tam budú mať lepší život a šancu nájsť si prácu. Aj medzi mladými sýrskymi kresťanmi ste zachytili niečo ako nemecký sen?

Určite nie. Neexistuje americký, nemecký či európsky sen. Poviem vám, prečo v takých masách odchádzajú práve mladí.

Ak sú mladí muži na univerzite, sú ešte pod istou ochranou, len čo však skončia školu, musia ísť na povinnú vojenskú službu. Pri kresťanoch idú takmer všetci na univerzitu, majú päť rokov pokoj, lenže čo potom? Vojenčina mala pôvodne trvanie dva a pol roka, ale dnes je neobmedzená, čiže do konca vojny.

Teda chudáci chlapci, ktorí začali dvojročnú službu pred vojnou, už sedem rokov bojujú a nevidia konca. Ak ešte vôbec žijú, lebo šanca na prežitie je 50 ku 50. V podstate si ľudia vyberajú medzi nedobrým a horším. Ako kresťania si vyberáme medzi horším a najhorším. Je ťažké ísť bojovať za niečo, čo sa vás netýka, v čo neveríte.

Takže väčšina mladých kresťanov uteká pred tým, aby nemuseli narukovať do Asadovej armády...

Áno, väčšina uteká z tohto dôvodu. Pre rodiny je najdôležitejšie, aby synovia mohli utiecť. Ak rodina môže, tak predá, čo treba, len aby syn utiekol. Hovoríme o mladých do 40 rokov, druhú skupinu však tvoria ľudia nad 40 rokov, tí nechcú odísť a dá sa povedať, že sú pripravení zomrieť. Nie však pre dáke politické dôvody, ale preto, že tam je ich život, ich miesto.

Sú to lekári, inžinieri a nechcú robiť nejakú podradnú prácu kdesi v Európe. To by bolo pre nich ponižujúce, majú svoju hrdosť. Na Blízkom východe sú národy, ktoré s tým nemajú až taký problém, Sýrčania sú však v tomto iní.

Teda to je dôvod, prečo mladí utekajú aj do Európy, kým starší často ostávajú?

Bol som navštíviť mnohé rodiny chlapcov. Pamätám si jednu domácnosť, kde nemali elektrinu, kúrenie, bol január a používali jednu sviečku denne. Tri deti študovali na strednej škole, otec stratil prácu, pracoval na ambasáde, ktorú zatvorili. Keď som si uvedomil tú biedu, zaniesol som im pomoc. Muž začal plakať, že to nejde, nemôže ju prijať, že to on musí pomáhať cirkvi. Hovorím mu, nie, nie, teraz musíte prijať pomoc vy. Pre nich je to však ťažké.

A teraz si vezmite manželský pár, ktorý má 45, 50 rokov, koľko rokov majú ich rodičia? 70, 80 rokov? Ak sa rozhodujete odísť zo svojej krajiny, pričom sa už asi nikdy nebudete môcť vrátiť a necháte tam rodičov v pokročilom veku, často chorých a opustených, a to všetko v krajine, kde je vojna, kto by to urobil?

Inzercia

Je tu však jeden detail – deti. Na jednej strane sú tu moji rodičia, moja kultúra, moja dôstojnosť, to všetko hrá v prospech rozhodnutia zostať, no na druhej strane sú tu moje milované deti ako dôvod, prečo odísť. V takýchto strašných dilemách žijú dnes Sýrčania, samozrejme, nielen kresťania, aj moslimovia.

Pred vojnou sa sýrski kresťania cítili v istom zmysle oceňovaní, respektíve aspoň tolerovaní...

Viac než tolerovaní, naozaj sa dá povedať, že štát si ich vcelku vážil. Kresťania bývali docenení, nie však privilegovaní. Skôr išlo o to, že Asad ich vnímal ako etnickú menšinu a on v princípe ochraňoval menšiny, keďže sám je príslušníkom menšiny alevitov. Nehovorím, že v Sýrii bola demokracia, ale keď to porovnáme s mnohými blízkovýchodnými štátmi, boli k nej bližšie. 

Nebolo to síce zďaleka perfektné, ale bolo to aspoň blízke nášmu chápaniu, v prvom rade sme boli Sýrčania, až potom suniti či šíti alebo kresťania. Amerika však sem prišla exportovať demokraciu, ale vidíme, čo sa stalo v Egypte, v Iraku.

Pre sýrskych kresťanov prichádza s Rusmi niekto, kto po prvýkrát hovorí jasné nie ISIS. Z tohto sa ľudia tešia. (...)  Ale samozrejme, Rusi to nerobia z lásky voči nám, aj oni majú svoje záujmy a raz nám vystavia faktúru. Zdieľať

Ešte aj dnes sa dá povedať, že kresťania majú dobré vzťahy s tunajšími šítmi, alevitmi či druzmi, teda menšinami, ktoré stoja za vládou. Dokonca nájdeme aj sunitov, ktorí by boli radšej za Asada než za inú alternatívu, ale tu je situácia neprehľadná. Dnes sa často nevie, kto je kto.

Ako vnímajú sýrski kresťania vstup Rusov do vojny?

Najskôr prerozprávam pocity našich ľudí bez ohľadu na to, či sú správne alebo nie. Naši ľudia, ale teraz hovorím aj o mnohých moslimoch napríklad v Damasku, vidia v ruskom zásahu znaky nádeje.

Prečo?

Pre Američanov boli nepriateľmi Asad aj ISIS. Keď títo dvaja viedli proti sebe vojnu, oslabovalo to obe strany, USA teda vyhovovalo nerobiť nič. Lenže ľudia ďalej zomierali. Pre sýrskych kresťanov tak prichádza s Rusmi niekto, kto po prvýkrát hovorí jasné nie ISIS. Z tohto sa ľudia tešia.

Lenže v Aleppe, kde teraz prebiehajú najtvrdšie boje medzi Asadovou armádou podporovanou Rusmi a rebelmi, to vyzerá na úplne pustošivú vojnu.

Samozrejme, civilné obete sú na všetkých stranách. Prebieha aj komunikačná vojna, šíria sa klamstvá, a tu si opäť nikto zo zúčastnených strán nemá čo vyčítať. Takže aj my pochybujeme o všetkom. Ale pochybujeme aj o tom, keď nám z Európy hovoria: Rusi masívne bombardujú civilistov. Nie sme si istí, či sa to naozaj deje v takej miere, ako sa nám to predkladá. Hoci, samozrejme, zomierajú aj mnohí nevinní.

Ale isteže, Rusi to nerobia z lásky voči nám, aj oni majú svoje záujmy a raz nám všetkým vystavia faktúru.

V nemeckom magazíne Spiegel vyšla práve veľká reportáž, v ktorej sa opisuje, ako Rusi v Aleppe náletmi totálne deštruujú školy, nemocnice, pričom z mesta utekajú desiatky tisícov ľudí. Vraj sa to nedá porovnať s ničím, čo sa dialo v tomto meste predtým. Ste v kontakte s niekým z Aleppa?

Akurát včera (rozhovor sme mali v stredu, pozn. red.) sme telefonicky hovorili s našimi ľuďmi, ktorí sú priamo v Aleppe. Máme tam totiž saleziánske centrum, žijú tam dvaja sýrski a jeden taliansky salezián.

Čo vám hovorili?

Ich interpretácia je takáto: polovica mesta je bombardovaná, lenže podľa nich to nerobia Rusi, ale rebeli. Rusi vraj útočia na rebelov a pritom, žiaľ, zomierajú aj civilisti. No rebeli nerobia žiadne rozdiely, útočia priamo na mesto, tam žijúcich civilistov, bombardujú bez rozdielu tú časť, ktorú nemajú pod kontrolou.

Saleziáni nám tiež vraveli, že tam teraz vo veľkých počtoch zomierajú kresťania, koná sa jeden pohreb za druhým, ale sú to obete rebelov, nie Rusov.

O rebeloch, ktorí stoja v Aleppe proti vláde a Rusom, sa hovorí ako o tých umiernených. Kto sú to podľa vás?

Najskôr sa opýtam: Existuje niečo ako umiernená opozícia? Samozrejme, je plno ľudí, ktorí mali a majú voči Asadovej vláde výhrady, tvoria tiež veľkú časť ľudí vo veľkých mestách, ktoré sú pod kontrolou vlády. Ale rebeli, údajne umiernení a ozbrojení – ešte raz zopakujem, umiernení a ozbrojení – nie je to protiklad?

Po vypuknutí občianskej vojny však siahli po zbrani všetky strany, takže toto zrejme nemôže byť jediné kritérium posudzovania. Ak sa pýtame na umiernených rebelov, máme na mysli skôr tých, ktorí bojujú proti Asadovi, niekde aj proti ISIS, ale nie sú to islamisti, ktorí by chceli na krajinu uvaliť vládu šaríe. Sú tam ešte takíto?

Myslím si, že nie. Viac či menej všetci chcú na konci dňa šaríu. My kresťania, druzi aj aleviti sme zajedno v tom, že chceme oddelenie štátu od náboženstva, teda laický štát. Šíti sú tomu naklonení trochu menej, ale suniti vôbec, ich ideou je jednota štátu a náboženstva.

Poviem vám príklad. V Sýrii sme mali dvoch hlavných mufti, obaja suniti. Obe osoby boli naozaj skvelé, veľmi inteligentné aj ľudsky naozaj pekné osoby. Pred pár rokmi však sunitskí rebeli hodili bombu do mešity, kde bol jeden z týchto mufti, ktorý zomrel. To bol skutočne umiernený sunita. Takže sa pýtam: ak boli sunitskí rebeli schopní zabiť svojho náboženského vodcu, pretože bol pre nich príliš mierny, čo urobia s nami?

Aké je však východisko, ak vieme, že suniti tvoria väčšinu obyvateľstva, a po tejto krvavej občianskej vojne je zákonité, že sa nebudú môcť zmieriť s vládou Asada. 

Neplatí to o všetkých. Samozrejme, vojna prehĺbila delenie na sunitov a šítov. Isteže, v Sýrii tvoria suniti zhruba 70 percent obyvateľov, ale koľko ich bolo v ostrej opozícii proti vláde? Ak zrátame dokopy šítov, alevitov a kresťanov spolu so sunitmi, ktorí sú proti ISIS aj rebelom, možno dosiahneme aj miernu väčšinu.

Veríte, že Sýria má ešte šancu na mier a prežiť ako štát?

Som presvedčený, že vojna sa skončí len vtedy, keď prestane byť podporovaná zvonka. Áno, verím, že zrekonštruovať krajinu zvnútra je možné. Ale musia sa vyriešiť dva problémy, jednak zastaviť ISIS, ale tiež zlepšiť vládu, pretože nie je dobrá.

Zlepšiť vládu s Asadom či bez?

Na odpoveď treba poznať alternatívu. Kto prišiel po Mubarakovi či Husajnovi? Musí byť alternatíva, aby sa dalo vybrať.

Keď vás tak počúvame, zdá sa nám, že už hovoríte ako človek so sýrskym cítením, akoby ste už boli sám Sýrčanom...

(Úsmev.) Áno, je to tak, tá krajina a jej osudy mi prirástli k srdcu. I keď, samozrejme, viem si udržať odstup od svojich, ktorých musím občas napomínať: prepáčte, ale Asad je predsa diktátor, nezabúdajte, korupcia bola rozlezená všade, všetko bolo kontrolované, žiadna sloboda prejavu, nehovorte, prosím, že bez neho sa nedá žiť, akoby to bol váš otec.

Od tohto všetkého si držím odstup. Ale poviem vám jednu vec: Hanbím sa, že som zo Západu. Pretože my Západniari máme plné ústa demokracie, ľudskosti, ale pozrite sa, čo sme aj my spôsobili. Veď to nie je tak, že moji moslimskí priatelia v Sýrii nenávidia kresťanstvo. Oni nenávidia politiku západných štátov, ktoré sú v kresťanskom svete.

Vrátite sa ešte do Damasku?

Budem sa tam každé dva mesiace vracať. Som už k Sýrii pripútaný, ale teraz mám inú zodpovednosť, keďže som sa stal provinciálnym ekonómom pre Blízky východ.

Jose Alejandro León Mendoza v damašskom saleziánskom centre.

 

Jose Alejandro León Mendoza (36) pochádza z Venezuely. Počas svojej saleziánskej formácie strávil niekoľko rokov misijnou prácou s domorodým kmeňom Wayuu či s vidieckym obyvateľstvom.

Vo veku 24 rokov ho vyslali do Egypta na dvojročné štúdium arabského jazyka. Teológiu dokončil v Ríme. Ako saleziánsky misionár bol vyslaný v lete 2011 do Damasku, kde pôsobil ako direktor saleziánskeho diela a vedúci mládežníckeho centra. V októbri 2015 opustil Damask, keďže bol poverený novou úlohou provinciálneho ekonóma pre Blízky východ.

Saleziáni pôsobia v Sýrii od roku 1948. Vojnový stav v krajine saleziánov prinútil, aby sa celkom prispôsobili zmeneným podmienkam. Všetky bežné aktivity boli ovplyvnené vojnou, vznikli však nové zmysluplné iniciatívy a napriek všetkým ťažkostiam sa saleziáni nevzdávajú a zostávajú v krajine. Slovenskí saleziáni pomáhajú sýrskym spolubratom cez verejnú zbierku Tehlička, ktorú organizuje občianske združenie Savio. 

Foto: Pavol Rábara (+archív SDB)

Odporúčame