Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zahraničná politika Politika
06. júl 2022

Turbulentné týždne na Balkáne

Pád vlády, 70 vyhostených agentov a z protestov v Skopje ešte môže byť prevrat

Posledné dva týždne na Balkáne neboli práve dovolenkové.

Pád vlády, 70 vyhostených agentov a z protestov v Skopje ešte môže byť prevrat

Opozičné protesty v Skopje. Foto: TASR/AP

V Bulharsku padla vláda premiéra Petkova, ruskí agenti s diplomatickým krytím prekročili nový rubikon a protesty v Severnom Macedónsku viedli k desiatkam ranených.

Petkov tesne prehral hlasovanie o nedôvere v bulharskom parlamente a zo svojho pádu vinil nielen niekoľko opozičných politikov vrátane expremiéra Bojka Borisova, ale aj ruskú veľvyslankyňu Mitrofanovú. Vzťahy s Moskvou sú chladné, Bulharsko, ktoré je členom EÚ a NATO, sa od začiatku ruskej invázie nečakane jednoznačne postavilo na stranu Ukrajiny.

„Je možné, že to je súčasťou tej takzvanej hybridnej vojny,“ povedal preto právnik Julian Spassov pre poľskú TVP.

Krátko po hlasovaní v parlamente Petkov oznámil, že jeho vláda vyhostí 70 ruských „diplomatov“, ktorí údajne v skutočnosti boli agentmi ruských tajných služieb. Sofia v očakávaní oznámenia ruskej odvety oznámila úmysel zavrieť konzulát v Jekaterinburgu, v Bulharsku má byť zrušený ruský konzulát v mestečku Ruse na hraniciach s Rumunskom.

To však ďalej skomplikovalo koaličné rokovania, proruskí socialisti z BSP v dôsledku vykázania agentov prerušili kontakt s Petkovovou stranou PP. Balkan Insight sa preto domnieva, že pravdepodobne na jeseň dôjde k predčasným voľbám. Boli by to už štvrté voľby od minulého apríla. Je však možné, že sa socialisti napokon dohodnú, ak PP nominuje iného premiéra než Petkova.

Rusi na Balkáne

Ruská ambasáda prekročila všetky medze, keď sa dokonca pokúšala zbierať od Bulharov finančnú podporu na inváziu na Ukrajine.

Sympatie voči Moskve v Bulharsku nie sú novinkou, krajina je tradične najproruskejším štátom v Európskej únii. S Moskvou ju spája nielen pravoslávie, ale aj spoločná história – počas bulharského povstania v roku 1876, ktoré sa Osmanská ríša pokúšala utopiť v krvi, Rusko intervenovalo v prospech Bulharov.

Už vtedy si Bulhari nárokovali veľkú časť Balkánu vrátane dnešného Severného Macedónska.

K tomu však nedošlo, Briti sa báli zriadenia ruských námorných základní na pobreží Egejského mora a hrozili vlastnou intervenciou, mocnosti sa preto stretli na konferencii v Berlíne. Tam sa podarilo napätie zmierniť a dohodnúť kompromis, Bulharsko tak formálne ešte sedem rokov zostalo vazalom Osmanskej ríše, nezískalo ani Macedónsko, ani Egejské pobrežie.

Naplnenie ambícií z rokov 1876 – 1878 zostalo cieľom, ktorý sa Bulharsko pokúsilo dosiahnuť aj vojenskou cestou: najskôr v prvej a druhej balkánskej vojne v rokoch 1912 – 1913, potom aj v oboch svetových vojnách.

Podľa politológa Spasimira Domaradzského však v skutočnosti podpora Ruska v spoločnosti nie je až taká veľká, ako sa niekedy tvrdí, ale skôr existuje nadproporčne silná a veľmi hlasná proruská loby, ktorá ovplyvňuje politiku.

Komplikácie so Severným Macedónskom

Jednou z otázok, ktoré v súčasnosti hýbu bulharskou politikou, je vzťah k menšiemu susedovi na západe, Severnému Macedónsku.

Macedónsko muselo v snahe dostať sa do EÚ pristúpiť na kroky, ktoré by za bežných podmienok každý štát považoval za neakceptovateľné. Najskôr muselo zmeniť svoj názov z Republika Macedónsko na Republika Severné Macedónsko, keďže Grécku prekážalo, že sa štát volá rovnako ako severogrécky región.

Aj grécke Macedónsko, aj nezávislý štát pritom ležia v rovnomennom historickom regióne, ktorý je od roku 1912/1913 rozdelený na tri časti: republiku Severné Macedónsko, pozostávajúcu zo srbského a neskôr juhoslovanského Vardarského Macedónska (podľa najväčšej rieky Vardar), Pirinské Macedónsko na juhozápade Bulharska a najjužnejšiu časť Egejské Macedónsko okolo Solúna (Thessaloniki) v Grécku.

Na druhej strane aj macedónski nacionalisti zastávali nezmyselné, ale veľmi provokatívne pozície. Medzi najabsurdnejšie patrilo tvrdenie, že Alexander Veľký, žijúci v 4. storočí pred Kristom, bol Slovan. V skutočnosti sa prvý príchod Slovanov na Balkán datuje až do 6. až 7. storočia.

Premenovanie zaistilo Severnému Macedónsku členstvo v NATO a týmto spôsobom garanciu jeho hraníc a nezávislosti, ale očakávané rokovania o členstve v EÚ neprinieslo.

Na vine je tentoraz Sofia, ktorá sa rozhodla zneužiť svoju možnosť vetovať spustenie prístupových rokovaní, kým Macedónčania neuznajú, že ich jazyk a dejiny (do roku 1944) sú v skutočnosti bulharské.

Vzťah Bulharov a Macedónčanov možno porovnať s nemecko-rakúskymi vzťahmi v 19. a 20. storočí. Pôvodne jazykovo úzko príbuzné obyvateľstvá Bulharska a Macedónska sa postupom času rozdelili na dva politické národy.

V Bulharsku sa pri tvorbe spisovného jazyka presadili východobulharské nárečia, ktoré boli macedónčine najvzdialenejšie, v Juhoslávii zas vznikol macedónsky spisovný jazyk.

Rozdielne identity medzi oboma skupinami iba posilnil pokus Bulharska počas druhej svetovej vojny pričleniť región k bulharskému štátu. Antifašistický odboj bol preto v Macedónsku vnímaný aj ako boj proti bulharskej nadvláde, Bulhari, naopak, často považujú macedónsku národnú identitu za socialistický výmysel.

Inzercia

Neprijateľné podmienky

Požiadavky Bulharov možno porovnať s tým, keby znela požiadavka z Prahy, že slovenčina v skutočnosti je len českým nárečím, alebo z Budapešti, že dejiny Slovenska pred rokom 1919 boli dejinami iba maďarskými.

V decembri 2020 preto Česko a Slovensko spoločne odmietli návrh EÚ, ktorý mal zohľadniť bulharskú pozíciu a presvedčiť Sofiu, aby upustila od svojho veta.

„Text (...) obsahoval prvky vrátane myšlienky falšovania histórie, ktoré by podľa nášho názoru značne poškodili proces rozširovania a mohli by potenciálne spôsobiť ďalšie komplikácie,“ kritizovali. „Nedovolíme, aby [Európska] únia posudzovala našu spoločnú históriu, to, ako sa identifikujeme, alebo jazyk, ktorý používame.“

Niektorí pozorovatelia preto porovnávajú pozíciu Sofie voči svojmu menšiemu susedovi s ruským správaním na Ukrajine.

Nový francúzsky koncept zjavne zmierňuje bulharské požiadavky, fakticky sa však mení málo. Skopje sa má podvoliť naratívu o „spoločnej histórii“ oboch štátov, čo to konkrétne má znamenať, rozhodne Sofia.

Francúzi chcú byť za pekných

Kriticky sa voči ponuke Paríža preto vyjadril aj korešpondent Frankfurter Allgemeine Zeitung pre juhovýchodnú Európu Michael Martens. „Sofijský manéver skôr vyzerá ako bulharsko-francúzsky trik, ktorého cieľom bolo vyviesť Bulharsko z palebnej línie a dať končiacemu sa predsedníctvu Francúzska v Rade EÚ aspoň zdanie úspechu v politike rozširovania EÚ na Balkáne,“ píše.

Servítku pred ústa si nebral ani slovenský analytik Ján Cingel. „Francúzsky ,kompromis‘ je tak kolosálne hlúpy a nebezpečný, že som prekvapený, že ho zatiaľ nevetovali iné členské štáty – tie príčetnejšie. Francúzsko opäť dokazuje, že absolútne nerozumie Balkánu,“ myslí si.

Pritom nie sú všetky požiadavky Bulharov a priori zlé. „V ranej socialistickej Juhoslávii, po rozchode medzi Stalinom a Titom v roku 1948, čelili Bulhari v socialistickej juhoslovanskej republike Macedónsko represáliám. Je pochopiteľné, že historickí bádatelia v Bulharsku by radi videli archívy v Skopje. Ale odôvodnené alebo aspoň pochopiteľné bulharské požiadavky sa strácajú v spleti absurdných a zastarano pôsobiacich drzostí,“ vysvetľuje Martens.

A aj požiadavka spomenúť v ústave okrem veľkých menšín, ako sú Albánci, Turci, Vlasi a Rómovia, aj Bulharov, ktorých je asi 3 500, nie je principiálne neprijateľná. Na druhej strane (severo-)macedónska ústava explicitne nespomína ani Srbov, ktorých v krajine žije asi desaťnásobne viac, namiesto toho je reč o „ostatných národnostiach“.

Pritom samotné Bulharsko vehementne popiera existenciu vlastnej macedónskej menšiny.

Násilie sa stupňuje

Niet preto divu, že rozhorčení Macedónčania vyšli do ulíc a protestovali voči prijatiu bulharských podmienok.

Aj severomacedónsky minister zahraničných vecí Bujar Osmani sa o zmysluplnosti ďalších ústupkov vyjadril skepticky: „Je jedno, aká bude finálna podoba dohody. Bulharsko naďalej nájde milión dôvodov blokovať rokovania.“

Nevidiac inú alternatívu, severomacedónska vláda aj prezident však napokon na pochybný francúzsky nápad pristúpili.

To len pomáha macedónskym nacionalistom, pre ktorých to je príležitosť, ako sa dostať späť k moci. „Buď sa asimilujeme, bulharizujeme, alebo nikdy nebudeme súčasťou EÚ,“ polemicky zhrnul francúzsky plán líder opozičnej VMRO-DPMNE Hristijan Mickoski.

Prívrženci VMRO sa neštítia ničoho, na strety s políciou si priniesli aj Molotovove kokteily a pyrotechniku, pri demonštráciách v stredu bolo zranených 47 policajtov. Údajný kompromis by tak mohol nielenže situáciu nevyriešiť, problém iba prehlbuje. A vytvára nebezpečný precedens.

„Návrh (...) inkorporuje bilaterálny spor do procesu rokovaní EÚ, čím dáva legitímnosť a povzbudenie budúcim členom EÚ, ktorí blokujú pristupujúce krajiny,“ kritizuje profesor histórie juhovýchodnej Európy v Grazi Florian Bieber.

Niektorí pozorovatelia sa nazdávajú, že to všetko je súčasťou väčšieho plánu – pád vlády v Severnom Macedónsku by mohol umožniť návrat expremiéra Nikolu Gruevského, ktorý je v krajine stíhaný za korupciu. Pred rozsudkom, ktorý sám označuje za politicky motivovaný, utiekol do Maďarska, kde mu Viktor Orbán ponúkol azyl.

Aké praktické, že komisárom pre rozširovanie EÚ je práve maďarský eurokomisár Olivér Várhelyi.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.