Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zahraničná politika Politika
11. júl 2022

Zavraždený Šinzó Abe

Japonský expremiér, ktorý na desaťročia ovplyvnil chod 21. storočia

Šinzó Abe v piatok zomrel v meste Nara, kde ho zastrelil útočník. Abe zmenil región tak, ako máloktorý premiér pred ním.

Japonský expremiér, ktorý na desaťročia ovplyvnil chod 21. storočia

Foto: Twitter/U. S. Naval Institute

Japonský expremiér Šinzó Abe podľahol svojim zraneniam po atentáte v západojaponskom meste Nara. Abe tam prišiel podporiť lokálneho kandidáta vo voľbách do hornej komory parlamentu. Politika zastrelil bývalý vojak vlastnoručne zhotovenou zbraňou, páchateľ bol v danom čase nezamestnaný.

Motívom vraha údajne bola nenávisť voči náboženskej skupine Cirkev zjednotenia, ktorá pochádza z Kórey a o ktorej si myslel, že za jej činnosť v Japonsku je zodpovedný Abe. Skupina je občas označovaná za sektu a podľa páchateľa pripravila jeho matku o majetok.

Šinzó Abe bol najdlhšie vládnucim premiérom v dejinách Japonska. Úrad zastával v rokoch 2006 až 2007 a opäť v rokoch 2012 až 2020. V Japonsku aj v zahraničí si zaslúžil rešpekt svojich prívržencov aj nenávisť svojich protivníkov, jeho konzervatívna Liberálnodemokratická strana (LDP) vyhrala niekoľko volieb. Svoju najväčšiu túžbu – transformáciu Japonska na „normálnu“ krajinu – však Abe nedokončil.

Abenomika

Na Západe sa bývalý premiér preslávil najmä svojou novou ekonomickou politikou známou ako abenomics. Premiérom sa prvýkrát stal po vyše desaťročí stagnujúcej ekonomiky, ktorá sa nikdy úplne nezotavila z krízy po tom, čo v roku 1995 praskla japonská bublina a následne sa spustila deflačná špirála.

To si ambiciózny politik zaumienil zmeniť. Deflácia, čiže nárast hodnoty peňazí, síce pre bežného občana znie skvelo, najmä v období rastúcej inflácie, pre ekonomiku však je toxická. Konzumenti nenakupujú, keďže očakávajú pokles cien, firmy znižujú zamestnanosť, keďže nepotrebujú toľkých zamestnancov, tí zas prídu o prácu a míňajú menej peňazí. Ekonómovia tento proces nazývajú deflačnou špirálou.

O jej dôvodoch sa v prípade Japonska dodnes polemizuje.

Podľa Abeho išlo o monetárny problém, ktorý centrálna banka dokázala vyriešiť znížením úrokových sadzieb a vláda veľkými štátnymi investíciami, podľa jeho oponentov bola deflácia dôsledkom nepriaznivého demografického vývoja – Japonsko je dnes najstaršou spoločnosťou na svete a malý podiel mladých ľudí v populácii znamenal menej domáceho konzumu a znižoval infláciu.

Iní ekonómovia voči tomu oponujú argumentom, že starnutie populácie by, naopak, malo viesť k inflácii, keďže dôchodcovia tovary síce spotrebúvajú, ale neprodukujú. Tým so starnutím spoločnosti rastie dopyt, zatiaľ čo ponuka stagnuje či dokonca klesá.

Abenomika mala vyriešiť choroby japonského hospodárstva kombináciou troch vecí – politiky lacných peňazí, verejných investícií a štrukturálnych reforiem.

Výsledky boli zmiešané. Na jednej strane abenomika vytrhla štát z deflačnej špirály a podporila japonské hospodárstvo, zároveň sa nepodarilo znížiť kolosálne zadlženie japonského štátu.

„Bolo to úspechom podľa štandardov toho, čo bolo predtým, ale nebola to splnená misia v zmysle toho, čo sa dialo v Japonsku. Ale myslím si, že sa to zapíše ako jedno z agresívnejších a úspešnejších reprogramovaní hospodárskej stratégie, ktoré sme videli v priebehu dlhého obdobia,“ hodnotí ekonóm a bývalý americký minister financií Lawrence Summers. Exminister si myslí, že japonská skúsenosť sa ešte ukáže ako cenná pre množstvo štátov, ktoré budú čeliť podobným demografickým problémom.

Politická dynastia

Odborník na východnú Áziu Tobias Harris ponúka pre ambiciózne plány japonského expremiéra vysvetlenie: „Myslím si, že sám by sa zasmial pri označení za ekonóma. O čom fundamentálne bývalý premiér Abe uvažoval, bola národná moc. To bolo kľúčom celého jeho projektu od začiatku jeho politickej kariéry: ako spraviť Japonsko opäť prvoradou mocnosťou. Veril, že Japonsko bolo po druhej svetovej vojne spútané a že s koncom studenej vojny bolo načase odstrániť tieto reštrikcie a spraviť Japonsko znovu veľmocou, a v roku 2012 si uvedomil, že to nie je možné bez opravenia ekonomiky.“

Abeho ambície však mali svoju cenu. Za slabú stránku jeho zahraničnej politiky možno považovať najmä zlé vzťahy s Južnou Kóreou. Expremiérov starý otec Nobosuke Kiši bol najskôr členom okupačnej administratívy v Mandžusku a počas druhej svetovej vojny ministrom. Po vojne bol väznený ako vojnový zločinec, no k procesu napokon nedošlo. Po prepustení na slobodu sa vrátil do politiky a neskôr sa stal dokonca premiérom.

Abe považoval väznenie svojho starého otca za nespravodlivosť a nikdy nedokázal pripustiť fundamentálne zločinecký charakter vtedajšieho japonského režimu.

Kritiku si preto expremiér vyslúžil najmä za spochybňovanie vojnových zločinov, ktoré spáchala japonská armáda, napríklad v prípade tisícok kórejských žien, ktoré japonská cisárska armáda nútila k prostitúcii. Kontroverziu sa podarilo vyriešiť v roku 2015, keď sa Japonsko formálne ospravedlnilo a zaplatilo 46 preživším obetiam odškodnenie vo výške jednej miliardy jenov, v prepočte asi sedem miliónov eur.

So svojím starým otcom spája Abeho napokon tragická paralela – aj Kiši sa stal terčom útoku atentátnika. V roku 1960 sa Kišiho pokúsil zavraždiť pravicový extrémista niekoľkými bodnutiami do hrude, na rozdiel od svojho vnuka však útok prežil.

Podpora extrémizmu alebo nešťastné náhody?

Najmä v Číne sa správa o Abeho smrti stretla s radostnou odozvou mnohých občanov, a to nielen pre úzku spoluprácu Japonska s Austráliou či USA, ale aj pre spor o japonských zločinoch v druhej svetovej vojne.

Tento spor ešte viac vzplanul po tom, čo v roku 2013 Abe zverejnil fotografiu, ako sedí v stíhačke s označením 731, zatiaľ čo do kamery otŕča vztýčený palec. Číslo 731 si pritom mnohí Číňania vysvetlili ako reminiscenciu jednotky 731 japonskej cisárskej armády, ktorá počas druhej svetovej vojny vykonávala pokusy s biologickými zbraňami prevažne na čínskych vojnových zajatcoch.

Japonsko síce akýkoľvek zlý úmysel poprelo a tvrdilo, že číslo na stíhačke bolo individuálnym poznávacím číslom pilota, ktoré sa len prostou náhodou zhodovalo s označením vojenskej jednotky, Abemu však mnohí Číňania celkom neuverili a povesť sympatií k extrémizmu mu prischla.

Politico však píše, že škodoradosť z Abeho násilnej smrti nemožno vysvetliť iba oprávnenými výhradami voči neochote Tokia priznať vinu starého režimu, ale reflektuje aj „desaťročia vládnej propagandy, ktorej cieľom bolo podnietiť čínsky nacionalizmus hanobením Japoncov za vojnové zverstvá a ktorá otrávili postoje verejnosti voči Japonsku“.

Inzercia

Bild

Foto: Twitter/иιиα

Internacionalistický nacionalista?

Na druhej strane by však bolo príliš jednoduché Abeho označiť iba za bežného nacionalistu. Aj keď sa Abe vyhol formálnemu ospravedlneniu, vo vzťahu k Spojeným štátom sa usiloval o liečenie rán z minulosti. Ako prvý japonský premiér preto navštívil Pearl Harbor, miesto japonského prepadnutia americkej flotily v decembri 1941. Reagoval tak na vtedajšieho amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý ako prvý americký prezident navštívil Hirošimu.

Abe napriek priateľským vzťahom s Donaldom Trumpom nikdy nebol zástancom izolacionistickej politiky, ale vždy podporoval spoluprácu demokratických štátov blízku Bidenovmu konceptu „aliancie demokracií“. Biden preto po smrti japonského politika dal zvesiť zástavy Spojených štátov na pol žrde.

Svoju diplomaciu chcel vždy orientovať podľa „základných hodnôt slobody, demokracie, základných ľudských práv a právneho štátu“, expremiér je preto považovaný za otca skupiny Quad, v rámci ktorej USA, India, Japonsko a Austrália vzájomne konzultujú svoju bezpečnostnú politiku v širšom regióne.

Vynikajúce vzťahy sa mu tak podarilo nadviazať aj s inými štátmi v „Indopacifiku“. Tento pojem nemeckého geopolitika Karla Haushofera z medzivojnovej éry Abe úspešne zrecykloval pri návšteve Indie v roku 2007, keď propagoval svoju myšlienku spolupráce v „širšej Ázii“.

To je skutočne výnimočným úspechom, pred dvoma desaťročiami sa pojem „nikdy neobjavoval v bielych knihách o obrane“, píše agentúra Bloomberg. Dnes sa objavuje nielen v každom článku o obrane v Tichomorskom oceáne, ale dokonca aj celé americké pacifické velenie sa premenovalo v roku 2018 na indopacifické (US Indo-Pacific Command).

Zatiaľ čo vzťahy s Južnou Kóreou či Čínou naďalej stáli v tieni dedičstva druhej svetovej vojny, v Indii, Vietname či Indonézii bol Abe vždy rád videným hosťom.

Indický premiér Naréndra Módí Abeho označil za „vyčnievajúceho globálneho štátnika, výnimočného lídra a pozoruhodného vládcu“. India po oznámení jeho smrti dokonca vyhlásila dva dni štátneho smútku, čo je zriedkavá pocta na počesť zahraničného štátnika.

Austrálsky premiér Anthony Albanese povedal, že počas Abeho vlád sa Japonsko stalo „jedným z najviac podobne zmýšľajúcich partnerov Austrálie v Ázii“.

Kritický článok 9

So svojím starým otcom Abeho spájal aj kritický pohľad na článok 9 japonskej ústavy z roku 1947, podľa ktorého Japonsko nesmie viesť vojnu ani udržiavať žiadne ozbrojené sily. Japonsko tento článok už dávno pred Abem úplne nedodržiavalo, ale aspoň formálne Japonské sily sebaobrany (JSDF), ako sa japonská armáda sama nazýva, nie sú oficiálne armádou.

Japonská ústava je v tomto smere ešte pacifistickejšia ako nemecký Grundgesetz z roku 1949, ktorý povoľuje nasadenie vojenskej sily na obranu alebo v systémoch kolektívnej bezpečnosti. Pôvod článku 9 dodnes nie je úplne jasný – podľa niektorých interpretácií vzišiel z nápadu vtedajšieho premiéra Kidžúra Šideharu, podľa iných si ho v skutočnosti vymyslel americký generál MacArthur.

No nech stál za týmto nápadom ktokoľvek, škrt cez rozpočet spravila pacifistom studená vojna. V roku 1949 čínski komunisti zvíťazili v občianskej vojne, rok nato severokórejské jednotky vtrhli na juh a pokúsili sa prevziať moc v Soule a podeliť sa s Juhokórejčanmi o radosť z budovania socializmu.

Japonsko takto prišlo o veľkú časť amerických jednotiek, ktoré boli vyslané na Kórejský polostrov, a rýchlo muselo samo dbať o svoju obranu. Zriadená bola preto Národná policajná záloha, ktorá sa v roku 1954 premenovala na dnešný názov JSDF.

Podľa japonských pacifistov je existencia JSDF ako de facto ozbrojených síl protiústavná a JSDF by mali byť rozpustené. O čosi moderátnejší sú zas takzvaní „merkantilisti“, ktorí podporujú status quo, teda existenciu JSDF ako jednotiek určených na sebaobranu, prípadne na nasadenie v rámci OSN. Kým nacionalisti žiadajú úplné zrušenie článku 9, Abe patril k frakcii „normalistov“, ktorí podporujú posilnenie armády ako prostriedku nielen národnej, ale aj kolektívnej bezpečnosti a za týmto cieľom chcú článok 9 pozmeniť.

No aspoň formálne článok 9 platí naďalej a na rozdiel od nemeckého Grundgesetz vo svojej pôvodnej interpretácii ani nepovoľuje podporu napadnutého spojenca. Aliančná zmluva so Spojenými štátmi z roku 1952 preto platí len v prípade útoku na Japonsko alebo na americké sily na japonskej pôde.

V roku 2014 však japonský parlament prijal „reinterpretáciu“ článku 9, ktorou povoľuje „kolektívnu sebaobranu“, teda nasadenie JSDF na obranu napadnutého spojenca. Tento krok uvítali nielen Spojené štáty, ale aj Filipíny či Vietnam, zatiaľ čo Čína ho ostro kritizovala a nazvala „brutálnym porušením“ ducha ústavy.

Aj v Japonsku bola reinterpretácia kontroverzná, keďže Abeho vláda týmto spôsobom obišla bežne potrebnú zmenu ústavy.

Svoj najväčší cieľ – úplnú normalizáciu japonskej bezpečnostnej politiky – tak Abe dosiahnuť nedokázal. Ale svoje miesto v moderných dejinách nielen svojej krajiny má napriek tomu isté.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.