Problém Romana Mikulca Keď OĽaNO stráca pud sebazáchovy

Minister vnútra Roman Mikulec opäť vďaka podpore OĽaNO odolal tlaku na odchod z funkcie. Nemáme krištáľovú guľu, ale existuje veľká pochybnosť o tom, či ministrovo pokračovanie vo funkcii Matovičova strana o nejakých pár mesiacov zhodnotí ako svoje víťazstvo.

Zatiaľ nie je na stole presvedčivý dôkaz, že Mikulcovým problémom by bola korupcia. Aktuálna kauza, ktorá je spojená s riešením situácie na ukrajinskej hranici, svedčí skôr o žalostnej komunikácii a zároveň o politickom diletantstve. Inak si ťažko vysvetliť, prečo si minister ani jeho okolie nevyhodnotili, aké politické riziká má nápad povolať si v krízovej situácii na pomoc firmu s väzbami na vlastnú stranu.

Lenže to je menší problém. Existuje totiž veľa dobrých dôvodov myslieť si, že skutočný problém ministra Mikulca sa volá nekompetentnosť a neschopnosť zvládať riadenie ťažkého rezortu.

Ukázalo sa to už minulý rok, keď sa rozpútal mocenský boj medzi jednotlivými zložkami polície. Zašlo to až tak ďaleko, že jedna zložka polície podnikala za asistencie kukláčov manévre proti inej a vzájomne sa obviňovali z nezákonných postupov pri vyšetrovaní.

Bolo politickou úlohou Romana Mikulca, aby takýto vývoj nedopustil. Nezvládol to. Aj preto, že včas netlačil na zmenu legislatívy, ktorú presadil ešte Smer, aby tak zablokoval budúcu personálnu obmenu vo vedení polície.

Uskutočnenie týchto zmien mala pritom vláda vo svojom programovom vyhlásení a minister si musel dobre uvedomovať riziká, ktoré vyplývajú z toho, ak sa tieto zmeny nepresadia čo najskôr.

Podcenil to a výsledkom bol stav, keď veľká časť verejnosti pri vyšetrovaní ostro sledovaných káuz nadobudla pocit, že sa už nedá veriť nikomu a ničomu. To dokázal politicky najlepšie využiť Robert Fico.

Minister vnútra pritom nie je v osobe Mikulca žiadna ťažká váha, ktorej obetovaním by OĽaNO riskovalo veľké politické škody.Zdieľať

Vráťme sa späť do týchto dní. Ešte v januári zasadala bezpečnostná rada štátu, po ktorej ministri Naď a Korčok otvorene hovorili o tom, že aj limitovaný ruský útok na Ukrajinu môže znamenať desaťtisíce utečencov na našej hranici.

Keď takáto situácia nastala, vyšlo najavo, že hoci na ministerstve vnútra máme sekciu krízového riadenia so skoro dvesto ľuďmi, krízu na hranici v prvých dňoch hasili v značnej miere mimovládky a dobrovoľníci a potom si štát musel zavolať na pomoc súkromné firmy.

Okrem iného preto, že sa slovami šéfa tohto ministerského útvaru „nepodarilo vybudovať odolný systém krízového riadenia“. A to napriek tomu, že od ostatných volieb čelíme v dôsledku pandémie rôznym krízovým situáciám v podstate nepretržite.

Skutočnosť, že štátny tajomník, ktorý má túto agendu v portfóliu, nedokázal počas najhorúcejších dní zrušiť dovolenku, len podčiarkuje tento smutný obraz. Politickú zodpovednosť zaň však nesie jednoznačne Roman Mikulec.

Minister vnútra pritom nie je v osobe Mikulca žiadna ťažká váha, ktorej obetovaním by OĽaNO riskovalo veľké politické škody.

Mikulec ani po dvoch rokoch na čele rezortu, ktorý by mal byť pre antikorupčné hnutie vlajkovou loďou, nepatrí k výrazným tváram hnutia. Vo voľbách získal skromných sedemtisíc preferenčných hlasov, no ani dva roky po nich sa neumiestňuje na popredných miestach v rebríčkoch dôveryhodnosti politikov a na rozdiel napríklad od ministrov Budaja či Naďa ani nestelesňuje dôležité témy. Aj programový headline v podobe prinavrátenia spravodlivosti si spájame skôr s inými ľuďmi.

To, že OĽaNO zubami-nechtami drží v kresle ministra, ktorý má preukázateľne problém zvládať taký exponovaný rezort, ako je vnútro, preto dáva len malú politickú logiku.

Skôr to už hraničí so stratou pudu politickej sebazáchovy.