Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
25. marec 2022

Sviečková manifestácia

Deň, keď sme si povedali: Nesmieme sa báť!

Ťahať do verejného priestoru ľudí s vedomím sily režimu, ktorý používa obušky a vraždí, to si vyžadovalo veľkú dávku odvahy.

Deň, keď sme si povedali: Nesmieme sa báť!

Foto: archív ÚPN

Udalosť z 25. marca 1988 si na Slovensku pripomíname ako pamätný deň: Deň nespravodlivo stíhaných. Pripomína nám obdobie totalitného režimu i odvahu ľudí v neslobodnej krajine.

Ako sa to začalo...

Keď Marián Šťastný v emigrácii čítal správy o prenasledovaní cirkví na Slovensku, premkla ho hrôza. Ešte horšie naňho pôsobila realita vtedajších dní. Na fare v Borovciach v jednu októbrovú noc roku 1987 zavraždili ďalšieho kňaza.

Ako výkonný predseda Svetového kongresu Slovákov začal premýšľať i konať. Vnímal, že nestačí sa len stretávať, organizovať kongresy v slobodnom svete. Povaha bojovníka a hokejistu ho vyprovokovala žiadať aspoň Slovákov v zahraničí, aby konali. Vyšli do ulíc a demonštrovali v slobodnom svete v prvom rade proti vraždám veriacich na Slovensku. No rovnako mali žiadať pred veľvyslanectvami Československa občianske a náboženské práva pre svojich rodákov, ktorí boli pod kuratelou Moskvy a od roku 1968 aj okupačných vojsk.

V slobodnom svete

Mariánovi Šťastnému napadlo zapojiť do tohto zápasu aj Bratislavu. Reálne si to však asi nevedel predstaviť. Keď v Prahe zorganizovala nejaký protest Charta 77, prišlo pár ľudí. Medzi nich sa zamiešali príslušníci ŠtB a takéto malé demonštrácie boli hneď ukončené.

V slobodnom svete s tým nemal byť problém, u nás áno. Paradox dejín je v tom, že sa nakoniec stalo všetko úplne inak. V zahraničí sa žiadna demonštrácia s požiadavkami Mariána Šťastného nekonala. V Bratislave sa, naopak, manifestácia konala, avšak v trošku inom duchu, ako to plánoval. Iste, status iniciátora mu v plnej miere patrí, no pretransformovanie myšlienky na slovenské podmienky i samotná realizácia nesú rukopis slovenského kresťanského disentu.

Slovenská cesta

Cez Jána Čarnogurského sa informácia o iniciatíve Mariána Šťastného dostala aj k Františkovi Mikloškovi. Hovorili o tom, že aj naša mlčiaca cirkev by mala prehovoriť nohami. Vykročiť nielen na púte, pokračovať v rozbehnutom vlaku petície za náboženské slobody, ale vstúpiť aj do verejného priestoru.

Ťahať do tohto verejného priestoru ľudí s vedomím sily režimu, ktorý používa obušky a vraždí, to si vyžadovalo veľkú dávku odvahy. Avšak tá odvaha tu bola. Rodila sa v prebúdzaní osobnej slobody, zodpovednosti za vlastný život, no i v snahe meniť život vôkol seba. Tajné stretnutia, tvorba samizdatu, prenášanie náboženskej literatúry. Tajný noviciát, tajné kňazské vysviacky. To všetko bolo spojené s osobnou odvahou.

V totalitnom komunistickom režime fungovala sieť tajných agentov, ktorí stáli na opačnom brehu – na strane privilegovaných, po boku príslušníkov ŠtB. Strach mocných paradoxne lámali často i tí najzraniteľnejší: ženy a deti. „Keď moja dcéra pôjde zo školy domov, tak pôjde po chodníku. Tam autá nejazdia,“ povedala Emília príslušníkovi ŠtB, keď ju nútil k spolupráci so slovami: „Máte sedemročnú dcérku a ju môže auto kedykoľvek zraziť, keď pôjde zo školy domov...“ Stáť zoči-voči vyhrážaniu smrťou vlastného dieťaťa a nebáť sa? Neuveriteľná duchovná sila, odvaha.

Inzercia

Strach režimu

Bola to práve i táto odvaha, ktorá uprostred ľudí v tajnej cirkvi otvorila tému vhupnúť rovnými nohami aj do verejného priestoru. Rudolf Fiby, v tom čase hlavná postava Spoločenstva Fatima, povedal: „Sviečku a čas mám.“ Zľahčil možné dôsledky organizovania manifestácie. Tvárou zvolávateľa tichej manifestácie sa stala postava Františka Mikloška.

Strach zväzuje a otvára priestor pre moc agresora. Tak to bolo v minulosti a tak je to aj dnes. Rovnako vtedy zaznievali slová proti účastníkom. Ustráchaný totalitný režim hovoril o možných násilnostiach, použití dlažobných kociek a vyhrážal sa použitím ostrej munície.

Idylku plných hrncov a dokonca i náboženskej slobody prezentovali aj zástupcovia cirkví. V rozhlase i televízii sa omieľali slová kňaza slúžiaceho komunistickému režimu o „zneužití náboženského cítenia veriacich“ zo strany organizátorov manifestácie.

Láska vyháňa strach

Na Sviečkovú manifestáciu nevykročili všetci. Niektorí v tom čase túžili po lepšej kariére a chceli lepšie posty v strane. Ich pokrivené duše sa ohýbali ďalej a ďalej a tak je to i dnes. Slovami klasika: „Tie pokrivené duše narovná len hrob...“ Iní spokojne sedeli pri televíznych obrazovkách, dívajúc sa na film o Angelike.

No stále tu boli a sú ľudia túžiaci po slobode. Ľudia, pre ktorých je sloboda darom a vedia vykročiť tak, ako to v roku 1988 dokázala Žofia z Lendaku: „Ak sa mi niečo stane, postaraj sa o deti.“ Slová, ktoré adresovala svojmu manželovi na ceste do nebezpečného stretu s mocou.

Odkaz Sviečkovej manifestácie je pre dnešné dni úplne jednoduchý: „Nesmieme sa báť!“ V zrkadle dejín nám dáva otázku: Do akých zápasov a pre aké ideály sa vieme obetovať my? Pozýva nás k nim strach alebo duch vnútornej slobody?

Záver povedia iní

„My v Rakúsku nikdy nezabudneme, že vy na Slovensku ste to začali!“ To sú slová rakúskej reportérky, ktorú zatkli počas Sviečkovej manifestácie. Rok 1988 bol pred rokom revolúcií 1989. Cítite aj vy tú hrdosť na ľudí našej krajiny tak ako ja? Aj my sme povolaní k tomu, aby generácie po nás boli hrdé na naše rozhodnutia.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.