Rodičia zabudli vychovávať deti za ženíchov a nevesty

Rodičia zabudli vychovávať deti za ženíchov a nevesty

Salezián Marián Valábek hovorí o tom, prečo majú aj mnohí kresťania problémy v manželstve a čo hľadajú rozvedení.

Tieto dni sa koná Národný týždeň manželstva. Aktuálny ročník má heslo Recept na dobré manželstvo. Je v ingredienciách nejaký problém, keď sa aj mnohí katolíci rozvádzajú?

Problém je, že vymýšľame. Chceme mať lepší recept, ako má Boh. Ale nemáme. Vždy keď sme sa pokúšali urobiť nejaký iný recept, tak sme stroskotali.

Hriech je predsa starý problém...

Áno, tento problém neprestal byť problémom. Už pri prvom hriechu bola dvojica. Keď sa Boh spýtal Adama, prečo to urobil, tak Adam obvinil rovno dvoch. „Ty, Bože, si na vine, lebo si mi dal túto ženu.“ Je to však len výhovorka, ktorou chce zvaliť vinu na iných. On túžil po spoločenstve a keď ho dostal, začal vymýšľať...

Keď však narušil poriadok, Boh mu vysvetľuje dôsledok a hovorí mu: „Pretože si počúval hlas svojej ženy, v pote tváre budeš dorábať svoj chlieb...“ Môžeme sa pýtať: Čo azda muž nemá počúvať svoju ženu? Tam však nejde o počúvanie, ale o to, ktorému hlasu dal Adam prednosť. Naozaj zaznieva, že muž nemôže dať prednosť hlasu ženy pred Božím hlasom a u ženy platí to isté, že nemôže bez dôsledkov dať prednosť mužovmu hlasu pred Božím.

Čo však súčasná kríza manželstva?

Ako hovorí Ján Pavol II., vstup do manželstva je vstup úzkeho „ja“ a „ty“ do úzkeho „my“. Manželia už nemôžu rozmýšľať v kategórii „ja“. Celá naša kultúra nás však stále ženie do „ja“. Prestali sme si uvedomovať „my“ a vtedy sa začína sebectvo.

K čomu vychovávajú rodičia dnes deti? Aby urobili dobre školu, aby našli dobré zamestnanie. Kto však vychováva za ženíchov a nevesty? Zdieľať

Ale veď mladí veriaci sú predsa od malička vychovávaní k tomu, aby toto zvládli. Tak kde sa stala chyba?

Nie sú vychovávaní do manželstva. K čomu vychovávajú rodičia dnes deti? Aby urobili dobre školu, aby našli dobré zamestnanie. Kto však vychováva za ženíchov a nevesty? Na to sa zabudlo. A pritom prvá úloha rodičov je vychovávať deti za ženíchov a nevesty – a všetko ostatné nasleduje za tým a k tomu.

Máte pocit, že je to naopak?

Áno, rodičia projektujú na deti svoje predstavy, prípadne investujú do vzdelania a ďalších vecí, ale nie do prípravy za ženíchov a nevesty. Iste im rodičia dávajú príklad svojím životom, napríklad, keď si pred deťmi utvárajú spoločný názor. Ale rodičia musia mať aj v hlave zámer vychovávať deti k manželstvu. V opačnom prípade podľahnú tomu, čo hovorí telka a médiá, že prioritou je vzdelanie a kariéra.

Keď to nefunguje v rodine, prichádza oficiálna časť prípravy na manželstvo. Akú má úroveň?

Určite sa dá robiť lepšie, na tom musíme popracovať. V exhortácii Jána Pavla II. Familiaris consortio máme napísané, aká má byť príprava do manželstva: vzdialená (v rodine), blízka a bezprostredná. A starostlivosť o vzťah nesmie prestať ani po uzavretí manželstva.

Pritom si musím uvedomiť, v čom spočíva celý princíp kresťanstva, že kresťanom sa mám stávať postupným rastom vo viere. Čiže od krstu sa ním viac a viac postupne stávam. Aj manželom sa stávam postupne viac a viac, nakoľko sa o manželstvo starám.

A platí to aj pri kňazstve – lebo som kňazom naplno od začiatku, ale ak sa oň nestarám, vyhorím, zoschnem, zlyhám... To isté platí aj o kresťanoch a aj o manželoch. Kto si v manželstve robí, čo chce, potom prichádza do veľkých kríz a manželia si ubližujú, ten bude braný na veľkú zodpovednosť...

Zo spomínaných troch fáz prípravy na sviatosť manželstva ktorá najviac v súčasnosti pokrivkáva?

Určite prvotná fáza v rodine, ale aj s bezprostrednou sú občas problémy.

To sú tie stretnutia na fare pred sobášom?

Áno, ale často sa to zredukuje na prípravu na obrad. Pritom je pravdou, že treba hovoriť aj o samotnom obrade. Ako však hovorí pápež František: „Obrad je dekorácia.“ Je ako váza, ktorú treba naplniť Kristom.

Vo chvíli uzatvorenia sviatosti manželstva vstupuje do vzťahu Kristus. On je Ženích a nevesta sú obaja snúbenci. Problémom druhého tisícročia je, že sme si začali všímať ženu a modlitby za nevestu sú myslené za ženu a nie za Cirkev. Snúbenci sú pritom ako malá domáca cirkev, ktorá si musí osvojovať zmýšľanie svojho Ženícha – ako naznačil v bule k Jubilejnému roku milosrdenstva pápež František. Toto mladí veľmi nevnímajú.

Čo si pýtajú manželia, ktorí sú v kríze? S čím za vami najčastejšie prídu?

Typické je, že príde jeden z nich a ukazuje na toho druhého, v čom zlyháva partner. Ja však môžem riešiť iba toho, kto prišiel. Môžem ich síce vyzvať, aby prišli obaja. No ak príde len jeden partner, tak musíme hľadať, čo môže urobiť pre dobro svojho manželstva. S týmto treba začať a učiť sa uvažovať v kategórii „my“.

Čo im zvyknete hovoriť?

Obyčajne používam príklad z atletiky. Čo robí šprintér na začiatku behu na sto metrov? Kľakne do blokov. Musí sa poriadne sústrediť. A toto je dennodenná záležitosť manželov – musia začať každé ráno na kolenách. Považujem to za prvú úprimnú snahu niečo so svojím vzťahom urobiť.

Chodia za vami skôr dlhoroční manželia?

Aj takí, aj takí. Niekedy majú problémy už po polroku. Som však prekvapený, aké problémy môžu mať manželia po päťdesiatke.

Príde skôr žena ako muž?

Trápenie zasiahne skôr ženu, hoci aj muži prídu.

Majú dnes mladí mylné očakávania od manželstva, pre ktoré potom trpia a sú sklamaní?

Iste, často očakávajú najmä romantiku. Majú totiž romantické predstavy, ale nerozprávajú sa spolu o romantike. Tí, ktorí sa chystajú do manželstva, musia o všetkom rozprávať.

Aký vplyv má na mladých rozpad manželstva ich rodičov?

Majú veľké obavy, ale na druhej strane, ak sa milujú a chápu jeden druhého, tak majú väčšiu odvahu a môžu si dôverovať, že to s Božou pomocou zvládnu. Musia urobiť analýzu chýb svojich rozvedených rodičov a poučiť sa z nich.

Sú náchylnejší na problémy v manželstve?

To by som nepovedal, záleží oveľa viac na tom, ako boli vychovaní.

Manželia už nemôžu rozmýšľať v kategórii „ja“. Celá naša kultúra nás však stále ženie do „ja“. Prestali sme si uvedomovať „my“ a vtedy sa začína sebectvo. Zdieľať

Stretávate sa s fenoménom, keď majú ľudia zidealizované predstavy o manželstve, o partnerovi?

Keď prídu za mnou mladí s tým, že sú zaľúbení, poviem im rovno, nech idú ešte preč. Môžem pripravovať len tých, ktorí majú lásku. Nie tých, ktorí majú zaľúbenie, lebo zaľúbený nevidí – to hovorím tak žartom.

Pre vstup do manželstva existujú dve vážne prekážky: iba zaľúbenie a súcit. Súcit je veľmi zlý, je to neskutočné negatívum pre manželský vzťah. Keď zbadám súcit, hneď im hovorím, rozíďte sa. Príďte, keď budete mať lásku. To znamená, že aj zaľúbenie, aj súcit môžu prerásť do lásky – ale musia tam pridať veľa rozumu.

Čo si myslíte o tom, keď hľadajú v manželstve spriaznenú dušu?

Presne to môže byť súcit. Ak príde človek zranený z rodiny a partnerka či partner ho vypočuje a začne ľutovať. Je to prekážka, ak v manželstve očakávajú mamu či otca, a nie manžela. A z takýchto vzťahov, kde žena nájde spriazneného muža, ktorý ju vypočuje, alebo aj muž spriaznenú ženu, ktorá ho poľutuje – vtedy sú ohrozené ich manželstvá a môžeme očakávať obrovské zranenia mužov, žien i detí...

V čom sa ešte mladí najčastejšie mýlia pred manželstvom?

Idealizmus, perfekcionizmus a uniformizmus sú traja veľkí nepriatelia manželstva.

Marián Valábek, SDB, je riaditeľ Centra pre rodinu Bratislavskej arcidiecézy, pôsobí v saleziánskom stredisku na Mamateyovej v Petržalke. 

V štatistikách z rozvodových konaní vidíme ako najpočetnejšiu kategóriu dôvodov na rozvod tzv. nezlučiteľnosť pováh. Máte podobnú skúsenosť?

Sú to falošné dôvody a konečne by to mali pochopiť aj tí, ktorí ich navádzajú na rozvod, a tí, čo ich rozvádzajú.

Prečo sa toľko kresťanov rozvádza?

Pretože nežijú svoje kresťanstvo. Keby ho žili, tak nedôjdu do tohto stavu. Viem, že sú krízové situácie, že zlyhá jeden a druhý to nevie spracovať a má s tým problém. Ale toto ho nesmie pomýliť v tom kontexte, že Boh chce odo mňa náročnosť.

Čo s tým robiť?

Benedikt XVI. na Svetovom stretnutí rodín v Miláne v roku 2012 hovoril, že prevencia pred rozvodmi spočíva v troch veciach: poriadna príprava do manželstva, sprevádzať rodiny a ujať sa rozvedených. Každý kňaz sa musí ujať rozvedených. Ale nielen kňaz – aj sviatostní manželia, lebo aj oni majú sviatosť poslania... Samozrejme, že toto potrebuje oveľa širšie osvetlenie, my tu môžeme na malom priestore povedať, že aj sviatostní manželia sú subjektom pastorácie – ako to uviedli dve ostatné Synody biskupov.

Sú kňazi na to pripravení?

Ľudia si myslia, že v seminári sa naučíme všetko. Nie je to tak, život prináša mnoho nových problémov a kňaz musí celý život študovať a zaoberať sa i touto problematikou. A rovnako nesmú ustať v starostlivosti o svoje manželstvá aj manželia v rodinách.

Aké poslanie vnímate pri rozvedených?

Nevenujem sa im až tak veľa, je to ešte na začiatku. A vždy sa poteším, keď sa im venujú aj ostatní kňazi, aj manželia. Moje venovanie sa rozvedeným je prevenciou pre manželské páry, lebo upozorňujem na negatíva, ktoré vyplynuli z rozvodu. Pri manželoch sa zase snažím pomáhať, aby si zostali verní, aby sa starali o manželstvo. A pri snúbencoch, aby sa dobre pripravili.

Pri samotných rozvedených sa usilujem pomôcť im, aby zostali verní a pokiaľ sa dá a vládzu, aby zostali vo vernosti, bez nového zväzku. Keď sa však rozhodnú uzavrieť civilný sobáš, povzbudzujem ich do modlitby, do počúvania Božieho Slova aj do účasti na sv. omši, aj keď nemôže byť naplno. Tiež aby niesli zodpovednosť za deti, ktoré z tohto zväzku vzniknú a keď raz príde čas, aby vládali žiť ako brat a sestra. Je to proces.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo