Čas kolaborácie a únavy strieda čas spravodlivého odporu

Ľudia na Hviezdoslavovom námestí stáli, držali v rukách horiace sviece a modlili sa za svoje požiadavky: menovanie biskupov podľa vôle Svätého Otca a za úplnú náboženskú a občiansku slobodu. Dnes tieto výzvy znejú príliš abstraktne, ale za 40 rokov komunizmu na Slovensku trpeli desaťtisíce politických väzňov, stovky popravených, tisíce odvlečených do sovietskych gulagov a pracovných táborov, prenasledovaní gréckokatolíci, kňazi, rehoľníci, veriaci a tak ďalej. Títo mučeníci sú a navždy zostanú symbolom tejto doby. Oni boli nositeľmi slobody v našej krajine a zostanú už vždy pýchou Slovenska. Ich vernosť a utrpenie nám dali sebavedomie, že v roku 1989 sme sa s hrdosťou a pokojne mohli pozrieť do tváre vyspelých demokratických krajín Európy i sveta. Sviečková manifestácia i spomienka na ňu nám vyjadruje celú túto komunistickú éru, jej krutosť i začiatok jej porážky.

Ak hovoríme o Sviečkovej manifestácii ako o prvom záblesku porážky komunizmu v Československu i v Európe, spomienka na ňu nám zároveň hovorí o fascinácii dejinami, o krehkosti a nevypočítateľnosti dejín. Ak by sme vtedy na tomto námestí niekomu povedali, že o tridsať rokov tu bude samostatné Slovensko, budeme členmi Európskej únie a NATO, budeme voľne cestovať po Európe, naši mladí ľudia budú študovať v zahraničí, asi by nám nevenoval pozornosť. A ešte viac by tomu neverili tí, ktorí mali vtedy v rukách komunistickú moc, ktorá sa zdala, že tu bude navždy. Toto všetko sa v jednej chvíli zrútilo ako domček z karát. Sviečková manifestácia je odkaz všetkým, ktorí majú v rukách moc a zneužívajú ju, že Pánom dejín nie sú oni, ale Boh. Obeť a modlitby stámiliónov umučených a prenasledovaných ľudí v komunistických krajinách sveta, áno, aj modlitby, úzkosť a vernosť ľudí pred tridsiatimi rokmi na tomto námestí pripravili nakoniec ten biblický zázrak, ktorého sme boli v novembri 1989 svedkami.

Človek vo vypätých chvíľach života odkrýva svoju identitu. Rovnako je to s národom. Toto sa udialo pred tými tridsiatimi rokmi na Hviezdoslavovom námestí. Ohrozený brutálnou silou slovenský človek s modlitbou na perách nezutekal, ale zotrval verne na svojich požiadavkách, lebo bol presvedčený o ich správnosti. Sila tohto nenásilného odporu patrí k najvýraznejším charizmám nášho človeka.

My sme neprežívali dejiny víťaznými vojnami a porážkami, my sme kráčali dejinami vnútornou odhodlanosťou zachovať dedičstvo svojich otcov. Viera v Boha, úcta k tradícii a k základným hodnotám ako rodina, pohostinnosť, a ako malý národ, možno i istá dávka skepsy k urýchleným rozhodnutiam nám dávali silu žiť a rozvíjať sa. Áno, v našich dejinách boli aj zrady, kolaborácie, utláčanie bezbranných, zneužívanie moci vo svoj sebecký prospech, ale vďaka Bohu, vždy sa našli ľudia, ktorí v rozhodujúcich chvíľach ukázali odvahu a narysovali ďalšie smerovanie spoločnosti.

Naposledy som si to s vďakou a radosťou uvedomil v týchto dňoch. V čase, keď sa zdalo, že slovenská spoločnosť je unavená a vyhorená, ozvali sa mladí ľudia a zhromaždili na slovenských námestiach desaťtisíce ľudí, aby spoločne zakričali ku všetkým, ktorí zneužívajú svoju moc, „chceme slušné Slovensko“. Znovu sa ukázala tá sila nenásilného odporu a dôslednosti vo svojich požiadavkách. Ak to bude znamenať zrod ďalšieho generačného vzopätia v našej spoločnosti, tak je to v týchto časoch aj náš slovenský prínos k novodobým dejinám nielen postkomunistickej, ale celej Európy. Generácia 70. a 80. rokov minulého storočia takéto svedectvo podala. Sviečková manifestácia a November 1989 zavŕšili ich historické vzopätie.

Odznelo pri príležitosti 30. výročia Sviečkovej demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí.

Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!