Na vine je Rousseau „Malá morálka“ alebo úpadok dobrých spôsobov

Nehovorím iba o sexuálnej morálke. Samozrejme, tá bola narušená natoľko (ako vidíme všade okolo seba), že teraz, po polstoročí, zostáva zo starej sexuálnej morálky iba veľmi málo. Toto narušenie však siaha oveľa hlbšie.

Lebo preto, aby sa naši morálni revolucionári zbavili starej sexuálnej morálky, odmietli kresťanský základ morálky a vyhlásili, že objavili základ nový. Vyhlásili, že osvietená moderná morálka sa dá zhrnúť do dvoch pravidiel:

(1) princíp osobnej slobody, podľa ktorého môžeme slobodne robiť, čokoľvek chceme, ak len zjavne a hmatateľne neubližujeme iným ľuďom, ktorí s tým nesúhlasia;

(2) princíp tolerancie, podľa ktorého musíme tolerovať čokoľvek, čo robia iní, ak len zjavne a hmatateľne neubližujú iným ľuďom, ktorí s tým nesúhlasia.

Tieto dva princípy však povedú, vedú a viedli k mnohým morálnym katastrofám, a to nielen sexuálnym. Vďaka triumfu „tolerancie“, ktorý sme videli za posledné približne polstoročie, je pre nás ľahšie tolerovať zločin a zločincov a to zasa uľahčuje zločincom kradnúť a vraždiť. Mnohí Američania dnes zachádzajú až tak ďaleko, že oslavujú zločincov. Mrzí ma, že v máji roku 2020 Georgea Floyda zabil policajt. Ešte viac ma však mrzí, že pán Floyd, zločinec závislý od drog, bol potom falošne oslavovaný, akoby to bol nejaký svätec. Nedávno sa náhle ozvalo veľké množstvo verejných žalobcov, ktorí vyhlasovali, že budú pri stíhaní členov zločineckej triedy „mierni“.

O tom však dnes nechcem písať. Chcem hovoriť o úpadku toho, čo sa nazývalo „malá morálka“, čiže dobré spôsoby. (Myslím, že to bol David Hume, kto ako prvý prišiel s týmto výrazom.)

V dobre usporiadanej spoločnosti „stekajú“ dobré spôsoby zhora nadol od najlepších ľudí k obyčajným, ktorí sa viac či menej úspešne snažia tieto „aristokratické“ spôsoby napodobňovať. Ak majú ľudia na vrchole spoločnosti naozaj dobré spôsoby, spoločnosť ako celok bude mať sklon byť dobre vychovaná. Spomeňme si na Georgea Washingtona, džentlmena, ktorý sa od svojej mladosti zaoberal potrebou praktizovať dobré spôsoby. Washington je pre Američanov veľkým vzorom dobrých spôsobov aj morálky od svojich čias až po naše.

V dnešnej Amerike, aspoň medzi mnohými mladými ľuďmi, bol prenos spôsobov „zhora nadol“ nahradený prenosom „zdola nahor“. Namiesto toho, aby sme napodobňovali dobré spôsoby najlepších ľudí, čoraz viac napodobňujeme zlé spôsoby najhorších ľudí. Najzjavnejšie je to medzi mnohými mladými černochmi, ktorí síce sami nie sú zločinci, no napodobňujú lajdáckosť, vulgárnosť a obscénnosť čiernych gangstrov z nižšej triedy. A stále viac sa to deje aj medzi bielymi.

Myslím, že všetkému tomuto (ako podľa mňa väčšine vecí) sú na vine 60. roky 20. storočia. Jedným z veľkých nových presvedčení tej doby, ktoré je, žiaľ, stále živé a zdravé ešte aj dnes, bola viera v hodnotu „autenticity“. Museli ste „byť sám sebou“, „robiť si svoje“. To bola veľká cnosť. Neresťou v protiklade k nej bola falošnosť a na dobrých spôsoboch bolo čosi falošné, čosi neautentické. Boli také umelé. Ech! Prikazovali mi robiť X, Y a Z, aj keď X, Y a Z neplynulo zo žiadnej hlbokej túžby zakorenenej v mojej prirodzenosti. Byť slušný a zdvorilý aj vtedy, keď som nemal náladu byť slušný ani zdvorilý, bolo zradou môjho „pravého ja“.

Samozrejme, všetci to takto necítili (chvalabohu!). Cítilo to tak však dosť veľa ľudí nato, aby tomuto obdobiu dodali istú nespôsobnú príchuť. A mnohí to tak cítia až dodnes. Mám tušenie, že jedným z nich je aj Donald Trump, ktorý dospieval práve v 60. rokoch 20. storočia.

Povedal som, že viera v autenticitu bola novým presvedčením. To však nie je celkom pravda. Siaha minimálne k Jeanovi-Jacquovi Rousseauovi (1712 – 1778) a jeho vyzdvihovaniu úprimnosti (čo bolo jeho slovo pre to, čo by sme dnes nazvali autenticitou) na úroveň veľkej, možno najvyššej cnosti. Rousseau sa často, a právom, nazýva „otcom romantizmu“. Obdobie romantizmu kládlo veľký dôraz na pocity v protiklade k zdôrazňovaniu rozumu v osvietenstve.

Obdobie romantizmu už síce dávno zmizlo, no romantický vírus nie. Stále sa drží v našom kultúrnom krvnom obehu. Dnes ho vidíme na tom, ako mnohí mladí ľudia s obdivom napodobňujú zlé spôsoby gangstrov z nižších tried. Lebo gangstri sú autentickí, či nie? Aby „boli sami sebou“, odmietajú faloš strednej triedy, či nie? Ako by sme mohli neobdivovať ich štýl, aj keď by sme sa veľmi neradi stali obeťou ich zločinnosti?

Romantický vírus vidíme aj na tom, ako veľmi je rozšírený rešpekt, ktorý preukazujeme transrodovým osobám. Chlapec cíti, že je dievča. Dievča cíti, že je chlapec. Tieto city musíme rešpektovať, lebo city sú prejavom nášho pravého ja. Tieto decká sa iba snažia byť autentické.

Je užitočné si pripomenúť, že romantikmi boli aj Hitler a nacisti (mrzí ma, že ich spomínam, ale stali sa naším jediným morálnym referenčným bodom). Choďte na YouTube a pozrite si Hitlera, ako reční. Vyjadruje svoje city – pravda, city zúrivého hnevu a vražednej nenávisti. Sú to však city a tie sú z romantického hľadiska dôležité. Hitler bol autentický (alebo sa tak aspoň javí). Hnev a nenávisť boli prejavom jeho pravého ja.

Mali by sme tiež pamätať, že romantizmus mal aj dobrú stránku: napokon, dal nám Wordswortha. Neviem však, či on a jeho mierni nasledovníci prevážia druhú stranu. Ak máme súdiť podľa svojich spôsobov a mravov, momentálne sa to veľmi nezdá.

David Carlin je profesor na dôchodku, ktorý vyučoval sociológiu a filozofiu na Community College v Rhode Island, a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).

Pôvodný článok v angličtine TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.