Uzly času Pocta Penelope

Reč je o Penelope, manželke slávneho hrdinu Homérovho eposu. Ona síce nejde do vojny v Tróji ako jej manžel Odyseus, no pre ňu sa vojna odohráva vo vlastnom dome.

Ostala sama s dieťaťom, ktoré musí vychovávať, a s kráľovským palácom, ktorý musí brániť pred násilníckymi nápadníkmi. Tí ho z rozmaru okupujú, bez hanby a bujaro hodujú, kántriac cudzí majetok, a čakajú, kým si jedného z nich vyberie, aby ho urobila novým kráľom Itaky.

Ona však nechce nikoho iného a odoláva im vďaka svojmu dôvtipnému úskoku: svojim nápadníkom sľúbi, že si niektorého z nich vyberie, až keď dokončí veľkolepý rubáš – pohrebné plátno pre svojho svokra, aby keď raz umrie, mohla ho dôstojne pochovať.

Odkedy ho začala tkať, uplynuli už štyri roky a nápadníci začínajú byť čoraz viac podozrievaví. Preto im jedna slúžka prezradí, že rubáš, ktorý Penelopa tká cez deň, cez noc zas rozpletá. Po jej odhalení je potom nútená dielo dokončiť, ale Odyseus sa medzitým stihne vrátiť domov.

Jej „zápletka“ zafungovala, pretože pomocou nej dokázala premeniť tradične ženskú prácu na prostriedok, ktorým „oklamala“ svojich nápadníkov. No najmä, čo sa v jej prípade ešte viac ráta, oklamala čas.

U Homéra znamenajú metafory život pretavený do obrazov a tak by sa mali aj čítať: život sa nevyčerpáva len jednoduchým nasledovaním – striedaním dní za sebou, ale tým, že im vieme dávať zmysel.

A ako? Tak, že z nich utkáme zápletku, čiže nejaký príbeh. Robíme to bez toho, aby sme si to uvedomovali, keď niekomu rozprávame o svojom živote: nevykladáme mu „príbeh“ o obyčajnom plynutí dní, ktoré ubehli od nášho narodenia až po ten dnešný deň, ale hovoríme mu len o „uzloch“, ktoré „utkali“ v časovej tkanine spoločnej pre všetky životy ten „náš“ neopakovateľný príbeh: tieto uzly sú naše rozhodnutia.

Penelopa nám to všetko pomáha vidieť jasnejšie. Prečo?

Život je tkanina, v ktorej sa prepletá osobná niť s niťami svetových dejín.Zdieľať

V gréckom svete sú obe, pradenie a tkanie, obrazmi osudu. Moiry (Prideľovačky, Sudičky) sú bohyne, ktoré spriadajú a tkajú každý jeden život: každému človeku Lachesis (Losujúca) pridelí presne určené množstvo surovej vlny, ktorú Klótho (Priadka) premení pradením na niť útoku, tú horizontálnu, ktorú Atropos (Neodvratná) s člnkom, ku ktorému je priviazaná táto niť, vedie ponad vertikálne nite upevnené na krosnách (osnovu) a popod ne, až kým ju nedotká.

Meno Penelopa možno práve pochádza z toho gréckeho slova pre člnok (aj ona, rovnako ako jej manžel, „sa plaví naprieč“ rozbúrenými vodami), ktorý sa používa na vedenie nití útoku do osnovy, z ktorej vzniká látka (z latinského textum pochádzajú slová látka aj text).

Život je tkanina, v ktorej sa prepletá osobná niť s niťami svetových dejín: keď sa táto niť skončí, teda keď sa tkanina dotká, skončí sa aj život.

Tento obraz, ktorý si pamätajú len tí, ktorí vedia, ako sa vyrába látka na krosnách, alebo ten, ktorý sa skrýva vo výrazoch ako „uzly času“, vysvetľuje Penelopin dôvtipný úskok: ako bohyňa osudu netká len tak hocijakú látku, ale rubáš pre starého Laerta (Odyseovho otca): tým odďaľuje jeho smrť, udržiava Itaku pri živote a odsúva voľbu Odyseovho nástupcu.

Osud je v jej rukách: naťahuje – tká a rozpletá – čas. A preto stojí za povšimnutie, že Homér zveruje vyústenie príbehu Penelope, „najinteligentnejšej zo žien“, a je to naozaj ona, kto príbeh dotiahne do konca. A pritom je súčasťou spoločnosti, ktorá ženy odsúva do okrajových alebo čisto funkčných rolí.

Žena je tá, ktorá „stvárňuje čas“, možno preto, že vo svojej duši a tele pozná prirodzený rytmus života. Odyseus je zručný v tkaní slova, Penelopa je zručná v tkaní času; on drží niť rozprávania príbehu, ona niť osudu; on je vynaliezavý v konaní, ona v bytí.

Je to Penelopa, ktorá umožnila Itake, aby zostala Itakou, a Odyseovi, aby sa definitívne prinavrátil k Odyseovi.Zdieľať

Vskutku, v 23. speve tejto epickej básne, jednej z mojich najobľúbenejších, je to práve ona, kto Odyseovi prinavráti jeho identitu ďalším vydareným kúskom. Penelopa je presvedčená, že ju chce oklamať akýsi boh, a preto sa obáva, že muž stojaci pred ňou nie je skutočný Odyseus.

Preto požiada slúžku, aby vyniesla posteľ z manželskej izby, aby mal muž kde spať. Odyseus je však rozzúrený, pretože – ako jediný o tom vie svoje – sám postavil ich lôžko tak, že ho vyrezal do koreňa nádherného olivovníka: nedá sa pohnúť, je stredom paláca, koreňom, z ktorého Itaka čerpá svoj život.

Ako by ho len mohla dať porúbať a preniesť?! Až keď vidí Odyseovu reakciu, Penelopa ho môže v tej chvíli znovu spoznať a prinavrátiť mu jeho identitu. Homér v dojímavej výmene rolí (resp. zmeny perspektívy celého príbehu) rozpráva o tom, ako sa Penelopa vrhne Odyseovi okolo krku ako nejaký stroskotanec, ktorý po tom, čo spadol do mora kvôli Poseidónovi, uvidí konečne vytúženú pevninu.

Obaja teda stroskotali (pevné páry – mám na mysli aj svojich rodičov, ktorí práve oslávili 55 rokov manželstva – sú tie, ktoré spoločne a z lásky prekonávajú nevyhnutné stroskotania života) a jeden pre druhého sa stali tou „pevnou pôdou“.

Tí dvaja potom na lôžku, koreni olivy, strávia najkrajšiu noc básne: medzi tým, ako si rozprávajú, čo všetko zažili, a medzi tým, ako sa milujú, skutočne „pozastavia“ čas.

Aténa sa totiž rozhodne zastaviť slnečný voz a nad mieru predĺžiť tmu: manželia v tej najdlhšej noci na svete znovu položili základy Itaky.

Ale je to Penelopa, ktorá umožnila Itake, aby zostala Itakou, a Odyseovi, aby sa definitívne prinavrátil k Odyseovi: bez nej by Odysea bola len príbehom o dobrodružstvách a pomste, ale namiesto toho je to príbeh muža a ženy, ktorí spolu zošívajú plátno času, rozorvané absurdnými vojnami a rozmarnými božstvami.

Odysea života je utkaným plátnom, na ktorom raz muž predstavuje rub/útok a žena líce/osnovu a inokedy je to naopak: jednoducho bez jedného či druhého by tu nebol žiaden „príbeh“.