Brutálny zásah československej polície rozbil mnohé ilúzie, písal Die Welt

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Brutálny zásah československej polície rozbil mnohé ilúzie, písal Die Welt

Foto: svieckovamanifestacia.sk

„Keď Berlínsky múr konečne padol, jeden komunistický funkcionár predniesol pozoruhodné vyhlásenie: Boli sme pripravení na všetko, ale nepočítali sme so sviečkami a modlitbami!“ píše Pete Greig v publikácii Red Moon Rising (Krvavý mesiac na obzore).

Udalosť z 25. marca 1988 charakterizovaná „sviečkou“ a „modlitbou“ bola inšpiratívna. Neotvorila „len“ cestu k našej Nežnej revolúcii, ale aj k sviečkovým protestom v nemeckom Lipsku (9. október 1989) a následnému pádu Berlínskeho múru. Veľkosť daného dňa si uvedomujeme i z pozície občanov Slovenskej republiky, pretože daný deň slávime ako pamätný deň – Deň zápasu za ľudské práva.

Požiadavky manifestácie

Známe fakty hovoria jasne. 25. marec 1988 Bratislava, Hviezdoslavovo námestie v čase od 18.00 do 18.30 hod. V daný deň sa uskutočnilo verejné zhromaždenie za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku, za úplnú náboženskú slobodu a úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu. Keď si čítame dané požiadavky, pozornosti neunikne ich charakteristika: katolícka, náboženská, občianska. Zároveň si môžeme všimnúť aj celorepublikové uchopenie požiadaviek za náboženské a občianske práva a slovenskú požiadavku za menovanie biskupov. Prečo nežiadali manifestujúci menovanie biskupov v celom Československu? Rešpektovali existenciu samostatnej slovenskej cirkevnej provincie vyhlásenej pápežom Pavlom VI. v roku 1977.

Totalitný režim živil atmosféru strachu. Dodnes nevyjasnená vražda štyridsaťsedemročného kňaza Štefana Poláka na fare v Borovciach v noci zo 7. na 8. októbra 1987 mala byť silným mementom. Zdieľať

Manifestácia sa konala v období komunistického režimu, ktorého črtou bolo i zastrašovanie, šírenie strachu, a to i koncom osemdesiatych rokov. Lekár Blažej zo Širokého, ktorý zažil vyšetrovanie Štátnej bezpečnosti v Košiciach, mi povedal: „Tak ma dobili, že som močil krv.“ A nechýbali ani slovné prejavy vydierania: „Pošleme ťa do Jáchymova!“ „Viete, keď pôjde vaša dcérka domov, môže ju kedykoľvek zraziť auto!“ počula pani Emília, ktorej manžela chcela ŠtB prinútiť k spolupráci. Čo by sme odpovedali na jej mieste? Koľkí z nás by podpísali všetko, čo by si ŠtB zažiadala, len aby dali pokoj našim deťom. Pani Emília však odpovedala, že jej dcérka chodí zo školy domov po chodníku a tam autá nejazdia.

Režim sa snažil, aby sa ľudia báli. Totalitný režim živil atmosféru strachu. Dodnes nevyjasnená vražda štyridsaťsedemročného kňaza Štefana Poláka na fare v Borovciach v noci zo 7. na 8. októbra 1987 mala byť silným mementom. Autor publikácie Čas svitania Ján Šimulčík o tom píše: „Polák mal ruky zviazané tenkým drôtom a pripútané k horúcemu radiátoru, tvár mal zohavenú, ústa plné papiera a prelepené páskou na koberce, oči zviazané a celé telo doráňané. Oficiálna tlač písala o lúpežnej vražde, hoci páchatelia nič neodcudzili. Medzi ľuďmi prevládal názor, že za vraždou stála Štátna bezpečnosť.“

Na Slovensku sa v tom čase (december 1987) uvažovalo o verejnom občianskom prejave odporu voči režimu. Počas koordinačného stretnutia vo Vrútkach Richard Greisiger vyslovil myšlienku, „že treba urobiť manifestáciu alebo demonštráciu, a takto požadovať svoje práva“. Do popredia sa však dostáva Podnet katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v Československu z 29. novembra 1987, známy aj ako Výzva moravských katolíkov, ktorá vyústila v masovú podpisovú akciu za náboženské slobody. V januári 1988 sa v duchu tejto výzvy aj s podporou kardinála Františka Tomáška v plnej sile rozbiehala najväčšia podpisová akcia za náboženskú slobodu. Neuveriteľných tristotisíc podpisov zo Slovenska hovorí o počte slobodných ľudí, ktorí sa nebáli. Do konca apríla 1988 sa v Československu vyzbiera pol milióna podpisov.

Foto: svieckovamanifestacia.sk

Výzva k aktivite medzi Slovákmi v zahraničí

Výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov hokejista Marián Šťastný spomína, ako prišiel v decembri 1987 s iniciatívou demonštrovať v zahraničí. List dodnes neznámeho pisateľa na neho apeloval, aby ako predstaviteľ mladšej generácie v slobodnom svete podnikol nejaké konkrétne kroky na pomoc prenasledovaným. „Aby to nedopadlo tak ako v Poľsku, kde bol zabitý kňaz Popieluszko,“ spomína obsah listu Marián Šťastný a dodáva: „Premýšľal som, čo by bolo dobré spraviť tak, aby to bolo nenásilné, pokojné, ale dôstojné nás kresťanov a dôstojné aj neveriacich, ktorí sa chcú pridať.“ Pavol Arnold, predseda Združenia Slovákov vo Švajčiarsku, si rovnako spomína na list „písaný ťažkou rukou, akoby v amatérskej slovenčine“, ktorý mu priniesol začiatkom januára 1988 Marián Šťastný. Tento list vyburcoval Slovákov k aktivite. „V liste sa písalo, že vy v zahraničí (…) vy sa tam predvádzate, fotografujete a v skutočnosti to nie je nič iné, len si tam robíte svoje profily, a tento národ o vás nič nevie. Musíte urobiť niečo, čím nám dokážete, že pracujete pre národ. Nám tu vraždia kňazov a utláčajú ľudí,“ spomína Pavol Arnold.

„V liste sa písalo, že vy v zahraničí (…) vy sa tam predvádzate, fotografujete a tento národ o vás nič nevie. Musíte urobiť niečo, čím nám dokážete, že pracujete pre národ. Nám tu vraždia kňazov a utláčajú ľudí,“ spomína Pavol Arnold. Zdieľať

Šťastný sa témy chopil s nasadením. V liste z 30. decembra 1987 píše: „V snahe dosiahnuť väčšiu pozornosť pre naše slovenské záujmy vo svete dovolím si Vás ako zástupcov slovenských organizácií požiadať o vyjadrenie Vášho názoru (tiež o pomoc) k spoločnej pokojnej demonštrácii v slobodnom svete. Demonštrácia by sa mala konať 25. marca 1988 pred budovami štátnych zastupiteľstiev. Jej priebeh Vám presnejšie oznámim po Vašom vyjadrení. Predseda Združenia Slovákov vo Švajčiarsku doktor Pavol Arnold s myšlienkou už dnes súhlasí. Cieľom tohto prejavu nesúhlasu budú brutálne vraždy predstaviteľov Cirkvi na Slovensku, upieranie náboženských práv v praxi, ako aj ostatných ľudských práv.“

Na prvom mieste bola v pôvodnej iniciatíve zahraničných Slovákov snaha demonštrovať proti zákerným vraždám veriacich i dátum demonštrácií navrhovaný na 25. marec 1988.

Informácia o pripravovaných demonštráciách sa dostala aj na Slovensko s výzvou, aby sa Slováci pridali. Paradoxne, slobodné zahraničie nakoniec od pôvodne plánovaných demonštrácií z rôznych dôvodov ustúpilo. Nielen pre nevybavené povolenia demonštrovať, ale aj pre úmrtie predsedu Svetového kongresu Slovákov Štefana Romana 23. marca 1988.

Diskusia na neslobodnom Slovensku dospela k rozhodnutiu zorganizovať verejné zhromaždenie. Požiadavky sa však oproti návrhu Šťastného menia. Slovo „demonštrácia“ nahrádza slovo „manifestácia“. Človek má pocit, že slovo „demonštrácia“ je proti niečomu, kým manifestácia je „za niečo“ a je zároveň manifestovaním vlastnej slobody, ktorú chcú totalitné režimy potlačiť. Slová: „proti brutálnym vraždám predstaviteľov Cirkvi na Slovensku“ nahrádza pozitívny princíp: „slobodné vymenovanie biskupov bez zasahovania štátu“. Takto totalitný režim nemohol vystúpiť proti zvolávateľom manifestácie a osočovať ich, že za „lúpežné prepady“ vinia štátnu moc.

Informácie zachytili aj bezpečnostné orgány. V denných situačných správach XII. správy Zboru národnej bezpečnosti z 11. marca 1988 sa píše: „O pripravovanej akcii informoval Čarnogurský telefonicky pracovníka rozhlasovej stanice Hlas Ameriky Antona Hlinku do Mníchova. Zároveň ho žiadal, aby sa o pripravovanej akcii zmienil vo vysielaní 13. marca 1988, ako aj v ďalších dňoch s príslušným komentátorom.“

Archívne záznamy zo zásahu proti Sviečkovej manifestácii. Zdroj: svieckovamanifestacia.sk

Priebeh a opatrenia

Vládne orgány najskôr mlčali, potom začali celú akciu spochybňovať a ľudí zastrašovať. V novinovom článku z 23. marca 1988 sa píše: „Cieľom tohto podujatia je vytvárať dojem prenasledovania katolíkov, narušiť vzťahy štátu a cirkví, jednotu pracujúcich. Chcú využiť prestavbu a ďalšiu demokratizáciu, oklamať veriacich a zneužiť ich náboženské cítenie proti hodnotám socializmu a rýchlejšiemu napredovaniu našej spoločnosti“ (článok s názvom Chcú sa skryť v novinách Hlas ľudu).

Jedna zo zatknutých Mária Kéryová: „Štátna bezpečnosť sa o mňa zaujímala aj v práci. Žiadali aj môj kádrový materiál a myslím, že ma aj niekoľko dní pred budovou sledovali. Ekonomický námestník ma predvolal a žiadal, aby som napísala výpoveď.“ Zdieľať

V rozhlase i v televízii zaznievali slová prorežimového kňaza Štefana Záreckého: „Kto sa to pokúša odvádzať pozornosť od trpiaceho Krista a láka ich na manifestáciu?“

Organizátori manifestácie boli zatknutí. Nahovárali ich, aby aj niekoľko hodín pred manifestáciou vystúpili v rozhlase a informovali verejnosť o zrušení manifestácie. Stačilo slovko. Zbor ordinárov sa od manifestácie dištancoval.

Samotný priebeh manifestácie a pohľady účastníkov sú sčasti zdokumentované vo filmovej tvorbe Ústavu pamäti národa (Sviečková manifestácia – rež. O. Krajňák), ako aj mladého dokumentaristu Petra Vlkoviča s názvom Nikdy nezhasne. Niektoré dokumenty, svedectvá má k dispozícii Ústav pamäti národa alebo sú sprístupnené na stránke www.svieckovamanifestacia.sk.

Dokumentárny film Petra Vlkoviča Nikdy nezhasne

Informácie o manifestácii, zatknutí pracovníka BBC či štábu rakúskej televízie obleteli celý svet. Udalosti 25. marca 1988 boli „top“ správou v celom svete. „Brutálny zásah československej polície proti pokojným, iba sviečkami vyzbrojeným účastníkom manifestácie rozbil mnohé ilúzie,“ písal nemecký denník Die Welt. „Nikde na svete v kultúrnych a vyspelých krajinách sa veriaci nemusia báť boja a čakať na výsluch so zdvihnutými rukami a s tvárou k stene aj niekoľko hodín, ako to bolo teraz v Bratislave,“ uverejnil Courant. Na pôde Európskeho parlamentu sa prvýkrát spomína Bratislava. Dňa 14. apríla 1988 europoslanci podpisujú rezolúciu, v ktorej píšu o pobúrení z „nehoráznej brutality“ a „zdesení, že v srdci Európy (…) vláda cynicky a neľudsky obišla vážne sľuby zahrnuté v Záverečnom akte Helsinskej konferencie“.

„Štátna bezpečnosť sa o mňa zaujímala aj v práci. Zisťovali, s kým sa priatelím a či som na manifestáciu nikoho nenahovárala. Žiadali aj môj kádrový materiál a myslím, že ma aj niekoľko dní pred budovou sledovali. Ekonomický námestník ma predvolal a žiadal, aby som napísala výpoveď, čo som neurobila, veď kto by ma zamestnal? Niektorí spolupracovníci ma prestali zdraviť, a keď ma videli na chodbe, rýchlo sa skryli v kancelárii. Len dvaja muži boli odvážni a nebáli sa. Mohla som sa s nimi porozprávať aj v kancelárii. V zamestnaní som rok mala dosť problémov. Pracovné hodnotenie som mala vždy dobré. Následne som však rok bola nespoľahlivá a znížili mi aj osobné ohodnotenie. Napísali na mňa zlé pracovné hodnotenie aj na Verejnú bezpečnosť,“ spomína jedna zo zatknutých Mária Kéryová.

Pre mnohých udalosti z 25. marca 1988 neznamenali vytúženú cestu k slobode, ale postihy, perzekúcie. O to viac je potrebné vážiť si odvahu tých, ktorí prišli 25. marca 1988 na Hviezdoslavovo námestie, zaznamenať príbehy každého z účastníkov i aktérov danej doby je výzvou pre historikov i médiá.

František Neupauer
Autor je historik Ústavu pamäti národa.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo