Maturita – skúška dospelosti? Ako priviesť študentov k naozajstnej zrelosti

Posledný júnový týždeň je v našej krajine vyhradený maturitnej skúške.

Tá je však podriadená neustálym zmenám, ktoré ministerstvo obštrukcií (rozumej školstva) každoročne vymýšľa a zavádza, samozrejme, len s tými najlepšími úmyslami.

Tento rok boli prekonané všetky rekordy. Totižto až v marci ministerstvo vyhlásilo okruhy a formu pre skúšku zrelosti, ktorá uzatvára trinásť rokov školskej dochádzky. A ja sa pýtam: je vari stále potrebné, aby sme hájili tento rituál?

Veľký francúzsky filozof Henri Bergson, ktorý bol v roku 1922 poverený tvorbou školských osnov, vo svojom prejave trafil klinec po hlavičke: „Základnou otázkou pri tvorbe výchovno-vzdelávacích programov je práve tá, ktorú si väčšinou pred ich vypracovaním zabúdame položiť: aký je náš cieľ? Čo ním chceme dosiahnuť? Aký typ človeka chceme týmto spôsobom vyformovať?“

Veď sloveso dozrievať (tal. maturare) sa vzťahuje na proces, a ak existuje skúška zrelosti, tak má predsa slúžiť na to, aby sme dokázali „zmerať“ výsledok tohto procesu.

Vskutku, koreň tohto slova označuje „dosiahnutie stavu zrelosti“, čiže „v tom správnom čase“, teda ani nie vtedy, keď je ovocie ešte trpké – nezrelé, ani vtedy, keď je už zhnité – prezreté (dve možné formy „nezrelosti“), ale ako chutné ovocie pripravené na to, aby nasýtilo hladný svet.

Ale ako človek zistí, kedy dosiahol zrelosť v procese formácie? V čom spočíva tá zrelosť?

Stačí tento proces kvantifikovať prostredníctvom výsledkov určitých testov či skúšok? O kom môžeme povedať, že je zrelý? Má zmysel tento proces kvantifikovať? Vyskytuje sa niečo podobné v prírode? Alebo je to len posadnutosť kultúry, ktorá si pletie osvojenie určitých poznatkov s ich kvantifikáciou podľa určitých štandardov?

Dnes sa výchovno-vzdelávací proces zredukoval len na akúsi inštruktáž.Zdieľať

Bergson v tom istom prejave reagoval priezračným, ale dnes už možno nezrozumiteľným zhrnutím: „Chceme formovať človeka s otvoreným duchom, schopného rozvíjať sa viacerými smermi. Chceme, aby sa naučil učiť sa“ (citované v M. T. Russo, Henri Bergson educatore).

Už Sokrates a Augustín jasne zdôrazňovali, že úlohou učiteľa vo výchovno-vzdelávacom procese je „pomáhať stvárňovať“ a „prebúdzať vnútorného učiteľa“, t. j. postaviť žiaka do pozície, aby sa sám učil, aby bol schopný samostatne si zaobstarať to, čo je potrebné na jeho plný rozvoj.

Dnes sa však výchovno-vzdelávací proces zredukoval len na akúsi inštruktáž, pri ktorej sa do predpokladaného prázdneho priestoru hláv žiakov nalievajú pojmy potrebné na to, aby mohli neskôr čeliť skúškam.

Zdá sa, že cieľom ministerstva sú hlavy, ktoré sa majú vycvičiť takým spôsobom, aby zvládli testy a skúšky, a nie tak, aby boli schopné samostatne uvažovať.

Všetkým žiakom sa dávajú rovnaké tehly na realizáciu projektu stanoveného a priori (vopred) namiesto toho, aby sa kompetentní snažili pochopiť, aký projekt môže a chce každý človek naozaj uskutočňovať. Iba takto sa mu potom dá naozaj pomôcť získať tie najvhodnejšie tehly, ktoré potrebuje na to, aby sa mu podarilo uskutočniť ten vlastný projekt života.

Bergson hovorí o človeku s „otvoreným duchom“, „schopným rozvíjať sa viacerými smermi“. Čo to však znamená?

Zdá sa, že Bergson nám radí, že keď dáme prednosť človeku pred skúškami, potom aj jedinečnosť žiaka preváži nad štandardmi. Zrelý je ten, kto sa vie postaviť tvárou v tvár realite života, ten, ktorý ju dokáže vyhodnotiť rovnako ako aj seba samého s maximálnou otvorenosťou voči pravde, čiže bez toho, aby sa v nej utopil alebo pred ňou utiekol, ale aby našiel vlastné konkrétne riešenia.

Škola ma naučila nemyslieť vlastnou hlavou, ale zapáčiť sa a vyhovieť skúšajúcim.Zdieľať

Rozvíjať sa vo viacerých smeroch znamená v skutočnosti rásť ako rastlina smerom k svetlu, rozvetvovať sa v tej miere, v akej sa zapúšťajú korene, a tak prinášať vlastné ovocie.

V priebehu svojich učiteľských rokov som bol nejedenkrát svedkom toho, ako mladí ľudia čelili skúške zrelosti plní úzkosti, pretože neboli naučení čeliť realite, ale učebným osnovám.

Stáva sa totiž, že po skúške, ktorú možno dobre zvládli, nevedia, či sa majú zapísať na vysokú školu alebo ktorú fakultu si z nej vybrať: pre nedostatočné sebapoznanie (uzavretosť ducha) čakajú, že im niekto povie, čo majú urobiť, čakajú len na „inštrukcie“ presne tak, ako boli zvyknutí zo svojho inštruktážneho vzdelávania.

Predstavte si, nedávno jednému maturantovi dokonca odporučili, aby nehovoril o politike len preto, aby nenahneval predsedu komisie. Daný maturant potom vo svojom liste do miestnych novín napísal: „Škola ma naučila nemyslieť vlastnou hlavou, ale zapáčiť sa a vyhovieť skúšajúcim.“

Čínska klaviristka Ču Siao-Mei v nádhernej knihe s názvom Tajný klavír rozpráva svoj autobiografický príbeh. Keď sa prihlásila na konzervatórium v Pekingu, zastihla ju Maova revolúcia, počas ktorej bolo zakázané hrať skladby západných skladateľov, a tak muselo byť mladé dievča voľky-nevoľky vedené k radikálnej prevýchove.

Poslali ju do štyroch pracovných táborov, až kým sa jej nepodarilo z Číny odísť preč. Potom sa stala učiteľkou na parížskom konzervatóriu, kde sa zaradila medzi najlepších svetových interpretov mimoriadne náročných Goldbergových variácií Bacha.

No keď mala ešte len jedenásť rokov, teda pred tým, než vypukla maoistická revolúcia, musela zvládnuť absolventskú klavírnu skúšku. Začala sa však porovnávať s ostatnými žiakmi, a tak strácala odvahu, lebo bola presvedčená o tom, že sú nadanejší než ona: „Mám príliš malé ruky a bojím sa, že sa nedostanem do druhého ročníka. A potom, vždy ma bolí zápästie. Hrať na klavíri je čisté utrpenie.“ Všetci skúšajúci ju chceli vyhodiť až na jedného: „Vážení kolegovia, prepáčte, ale nesúhlasím s vami. Myslím si, že dievča hrá veľmi dobre a predovšetkým že jej hranie komunikuje čosi viac než noty. Poďme sa o tom porozprávať.“

Vďaka tomuto zásahu dievča zložilo skúšku a v prvý deň vyučovania mu učiteľ (Pan) povedal: „Vieš, Ču Siao-Mei, všetko má svoje dve stránky: jednu pozitívnu a jednu negatívnu. Iste, máš malé ruky a to ti veru pri niektorých pasážach skladieb vôbec neuľahčí život, ba naopak. Ale malé ruky sú na druhej strane oveľa rýchlejšie. Ver mi, urobíš zázraky s niektorými skladbami. Uvidíš, že nakoniec sa to negatívne ukáže ako pozitívne, rovnako ako to pozitívne sa môže ukázať ako negatívne. Poznal som totiž veľa žiakov, ktorí sa pre veľké ruky nesnažili viac poctivo pracovať na svojej hre. Nanešťastie pre nich.“

„Netuším, či si môj učiteľ Pan bol vedomý toho, čo znamenali jeho slová pre mňa a že mi práve nimi otvoril svet plný nádeje. Ukázal mi, že moja slabina sa môže stať mojou výhodou, pomohol mi získať späť kúsok sebadôvery a to je veľmi dôležité. To je to tajomstvo úžasne zvládnutých prevedení Bacha.“

Zrelosť je mierou tohto „otvorenia“ ducha, ktorý vie s dôverou čeliť realite.Zdieľať

Myslím, že táto epizóda vystihuje presne to, čo sa snažím povedať: učiteľ „otvára svet“ žiačke tým, že ju konfrontuje s realitou bez toho, aby z nej niečo uberal alebo aby čosi fingoval, mení jej zdanlivé obmedzenie na výhodu, dôveru a príležitosť, ktorú si nesmie nechať ujsť.

Zrelosť je mierou tohto „otvorenia“ ducha, ktorý vie s dôverou čeliť realite bez toho, aby ňou manipuloval alebo pred ňou utekal.

Naozaj, Bergson vo svojich esejach hovorí o „duchovnej energii“, pričom má na mysli schopnosť projektovať sa stále tvorivým spôsobom do budúcnosti, ktorá takto zostáva vždy otvorená: energia ducha je sila, ktorou disponuje svedomie človeka, aby zo seba dokázal „vytiahnuť von viac než len to, čo má v sebe“ (tal. e-ducare – znamená vyviesť zvnútra von na svetlo sveta, ale nie niečo, čo už je tam pekné a hotové, ale niečo, čo tam môže byť a bude tam práve len ako dôsledok určitej voľby).

Presne takto sa mohli jej malé prsty stať pre ňu otvorenou budúcnosťou, lebo tým, že si ich žiačka „vybrala“, prijala ich ako svoju výhodu, ako príležitosť na väčšie majstrovstvo.

Ak by chcela, mohla by mať všetky možné alibi (od malých prstov až po diktatúru, ktorá sa zmocnila jej klavíra), aby svoju vášeň zanechala, ale duch, ktorého pre ňu „otvoril“ jej učiteľ, sa stal pripraveným čeliť všetkému, a teda rozhodnutý rozvíjať sa.

Preto je potrebné prehodnotiť cestu vedúcu k maturitnej skúške.

Považujem za absurdné, aby sa učitelia na troch stupňoch nášho systému povinnej školskej dochádzky (základná škola, stredná škola a vyššia škola) pri odovzdávaní nejakého žiaka alebo žiačky medzi sebou „nerozprávali“ o tom: aká je jeho alebo jej minulosť? Akým smerom sa uberá jeho talent? Aké sú jeho limity a aké sú jeho silné stránky?

„Malé prsty a schopnosť povedať niečo nad rámec nôt,“ tak hodnotil učiteľ Pan 11-ročné dievča. Len tak sa dá dospieť k inému druhu skúšky, ktorý by prinútil duchovnú energiu k tomu, aby niečo pekné vytvorila, a nielen k tomu, aby bez uvažovania opakovala to, čo chcú skúšajúci počuť.

Mimochodom, skúška už nie je užitočná ani pre budúcnosť, pretože na fakulty sa vstupuje prostredníctvom testov, ktoré sa buď konajú pred samotnou maturitou, alebo pre ktoré je výsledná známka z maturity irelevantná.

Keď je duša pripravená, potom aj veci sú pripravené.Zdieľať

Ak sa teda chceme vrátiť k zmyslu tohto rituálu prechodu do dospelosti, ktorý ako jeden z mála pretrváva v zmätku vekov, ktoré vedú deti k príliš skorému dospievaniu a tínedžerov k príliš dlhému dospievaniu, musíme ho urobiť funkčným, aby došlo vďaka nemu ku skutočnému osobnému „naplneniu“ (dozretiu).

Buď ju teda zrušíme a uspokojíme sa s váženým priemerom známok za posledné tri roky, čo podľa mňa nie je tým najlepším riešením, alebo ju zreformujeme tak, že budeme vychádzať z iného cieľa, ktorý by skutočne zodpovedal slovu „zrelosť“, ktoré však môže vyplynúť len z konkrétneho študenta.

A to si od nás vyžaduje, aby sme mali jasnú predstavu o tom, čo je cieľom výchovno-vzdelávacieho procesu: nie tréning na zvládnutie učebných osnov a skúšok, ale naplnenie človeka v jeho jedinečnosti práve vďaka týmto osnovám (žiaľ, stále ignorujeme, že je viacero druhov inteligencií a nedajú sa zredukovať na jeden model, ktorý sa dá merať na základe IQ, ako to už dávno ukázali knihy Howarda Gardnera).

Preto rád hovorím maturantom slová, ktoré tri storočia pred Bergsonom vyslovila jedna Shakespearova postava: „Keď je duša pripravená, potom aj veci sú pripravené.“ A nie naopak.