Utvorte koridor, o slovo sa hlási biskup Lach

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Utvorte koridor, o slovo sa hlási biskup Lach

Robert Fico prijal hodenú rukavicu a urobil z biskupa Milana Lacha svojho partnera medzi biskupmi.

V prvom rade je to zásluha samotného biskupa Lacha: Okamžite zastavte „zastrašovanie tých, ktorým jasne leží na srdci dobro pacienta a ich profesijná povinnosť a česť,“ napísal premiérovi Ficovi o požiadavkách sestier.

Tie slová už pozná celá krajina. Ale ich sila nie je len v ich tvrdosti.

Biskup ich adresuje politikovi, ktorý sa považuje za advokáta chudobných a politického reprezentanta Slovenska, ktoré sa začína za Pezinkom a Sencom. A náš biskup ich najmocnejšiemu mužovi v štáte hovorí práve z periférie krajiny a v mene okraja spoločnosti. Dokonalý politický kontrast.

A pokračuje: „Zároveň sa obraciam na predstaviteľov finančných a iných štruktúr skrytej, ale reálnej moci, ktoré sú pravými pôvodcami súčasných problémov a v skutočnosti riadia slovenské zdravotníctvo a ďalšie oblasti života našej krajiny vrátane tzv. veľkej politiky: v mene chudobných, utláčaných, okrádaných a vykorisťovaných vás naliehavo žiadam: prestaňte považovať občanov Slovenskej republiky len za zdroj obohatenia a ľahkého zisku!“

Takéto slová sme od slovenského biskupa dávno nepočuli. Napokon, biskupa, ktorý sa nebojí priamej výmeny názorov s mocnými tohto štátu, sme tu už dlho nemali. Niet preto divu, že v posledných dňoch sa stali hitom internetu.

Ficova reakcia, kde chcel biskupov sociálny argument politicky degradovať a zafarbiť, bola slabšia. Ale dosť silná na to, aby sa stal biskup Lach verejne rešpektovaným biskupom, ktorého slová berú politici vážne.

Biskup Lach je najmladší slovenský biskup (ročník 1973). Generačne patrí k pokoleniu Radoslava Procházku, Daniela Lipšica či Roberta Kaliňáka, aj keď je z nich najmladší. V poslednom čase sa hovorí o vzniku novej gréckokatolíckej diecézy, podľa niektorých zdrojov je to iba otázkou času a nikoho by neprekvapilo, keby sa na jej čelo postavil práve dnešný pomocný biskup Milan Lach. Ak niekto pozná cirkevné pomery, tak vie, že ak sa práve v tejto chvíli tento muž pustil do otvorenej spoločenskej kritiky, svoju cestu k biskupskému sídlu si tým nepotvrdil, skôr skomplikoval. Ukazuje preto, čo je pre neho dôležitejšie. Tým jeho autorita v cirkvi môže len vzrásť.

Biskup Lach patrí do skupiny zaujímavých slovenských biskupov, zhodou okolností, podobne ako Cyril Vasiľ či Milan Šášik, aj on je gréckokatolík, hovorí viacerými rečami, má solídne vzdelanie – a najmä chuť vyjadrovať sa k verejným témam a politike. 

Za pozornosť však stojí iná otázka: Nie až tak to, prečo sa jeho slová stretli s úspechom, to musí byť každému jasné, skôr to, akú rolu týmto vystupovaním začína plniť.

Všetci vieme, že slovenskí veriaci túžia po tom, aby ich biskupi a kňazi zaujímali stanoviská k spoločenským a politickým témam. A aby pritom nehovorili jazykom katechizmu, ale civilnejšie a dostupnejšie. Spôsobov je mnoho, jedným z nich sú prejavy pápeža Františka, iným vystupovanie newyorského kardinála Dolana alebo pražského primasa Duku. Zrozumiteľnejšie pritom neznamená, že proti katechizmu. Práve naopak. Tajomstvo všetkých vyššie spomínaných biskupov spočíva práve v tom. Na Slovensku tento priestor nebol celkom objavený.

Tak trochu to súvisí aj s odkazom zosnulého Antona Srholca. Keď som sa s Františkom Mikloškom rozprával o tom, prečo bol jeho pohreb v Skalici taký triumfálny, prečo za jeho truhlou kráčali davy, Mikloško povedal práve toto: Ľudia si cenili, že hovoril verejne.

Srholcov pohreb preto nebol manifestáciou liberálneho katolicizmu ani prejavom kritiky hierarchie, hoci jedno aj druhé (najmä v Bratislave) prítomné bolo. Bolo to niečo viac. Bolo to ocenenie kňaza, ktorý nebol len známy kazateľ, ale bol aj spoločensky a verejne prítomný. Videli sme to už aj predtým.

Pamätáme si najslávnejšie momenty banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža: Keď išiel do priameho konfliktu s Vladimírom Mečiarom alebo keď kritizoval relativistické postoje Ivety Radičovej. Zastal sa svojej cirkvi, jej učenia a hodnôt – a urobil to zrozumiteľne. Titulné stránky novín to nemohli ignorovať. Naopak, keď začal neskôr svoje pôvodné postoje zahmlievať alebo meniť, záujem poklesol.

Niečo podobné stálo aj za úspechom arcibiskupa Roberta Bezáka. O viacerých témach hovoril otvorene a civilným jazykom, či už to boli niektoré vnútorné problémy cirkvi, alebo iné otázky. Keď som čítal knižný rozhovor, ktorý s nim spravila Marie Vrabcová, bilo to do očí: O mnohých veciach uvažoval Bezák originálne a podnetne, až mi bolo ľúto, že otváral stále nové témy a nesústredil sa len na niektoré z nich.

Ale pozor, nemali by sme zmiešať dve veci.

Srholec aj Bezák sa stali v istých kruhoch menami, ktorými sa kritizovala slovenská cirkev, čiastočne právom, ale do veľkej miery prehnane a nerealisticky. Takýmito výrokmi rástol kredit Srholca aj Bezáka medzi liberálnejšími ľuďmi mimo cirkvi, ich vplyv v cirkvi však začal práve vtedy klesať. A nie je to žiadny paradox.

Pamätám si, ako som svojho času narazil na nedorozumenie, keď som niekoľkým úprimným podporovateľom arcibiskupa Bezáka navrhol, či nechcú kvôli svojmu vzťahu k arcibiskupovi začať chodiť do kostola a verejne hovoriť, že ich pre vieru získal odvolaný arcibiskup. Niektorí ma nechápali, niektorí vysmiali. Lenže práve to je pri biskupovi meradlom úspechu, či získava ľudí pre vieru, obrazne povedané, či je dobrým pastierom svojho stáda.

To, že sa medzi jeho podporovateľmi nenašla takáto skupina ľudí, mi bolo vždy trochu ľúto, najmä kvôli samotnému arcibiskupovi. Ukázalo to, ako sa spoločenské postavenie biskupa oslabí, keď sa jeho úspech meria niečím iným, než by sa mal.

Chcem tým povedať, že aj na Slovensku, tak ako vo svete platí, že ak sa kňaz neuzavrie pred ľuďmi v kostole, ak vyjde so svojimi témami na verejnosť, ocení ho viac ľudí než len tí, čo chodia pravidelne do kostola. Ale postavenie verejne angažovaného biskupa je najsilnejšie vtedy, keď zostáva kňazom alebo biskupom, ktorý reprezentuje svojich veriacich a svoju cirkev, ale zároveň aj ďalších, bez ohľadu na vieru či miesto v cirkvi.

Myslím si, že to je tajomstvo úspechu pápeža Františka a týmto smerom sa práve vydal aj biskup Milan Lach.

Hoci k sociálnemu angažovaniu cirkvi mám za istých okolností svoje výhrady, držím mu v tom palce. Takého biskupa totiž nepotrebuje len naša cirkev, ale aj naša spoločnosť.

 

Foto: Púť zaľúbených / Lukáš Ronec: foto.ronec.sk

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo