Nedávno odstúpil ukrajinský minister hospodárstva Aivaras Abromavičius, ktorému robíte poradcu. Dôvodom bolo, že oligarchovia a ľudia z najbližšieho okolia prezidenta Porošenka sabotujú jeho reformné úsilie. Ešte stále veríte, že Ukrajina sa dá reformovať?

Každá krajina sa dá reformovať.

Otázka je, či sa dá reformovať v tej politickej realite, ktorá tam dnes je.

Že to nebude ľahké, bolo jasné hneď na začiatku. Na Ukrajine nemali len sedemdesiat rokov komunizmu, ale po jeho páde aj dlhé obdobie nefunkčného štátu. Na troskách starého systému vznikol skorumpovaný oligarchický systém. Ale je pravda, že som si myslel, že tie zmeny pôjdu o niečo ľahšie.

Čo znamená pre ukrajinský reformný plán odstúpenie ministra hospodárstva Abromavičiusa?

To sa ešte presne nevie. Odstúpenie bolo rozbuškou, ktorá naštartovala procesy, ktoré už tleli. Dnes na Ukrajine chýbajú tri základné veci: líderstvo, vlastníctvo reforiem a ich komunikácia. Dôvodom je aj nešťastný ústavný systém. Nie je to ani prezidentský, ani parlamentný systém, ale niečo medzi, systém s dvomi centrami moci. Vládna koalícia je nejednotná a rozbitá. Napriek tomu, že má pohodlnú väčšinu, dokázala schváliť len tretinu vládnych návrhov zákonov. Zákony často prechádzajú len vďaka tlaku Medzinárodného menového fondu a veriteľov, nie z presvedčenia politikov, že krajina ich potrebuje. Nikto tiež reformy nevysvetľuje voličom.

Vládna koalícia je nejednotná a rozbitá. Napriek tomu, že má pohodlnú väčšinu, dokázala schváliť len tretinu vládnych návrhov zákonov. Zdieľať

Čo robia ministri, keď nedokážu presadiť zákony?

Vo vláde je päť ministrov – technokratov, z toho traja sú cudzinci. Sú to tí najreformnejší ministri. Už pred časom podal demisiu minister zdravotníctva, Gruzínec. Kvôli tomu, že v parlamente mu neprechádzali zákony. Zvláštnosťou je, že parlament jeho demisiu neakceptoval a minister ďalej funguje. A zákony mu naďalej neprechádzajú. Demisiu podali aj ministri infraštruktúry a poľnohospodárstva a minulý týždeň aj minister Abromavičius. Reakcia bola veľmi silná,  zo strany väčšiny domácich médií, ale aj zo zahraničia. Následne sa vláda zomkla a ministri, ktorí podali rezignáciu, ju stiahli. Presviedčali Abromavičiusa, aby to urobil tiež s tým, že existujúci tlak využijú na to, aby sa stanovili jasné podmienky na presadzovanie reforiem a zastavenie tlaku zo strany politických šedých eminencií do práce ministrov. Konflikt ministra Abramovičiusa spočíval v tom, že zástupca šéfa parlamentnej frakcie Bloku Petra Porošenka a prezidentov dlhoročný podnikateľský partner Kononenko vykonával na ministra tlak kvôli nomináciám v štátnych podnikoch.

Aký ďalší politický vývoj sa očakáva?

Je to nejasné. Jednou, asi najpravdepodobnejšou možnosťou sú predčasné voľby. Tá situácia už začína byť neudržateľná. Pôvodne mala ukrajinská vládna koalícia päť členov. Odišla z nej však Radikálna strana Olega Ljaška a zostala teda štvorčlenná. Keď si však pozriete hlasovania, tak ako koaličná strana sa správa iba strana premiéra Jaceňuka, ktorá hlasuje za všetky vládne návrhy zákonov.

Ktorá však už de facto neexistuje. V nedávnych regionálnych voľbách už ani nekandidovala.

Nie je to celkom tak. Nekandidovala, pretože má nízku podporu verejnosti a vyzvala svojich voličov, aby volili Blok Petra Porošenka. Ale z hľadiska počtu poslancov v parlamente je to stále druhá najsilnejšia strana a z pohľadu podpory vlády je to jediná skutočná koaličná strana. Tymošenkovej strana je síce v koalícii, ale kritizuje všetky reformy a správa sa ako opozičná strana a strana Samopomoc má síce najviac proreformných poslancov, ale tí hlasujú, ako chcú. Blok Petra Porošenka je rozbitý a hlasuje veľmi často proti vládnym návrhom zákonov. Daňová reforma bola potopená práve poslancami Bloku Petra Porošenka a Samopomoci.

Ktoré vládne strany chcú predčasné voľby?

Tymošenková a Samopomoc sa k nim otvorene hlásia. Blok Petra Porošenka by premiéra Jaceňuka odvolal aj včera, keby mali hru, ako vytvoriť vládnu koalíciu bez predčasných volieb. Tú však nemajú. Je tu ešte možnosť nejakých rošád a udržania existujúcej vládnej koalície. Ale tiež možnosť, že premiér Jaceňuk využije existujúci tlak na posilnenie nezávislosti vlády. Snaží sa o to a predložil konkrétne podmienky, za ktorých vláda môže fungovať v existujúcom zložení. Aký bude výsledok, nikto nevie.

 

V ukrajinskej politickej triede akoby neexistoval ten lepší. Ako sa dá dostať krajinu z marazmu, keď jej obyvatelia, ktorí chcú zmenu pomerov, vlastne nemajú na koho staviť?

Ťažko, ale dá sa to. Keď začnete bojovať proti korupcii a robiť reformy, tak očakávania sú vždy väčšie ako možná zmena. Ľudia po Majdane čakali, že korupcia sa razantne zníži. Podľa mňa sa aj mierne znížila, ale nie dostatočne z pohľadu ich očakávaní. Preto ich vnímanie je, že sa to ešte zhoršilo. Čo je, samozrejme, problém. Na Ukrajine veľká väčšina ľudí podporuje reformy a integráciu do Európy. Keď sa však pristúpi ku konkrétnym krokom, tak reakciou je často veľké nepochopenie až odpor. Napríklad najväčším zdrojom korupcie vždy bola regulácia cien energií. Na tom zbohatla aj väčšina oligarchov. Všetci súhlasia s bojom proti korupcii, ale zároveň skoro všetci sú proti deregulácii cien. Aj preto, že im to nikto nevysvetľuje. Deregulácia sa komunikuje spôsobom, musíme to urobiť, pretože sme to sľúbili Medzinárodnému menovému fondu. Chýba líder, ktorý by dokázal ľuďom vysvetliť, že tieto zmeny sú v ich záujme.

Nie je to zlyhanie prezidenta Porošenka, ktorý bol tvárou zmien, ale dnes na kľúčové pozície dosadzuje oligarchov zo svojho okruhu, ktorí na nich nemajú žiaden záujem?

Platí, že prezidentova strana má stále najsilnejší klub v parlamente, ktorý však hlasuje tak, ako hlasuje. Ale je to zložitejšie. Na Ukrajine bolo 45 percent členov parlamentu poslancami aj v minulosti a 55 percent sú noví poslanci. Predtým možno celý parlament fungoval nie na báze politických strán, ale ľudí platených oligarchami, alebo poslancov, ktorí si zaplatili kampaň a potom chceli, aby sa im to mnohonásobne vrátilo. Dnes je to mix. Časť poslancov funguje starým spôsobom, ale problémom sú aj niektorí noví. Mnohí z nich sú nespochybniteľní bojovníci proti korupcii, novinári, ľudia z občianskych iniciatív, ale nechcú chápať, že existuje aj niečo ako stranícka disciplína a viazanosť programom. Nedávno som bol svedkom bizarnej situácie, keď sa v televíznej diskusii súčasný poslanec a bývalý veľmi tvrdý protikorupčný novinár chválil tým, že hlasoval proti programovému vyhláseniu vlády a aj proti rozpočtu. Pritom je členom vládnej koalície. Tým chcem ilustrovať, že nielen staré štruktúry a oligarchovia bránia zmenám. Je to aj o nerešpektovaní základných pravidiel politiky.

Blok Petra Porošenka je rozbitý a hlasuje veľmi často proti vládnym návrhom zákonov. Daňová reforma bola potopená práve poslancami Bloku Petra Porošenka a Samopomoci. Zdieľať

Vy vlastne hovoríte, že na Ukrajine nefungujú inštitúcie a štátna autorita. Otázkou je, či sa v takejto krajine štátna autorita dá nastoliť demokratickou, neautoritatívnou cestou.

Po páde komunizmu sa viedli vášnivé diskusie, či demokracia nebude prekážkou úspešnej transformácie. Kvôli populizmu, starým štruktúram a podobne. Keď sa však pozriete na skúsenosti s dvadsiatimi piatimi rokmi transformácie, tak sa ukazuje, že krajiny, ktoré robili reformy a zaviedli demokraciu, boli úspešnejšie ako tie, ktoré sa pokúšali transformovať autoritatívnou cestou.

Nemôže byť Ukrajine kultúrne bližšia skôr ruská cesta, kde sa štátna autorita obnovila autoritatívnou cestou? 

To je dobrá otázka, lebo je to ešte zložitejšie. Nemáme len Rusko, ale aj Maďarsko, ktoré je neliberálnou demokraciou. Ale ostaňme na Ukrajine. Na jednej strane hovoríme, ako tam nič nefunguje, ale už menej sa hovorí o tom, čo sa urobilo. Za rok a pol od Majdanu sa tu urobilo omnoho viac ako predtým za vyše dvadsať rokov.  Vidím veľký rozdiel medzi Ruskom a Ukrajinou v prospech Ukrajiny. Viaceré médiá sú tu síce vlastnené oligarchami, dokonca takými, čo ušli do Ruska, napriek tomu sú veľmi kritické a proreformné. V porovnaní s Ruskom je tu oveľa silnejšia občianska spoločnosť. Už to, čo ľudia vyjadrili v Oranžovej revolúcii a na Euromajdane, je jasným prejavom veľkého rozdielu.

Veríte tomu, že oligarcha pri moci môže reformovať oligarchický systém na ústavnú demokraciu s riadnou deľbou moci?

Nedovolil by som si to tak príkro formulovať, že ak je oligarcha prezidentom, tak nedovolí reformovať oligarchický systém. Tým nehovorím, že problém nie je aj u prezidenta. Zjavne je. Skôr je to o tom, ako chápe svoju dejinnú zodpovednosť. Aj oligarchovia sú rôzni. Porošenko zbohatol podnikaním v relatívne otvorenom odvetví, ako je potravinársky priemysel, iné to bolo u oligarchov, ako je Kolomijskyj, ktorí zbohatli v energetike, zneužitím dominantného postavenia alebo špinavou privatizáciou. Netvrdil by som teda, že je nemožné, aby oligarcha reformoval systém. Áno, keby tam nebol, možno by to bolo rýchlejšie.

Dnes veľká časť Ukrajincov žije kvôli vysokej devalvácii a inflácii na hrane prežitia. Existuje nejaká hranica, pri ktorej môže prísť ku kolapsu?

Neviem, či sa dá takáto hranica stanoviť. Dnes je priemerný plat na Ukrajine približne 170 eur. Pred devalváciou a infláciou uvádzalo desať percent ľudí, že má málo peňazí na to, aby sa mohli dostatočne najesť. Dnes je to dvadsať percent. Problém je, že väčšina ľudí si myslí, že už si prešli tým najhorším. Zďaleka však ešte nie sú za vodou. Ani z pohľadu stability meny. Stále si nemôžu požičať na trhoch, len cez MMF. Pričom predčasné voľby by pravdepodobne viedli k prerušeniu programu MMF, lebo by sa neplnili kritériá. Vôbec teda nie je vylúčené, že môže dôjsť k turbulenciám a ďalšiemu znehodnoteniu meny. Toto akoby si niektorí politici neuvedomovali.

Netvrdil by som teda, že je nemožné, aby oligarcha reformoval systém. Áno, keby tam nebol, možno by to bolo rýchlejšie. Zdieľať

Pomerne veľká skupina ľudí na Ukrajine hovorí o možnosti, že vypukne tretí Majdan, ku ktorému by mohla viesť práve sociálna nespokojnosť a napätie. Vnímate takéto riziko?

Nemyslím si, že hrozí nový Majdan. K prvému aj druhému Majdanu viedlo niečo, čo zjednotilo veľkú väčšinu ľudí. Raz to bol volebný podvod a potom nepodpísanie asociačnej dohody s EÚ a obrat smerom k  Rusku. Prvý aj druhýkrát to bolo niečo veľké a politicky zjednocujúce. Nemyslím si, že teraz existuje idea, ktorá by bola podobne silná. Tým nehovorím, že nemôžu existovať sociálne nepokoje, napokon demonštrácie sú na každodennom poriadku už dnes, pričom ich súčasťou sú niekedy aj násilnosti.

Každé prognózovanie je ťažké. Kvôli ťažkej sociálnej situácii rastie sociálna nespokojnosť, z čoho prirodzene profitujú populisti. Problém je, že na Ukrajine vidím iba troch politikov, ktorí dokážu efektívne komunikovať s verejnosťou, pod čím myslím najmä vystupovanie v televízii. Ide o Tymošenkovú, Ljaška a bývalého gruzínskeho prezidenta Saakašviliho. Najpopulárnejším politikom je už dnes práve Saakašvili. On, samozrejme, tiež používa populizmus, najmä keď neustále obviňuje Jaceňukovu vládu, často nepodložene, ale zároveň kritizuje pomalý postup reforiem a deklaruje, že on chce reformy robiť.

Aké sú jeho politické ambície?

Najvyššie, chce byť buď prezident, alebo premiér. Keď niekto zakladá stranu, musí mať najvyššie ambície. On síce o strane otvorene nehovorí, ale tým, ako buduje protikorupčné hnutie, to reálne robí. Dobrá správa na tom je, že Saakašvili môže podchytiť negatívnu energiu zo sklamania voličov a asi je lepšie, ak ju podchytí niekto taký proreformný, ako je on.

Aj keď je to politický hazardér?

Nie som jeho fanúšik, ale musím povedať, že je to politik, ktorý má výsledky. Zmenil Gruzínsko, urobil tam zásadné reformy. Mimochodom také, ktoré potrebuje aj Ukrajina. Iste, vždy sa dá povedať, ako ich urobil, otázka je, ako by ich robil na Ukrajine, ale aj on dobre vie, že Ukrajina nie je Gruzínsko.

V akom zmysle?

Aj keby vyhral voľby, musel by vládnuť v koalícii. Či by takáto koalícia bola proreformnejšia, ako je tá dnešná, je ťažké predvídať, ale on by určite na urýchlenie reforiem tlačil.

Otázka je, či by takéto reformy na Ukrajine prežil.

Tých otázok je, samozrejme, veľmi veľa, avšak chcem povedať, že aj v tej negatívnej situácii možno nájsť isté pozitíva. Na Ukrajine to dnes znamená, že najpopulárnejšou političkou nie je Tymošenková, ktorá bojuje proti každému nepopulárnemu opatreniu, alebo Ljaško, ktorý je úplne proti všetkému, ale Saakašvili.

Nie sú všetky tieto problémy Ukrajiny natoľko závažné, že by bolo pre Kyjev lepšie, aby uzavrel v Donbase prímerie takpovediac za akýchkoľvek podmienok?

Určite nie.

Prečo?

Pretože to tak Ukrajinci necítia, čo je úplne prirodzené. Už preto, že ruská agresia dotvorila ukrajinský politický národ a zjednotila Ukrajincov. Hoci menšina by možno s prímerím za akýchkoľvek podmienok súhlasila, väčšina o tom nechce ani počuť. Užitočné by skôr bolo, keby táto agresia zjednotila politickú triedu, aspoň proreformnú časť, aby naozaj začala reformy brať vážne. Je to totiž jediná šanca, ako môže Ukrajina získať kontrolu nad Donbasom a možno neskôr naspäť aj Krym.

Ako?

Dosiahnuť to môžu iba vtedy, ak sa ľuďom na Ukrajine bude žiť lepšie ako v Rusku. A to bude len vtedy, ak urobia úspešné reformy. Ukrajina by potrebovala svojho Churchilla, ale nemá ho. Pritom práve pre všetky tieto problémy na Ukrajine cítiť dopyt po naozajstnom lídrovi, ktorý by pomenoval problémy, nešiel by ľahšou cestou a povedal by ľuďom, že prídu ťažké časy. Myslím si, že toto je práve voľný priestor, ktorý využíva Saakašvili.

Poďme k Slovensku. Sme krátko pred voľbami, v ktorých už nekandidujete. Je niekto v slovenskej politike, kto reprezentuje váš pohľad na politiku?

Áno, je, ale sú to skôr jednotlivci. Asi mám ten istý problém ako mnoho ďalších voličov pravice. Vedel by som si vybrať pár mien...

... vyberte niektoré.

Napríklad František Šebej, ktorého by som vedel voliť hneď. To ale neznamená, že budem v týchto voľbách voliť Most-Híd (smiech). Takí ľudia sú aj v iných stranách, ale nechcem ich menovať.  Voľby ale nie sú súťažou krásy, kde si vyberáme niekoho ideálneho, napokon ani my sme ideálni neboli. Ale dnes je to o čosi ťažšie, takže zatiaľ neviem, koho budem voliť.

Ukrajina by potrebovala svojho Churchilla, ale nemá ho. Pritom práve pre všetky tieto problémy na Ukrajine cítiť dopyt po naozajstnom lídrovi. Zdieľať

Najotvorenejšie sa k vám hlási Miroslav Beblavý zo Siete, ktorý sa považuje za vášho žiaka. Vy ste ale jeho meno neuviedli.

Prácu Mira Beblavého si vážim, ale nemyslím si, že máme rovnaké názory na všetky veci. Napokon nedávno sám reagoval na jeden môj článok, kde tvrdil, že vidí úplne inak otázku dotovania vlakov. V článku som kritizoval Procházkov postoj, ktorý chce súčasné dotácie zachovať.

Pôjdete vôbec voliť?

Určite áno a určite od stredu napravo a tak, aby môj hlas neprepadol.

Bieda dnešnej pravice je aj v tom, že v kampani sa nediskutuje o žiadnej ekonomickej téme a žiadnom riešení nejakého problému. Čo považujete za tému, ktorej by sa mali strany venovať?

Vytváranie predpokladov pre úspešnú budúcnosť, to znamená najmä konkurencieschopnosť a vzdelanie. Myslím si, že je pomerne jasné, čo a ako treba robiť. Chýba mi aj triezvy pohľad na utečeneckú krízu a jej riešenie. Niektorí túto tému silne demagogicky zneužívajú, iní sa nevyjadrujú.

Ako by mal triezvy pohľad vyzerať?

Mal by to byť vyvážený postoj, teda že musíme pomáhať vrátanie prijatia nášho podielu zodpovednosti a  nákladov. Nehovorím o kvótach, tie nefungujú. Treba oddeliť humanitárnych utečencov od ekonomických migrantov, lepšie chrániť vonkajšiu hranicu. Náš postoj má byť racionálny, ale citlivý zároveň. A to mi chýba. Tretí problém, ktorý vidím, je snaha súťažiť s populistami populizmom. Ak chce byť niekto alternatívou, tak sa musí voči vláde vymedziť. Minimálny predpoklad je, že keď sa voči niekomu vymedzujem, tak musím povedať, že s ním nebudem vládnuť.

Pri utečencoch je základný problém v tom, že zatiaľ čo Nemci a Švédi si myslia, že je to európsky problém, ostatní si potichu alebo nahlas myslia, že je to nemecký, respektíve švédsky problém. Prečo si myslíte, že je to európsky, a nie nemecký problém?

Ak profitujeme zo spoločnej Európy, musíme byť schopní podieľať sa minimálne na spoločných nákladoch v ochrane spoločnej hranice.

Bojíme sa pomenovávať problémy. Politikov, ktorí ich pomenovávali, sme považovali za extrémistov a xenofóbov. Mnohí nimi pritom neboli. Zdieľať

Ale to robíme. A aj na strednú Európu sa v tom dá spoľahnúť.

Netvrdím, že všetko, čo robí Nemecko, je správne. Problém bol šialene podcenený. Ten problém je hlbší. Akoby sme kvôli politickej korektnosti a multikulturalizmu nedokázali chrániť hodnoty, na ktorých stojí EÚ. Bojíme sa pomenovávať problémy. Medzi demagógiou a zneužívaním problému utečencov a pravdivým pomenovávaním je len tenká čiara. To, prečo je kríza taká veľká, súvisí práve s tým, že sme sa v Európe báli pomenovávať problémy. Politikov, ktorí ich pomenovávali, sme považovali za extrémistov a xenofóbov. Mnohí nimi pritom neboli.

Napríklad?

V značnej miere Geert Wilders. Iba pomenovával problém, ktorý sa ostatní báli pomenovať. Problém vidím v tom, že mi tu chýba silný politický hlas, ktorý by problémy nezneužíval a súčasne by nemlčal. Nie je to ľahké, ale treba sa o to usilovať. Treba byť tvrdý a ekonomických utečencov vracať, ale súčasne citlivý a humanitárnych utečencov prijímať.

Kritici, ktorí tvrdia, že ide o nemecký problém, majú pomerne presvedčivé argumenty. Utečencov pozvala do Nemecka Angela Merkelová, ona vyhlásila, že Nemecko to zvládne a imigranti sami chcú žiť v Nemecku, nie u nás, či mnohých iných krajinách EÚ. Prečo by to mal byť európsky problém?

To, že kancelárka Merkelová urobila chybu, dnes vie už aj ona sama. Ak tvrdím, že treba hľadať rozumné a citlivé riešenie, to neznamená, že vo všetkom dávam za pravdu Angele Merkelovej. Táto kríza nie je len nemecký problém, ak sa pozriete na stav demografie, my potrebujeme migrantov. Ak profitujeme zo Schengenu, musíme niesť časť nákladov iných. Udržateľné a spoločne akceptované riešenie utečeneckej krízy rozhodne nielen o udržateľnosti Shengenu, ale aj EÚ ako takej, a to je určite aj náš, a nie len nemecký problém.

Prejdime na inú tému. V poslednom období prebiehali dva štrajky, Robert Fico sestričkám ani učiteľom neustúpil. Keby ste boli na jeho mieste, správali by ste sa rovnako? Pýtame sa aj preto, že ste v minulosti podobný štrajk lekárov tvrdo kritizovali.

Áno, nesúhlasil som vtedy ani s rozhodnutím premiérky Radičovej, ktorá lekárom po nočnom rokovaní ustúpila bez vedomia vlády. Pokiaľ ide o dnešnú situáciu, myslím si, že ja by som v nej nebol.

To nemôžete vedieť.

Môžem predpokladať, akú prioritu by som presadzoval, keby som bol členom vlády. Keď sme zdedili rozvrátené verejné financie po Ficovej vláde v roku 2010, museli sme vtedy robiť až kruté úsporné opatrenia. Jediná výnimka, kde sme ich nerobili, bolo školstvo. Vždy sme tvrdili, že školstvo má byť priorita a má naň ísť viac peňazí. Problém bol, že vždy sme museli byť tí, ktorí šetrili, pretože zdedili zlú situáciu. Potom ako sme počas druhej Dzurindovej vlády naštartovali ekonomiku, prvá Ficova vláda mala v porovnaní so štátmi EÚ dvojnásobný nárast verejných zdrojov. Každá rozumná vláda by značnú časť peňazí použila na dofinancovanie školstva. Pre Ficovu vládu bolo prioritou investovanie do zdravotníctva, nárast verejných výdavkov bol až 50 percent. Spokojnosť pacientov aj lekárov sa však v tom čase znížila, pretože tie peniaze sa rozkradli.

Druhá Ficova vláda bola v inej situácii, musela šetriť, ale pozrite sa, na čom šetrí a kde sa cez sociálne balíčky rozdáva. Nehovoriac o predražených IT a infraštrukturálnych projektoch, kde vláda rozhadzuje miliardy. Preto by som bol v inej situácii ako súčasný minister financií.

Spýtame sa inak: Zaslúžia si sestričky zvýšiť mzdy?

Iste. Zaslúžia si sestričky, sociálni pracovníci, aj platy v školstve sú nedôstojné. V princípe som proti štrajkom, ale tento štrajk podporujem. Učiteľom totiž nejde len o platy, ale aj o systémové zmeny a reformy. Preto je to iný štrajk, ako bol povedzme štrajk železničiarov, ktorý bol protisystémový, pretože železničiari boli proti reforme železníc. Preto vidím skôr analógiu medzi štrajkom z 26. novembra 1989 a dnešným učiteľským štrajkom.

Až tak?

V zmysle, že požiadavky sú oprávnené a učitelia bojujú aj za potrebné zmeny a nielen za svoje platy. Učiteľské platy sú nedôstojné. Ak chceme, aby bolo Slovensko v budúcnosti úspešné, bez zvýšenia platov učiteľov, ale aj zmien v školstve to možné nebude. Rozdiel oproti lekárskemu štrajku, ktorý som kritizoval, je v tom, že vtedy lekári doslova vydierali vládu a tá pritom robila potrebné reformy v zdravotníctve.

Lietate medzi Kyjevom a Bratislavou, čo sú výrazne odlišné svety. Problémy pomenúvate tam aj doma. Keď sa vrátite z Ukrajiny na Slovensko, máte pocit, že to u nás ide v zásade dobrým smerom alebo sa vždy nanovo znepokojíte?

V prvom rade, Ukrajina a Slovensko nie sú až také odlišné svety. V mnohom sú, ale Ukrajinci a Slováci sú si kultúrne a civilizačne veľmi podobní. My nie sme iní, iba sme mali väčšie šťastie.

To neznie veľmi ekonomicky.

Ale je to tak. V roku 1989 sme mali šťastie, že sme žili v Československu. Nebyť toho, ako by asi vyzerali reformy na Slovensku? Obávam sa, že dosť ukrajinsky. Podobne to bolo v roku 1998, keby sme nemali maďarskú menšinu, ako by vznikla väčšina proti Mečiarovi? Tretí dôvod, že sme dnes inde ako Ukrajina, boli reformy dvoch Dzurindových vlád. Nebyť týchto troch veci, neboli by sme náhodou tam, kde je dnes Ukrajina? Netvrdím, že medzi nami a Ukrajinou nie je rozdiel, je, ale nie až taký veľký. Nemali by sme sa cítiť, že sme až takí iní.

Po týchto voľbách už nebudete poslancom parlamentu, budete sa ďalej venovať iba Ukrajine alebo chystáte aj nejaký slovenský projekt?

Vraciam sa do think-tanku MESA 10, ktorý som pred vyše 20 rokmi zakladal. Chceme sa venovať viacerým projektom, najmä školstvu. Za 25 rokov je to reformne najviac podvýživená oblasť na Slovensku. Odchádzam teda z politiky, ale nie z verejného priestoru.

Foto: Zuzana Očovanová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo