Čína a vojna na Ukrajine Ako si Peking udržuje odstup a pozoruje, čo všetko sa Putinovi prepečie

Odkedy ruské ozbrojené sily prepadli Ukrajinu, Čína vysiela do sveta značne rozporuplné signály. Na jednej strane Peking odmieta vojnu nazvať „agresiou“ či „inváziou“, na strane druhej, v Bezpečnostnej rade OSN sa Čína zdržala, keď sa hlasovalo o rezolúcii, ktorá by odsúdila ruskú inváziu. Nehlasovala síce „za“, no nehlasovala ani „proti“, ako by zrejme uprednostnilo Rusko.

Len v pondelok čínsky minister zahraničia ponúkol svoju krajinu ako sprostredkovateľa rokovaní medzi Moskvou a Kyjevom, priateľstvo s Ruskom označil za „skalopevné“, kým Ukrajine ponúkol humanitárnu pomoc čínskeho červeného kríža.

Humanitárnu pomoc Ukrajine prisľúbil v utorok aj čínsky prezident Si Ťin-pching počas videohovoru s nemeckým kancelárom Scholzom a francúzskym prezidentom Macronom. Čínsky líder nazval vojnu na Ukrajine „hlboko znepokojujúcou“ a povedal, že jeho krajinu „bolí vidieť plamene vojny v Európe opäť roznietené“.

Xifan Yangová, pekinská korešpondentka nemeckého týždenníka Die Zeit, dokonca upozornila na drobnú rétorickú zmenu čínskeho ministerstva zahraničia počas minulého týždňa: to malo podľa nej verejne upozorniť, že charakter vzájomného vzťahu medzi Ruskom a Čínou nevystihuje slovo „spojenectvo“, ale ide len o „strategické partnerstvo“. Novinárka to interpretuje ako spôsob, ktorým si Peking vytvára odstup od Moskvy.

Akú líniu teda Čína v tomto konflikte sleduje?

Zatiaľ vyhodnocujeme

Vlastne, čínske oficiálne orgány sa ani netaja svojimi rozpakmi. Global Times sú čínske noviny s väzbami na tamojšiu komunistickú stranu. Takto nejako by vyzerala prednovembrová Pravda alebo Rudé právo, keby mali webovú stránku v angličtine.

Hu Xijin, bývalý šéfredaktor Global Times, k vojne na Ukrajine napísal komentár s veľavravným názvom: Čínsky ľud ponecháva ucho pri zemi počas rusko-amerického zúčtovania. Vojna na Ukrajine je podľa čínskeho provládneho novinára zástupným konfliktom medzi Washingtonom a Moskvou, čo je názor, ktorý pripomína postoj nemenovaného slovenského opozičného politika.

Základom čínskej komunikačnej stratégie je zo všetkého obviňovať Spojené štáty americké, preto neprekvapí, že článok vysvetľuje ruskú „špeciálnu operáciu“ ako vyprovokovanú rozširovaním NATO na východ. Akoby z pohľadu Číny druhá najväčšia krajina v Európe, 44-miliónová Ukrajina, nemala právo rozhodnúť o svojej vlastnej geopolitickej orientácii.

Je to naratív, ktorý preberajú aj slovenské proruské kruhy, preto je nutné na tomto mieste zdôrazniť, že Severoatlantická aliancia predsa nepohlcuje nových členov proti ich vôli. Je to odrazom politiky Ruska, že toľko krajín z jeho susedstva vyhľadáva bezpečnosť pred Moskvou pod dáždnikom NATO. Rusi by sa mali zamyslieť, prečo je ich politicko-hospodársky model taký nepríťažlivý až odpudivý, že od roku 2014 sa spod neho snažia vymaniť aj Ukrajinci…

V každom prípade, po povinnom protiamerickom úvode ponúka Hu Xijin celkom vyváženú analýzu. Pripúšťa ruské víťazstvo na Ukrajine, ktoré však podľa neho zomkne Američanov a Európanov. Na ďalšiu expanziu a konfrontáciu s NATO podľa čínskeho komentátora Rusko nemá dosť síl.

Uviaznutie v dlhej vojne zase môže podľa čínskeho komentátora viesť k vnútropolitickej destabilizácii Ruska, ba k zvrhnutiu Putinovho režimu. Ten teda bojuje na Ukrajine o svoje ďalšie politické prežitie.

Spomedzi riadkov komentára je zrejmé, že čínskym komunistom robí vrásky na čele najmä hrozba zvrhnutia režimu v Moskve. Ešte majú totiž v živej pamäti rok 1989, keď demokratické protesty v strednej a východnej Európe našli ohlas aj v Číne, hoci tamojší režim ich mocensky potlačil.

Najdôležitejší pre dešifrovanie čínskeho stanoviska je záver komentára, kde novinár píše: „Putin zinscenoval rozhodujúci súboj so Spojenými štátmi a so Západom. Čo to znamená? Čínsky ľud to pozorne sleduje a vyčkáva.“

Čína dianie na Ukrajine pozorne sleduje a vyčkáva. Bolo by však málo uspokojiť sa s takouto pointou. Z pohľadu Západu sa totiž núkajú ďalšie zásadné otázky: Vedela Čína o ruskej invázii na Ukrajinu vopred? Môže čínska podpora udržať ruské vojnové úsilie a ekonomiku nad vodou aj napriek západným sankciám? Posmelí alebo, naopak, odradí ruská invázia na Ukrajinu Čínu, aby sa usilovala o uchvátenie Taiwanu vojenskou cestou?

Taiwan odhodlaný brániť sa

Začnime poslednou otázkou, lebo od nej závisí, či hrozí bezprostredné rozšírenie vojny aj do Ázie. Čínsky minister zahraničia v pondelok odmietol porovnávanie Ukrajiny a Taiwanu. Z pohľadu Pekingu je totiž Ukrajina predsa len suverénny štát, kým Taiwan vníma ako neoddeliteľnú súčasť Číny.

Bezprostredne po začatí ruskej invázie na Ukrajinu panovali aj medzi bezpečnostnými expertmi obavy, že Čína by mohla využiť situáciu a zaútočiť na Taiwan, kým sa pohľady zvyšku sveta upierajú na východnú Európu. Na Taiwane zatiaľ preverujú kryty civilnej ochrany a uvažujú o navýšení výdavkov na obranu.

Taiwan je na jednej strane zraniteľnejší než Ukrajina, lebo ho väčšina štátov sveta ani len neuznáva ako suverénnu krajinu, je tiež menší (má menšiu rozlohu ako Slovensko) a má približne o polovicu menej obyvateľov ako Ukrajina (23 miliónov). Na druhej strane, Taiwan je ostrov, vzdialený od pevniny 130 kilometrov, a aby ho Čína obsadila, musela by sa jej podariť veľká vyloďovacia operácia. Jeho terén je navyše veľmi hornatý, čo vytvára vhodné podmienky pre prípadnú partizánsku vojnu.

Podľa prieskumu z decembra vyjadrilo viac ako 72 percent Taiwancov ochotu brániť svoj ostrov proti prípadnému násilnému pokusu Číny o zjednotenie. A Taiwanci si dosť veria, pokiaľ ide o obranu svojej domoviny. „Je ľahšie Taiwan brániť, než ho napadnúť,“ citujú noviny Taipei Times jedného miestneho vojenského experta.

Z problémov ruskej armády na Ukrajine sa čínske ozbrojené sily môžu poučiť, no húževnatý odpor Ukrajincov a zomknutosť Západu zrejme Čínu skôr odradia od pokusu ovládnuť Taiwan v blízkej budúcnosti násilím. Zdrojom nervozity pre Peking môžu byť už teraz aj reakcie krajín východnej Ázie na vojnu na ďalekej Ukrajine.

Ruský útok totiž zjednotil nielen Európanov. K západným sankciám voči Rusku sa pridali aj mnohé ázijské krajiny. Tie teraz navyše tiež diskutujú o posilňovaní vlastnej obrany. Napríklad skoro tri štvrtiny obyvateľov Kórejskej republiky podporujú vytvorenie vlastného jadrového arzenálu. Neobávajú sa ani tak Číny alebo Ruska ako skôr svojho nevyspytateľného severného suseda, KĽDR.

V Japonsku, ktoré má s Ruskom územné spory, si zase pozorne všímajú otočku Nemecka k vyšším výdavkom na obranu a diskutujú, či by krajina vychádzajúceho slnka nemala pristúpiť k podobnému kroku. Čína si tieto pohyby u svojich susedov všíma a zrejme aj preto čínsky minister zahraničia v pondelok varoval Spojené štáty, aby sa nesnažili vytvárať v indo-pacifickom priestore nejakú obdobu NATO.

Čína, mierotvorca?

Aby Čína nepopudzovala svojím partnerstvom s Ruskom ázijských susedov proti sebe, hodilo by sa jej teraz diplomatické víťazstvo v podobe sprostredkovania mieru medzi Moskvou a Kyjevom. A to hoci sa momentálne zdá, že sú stanoviská oboch bojujúcich strán úplne nezmieriteľné a za sprostredkovateľa mieru sa núkajú viacerí (naposledy napríklad Izrael a Turecko).

Aj keď sa na februárovom stretnutí v Pekingu prezidenti Vladimír Putin a Si Ťin-pching uisťovali o „bezhraničnom priateľstve“ svojich krajín, Čína mala tradične vzťahy na slušnej úrovni aj s Ukrajinou. Ráta s ňou vo svojom projekte novej hodvábnej cesty. Čína je dokonca najväčším obchodným partnerom Ukrajiny a objem ich obchodu dvojnásobne prevyšuje napríklad objem ukrajinsko-nemeckej obchodnej výmeny.

Čína tiež môže argumentovať, že sa vždy hlásila k princípu nevmiešavania sa do záležitostí suverénnych krajín. Hoci hlavne vtedy, keď sama bola terčom zahraničnej kritiky pre porušovanie ľudských práv na svojom území (či už Tibeťanov, Ujgurov alebo obyvateľov Hongkongu).

No dôveru Ukrajincov voči Číne a jej sprostredkovateľským snahám narušuje otázka, či v Pekingu boli dopredu informovaní o ruskej invázii. Zaznieva napríklad, že Číňania údajne požiadali Rusov, aby so svojím zásahom na Ukrajine počkali do konca olympijských hier.

Čína popiera, že by to bola pravda. Zaujímavosťou tiež je, že na Ukrajine pred vojnou študovalo či pracovalo asi 6-tisíc Číňanov a ambasáda v Kyjeve ich relatívne neskoro inštruovala, čo majú robiť. Je možné, že ak aj v Pekingu vedeli o ruskom zásahu, nemuseli byť informovaní o jeho plnom rozsahu. Mohli predpokladať, že sa bude týkať len zaokrúhlenia okupovaných území na východe Ukrajiny.

Zachráni Rusko Čína?

Poslednou otázkou je, či hospodárska pomoc Číny dokáže Rusko udržať nad vodou aj napriek sankciám zo Západu. Vladimír Putin by rád hral nejakú obdobu hry, akú si u nás pamätáme z obdobia mečiarizmu, ktorú vystihoval slogan: „Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ.“

Vytlačenie Rusov zo SWIFT-u a ich prechod na čínsky platobný systém CIPS zrejme podporí pozíciu čínskej meny ako alternatívy k americkým dolárom a eurám v rámci svetového obchodu. No to, na akej mene sa čínski a ruskí obchodníci dohodnú pri uzatváraní svojich transakcií, je menej dôležité než to, či ruskí partneri v dôsledku západných sankcií neupadnú do platobnej neschopnosti.

Ruský rubeľ prudko oslabil ku koncu februára aj voči čínskemu juanu. Je pravda, že ruské exporty do Číny to zlacňuje, naopak, importy z Číny do Ruska to zdražuje. Na druhej strane, pre Číňanov teraz v Rusku začne byť všetko omnoho lacnejšie. Teraz, keď z ich pohľadu ceny v Rusku padli, môžu sa pokúsiť nakupovať akoby vo výpredaji napríklad podiely v ruských podnikoch alebo vyplniť vákuum po západných spoločnostiach, ktoré v Rusku zatvárajú svoje prevádzky.

Otázne je preorientovanie vývozu ruského zemného plynu z Európy na čínsky trh. Podľa Xifan Yangovej, už spomenutej pekinskej korešpondentky nemeckého týždenníka Die Zeit, Čína importuje z Ruska len asi pätinu z objemov plynu, ktoré smerujú z Ruska do Európy. Stav potrubnej infraštruktúry neumožňuje Moskve len tak sa exportne preorientovať z EÚ na Peking. Nové rúry z Ruska do Číny sa síce stavajú, no ich dokončenie a sprevádzkovanie môže byť otázkou rokov.

Stáva sa Rusko vazalom Číny?

Ktorýsi klasik raz vyhlásil, že Rusko má len dva druhy susedov: krajiny, ktoré vníma ako svojich vazalov, a krajiny, ktoré vníma ako svojich protivníkov. Zaujímavým úkazom je v tomto zmysle Čína. Po druhej svetovej vojne bola Čína vazalom Stalina, no neskôr sa profilovala ako nepriateľ Sovietskeho zväzu, keď sa pekinskí súdruhovia od Moskvy emancipovali a za Nixona dokonca normalizovali svoje vzťahy s USA. O vojenských pohraničných stretoch Sovietov a Číňanov sme písali aj TU na Postoji.

A v súčasnosti? Je to skôr Rusko, ktoré sa dostáva do vazalskej závislosti voči Číne.

Ide o pozoruhodný vývoj v kontexte toho, že ruský prezident Vladimír Putin z veľkej časti vníma svet hlavne cez historickú symboliku. Ak by sa Rusko stalo odkázané na Čínu, nepripomínalo by to ani tak slávu Petra Veľkého či Kataríny II., ale skôr vazalský pomer ruských kniežat voči Mongolom zo Zlatej Hordy od polovice 13. do konca 15. storočia.

Už teraz hospodárska pozícia Ruska voči Číne pripomína akúsi polokoloniálnu závislosť: Rusko do Číny vyváža najmä ropu, zemný plyn, uhlie či drevo, kým z Číny dováža hotové spotrebné výrobky od elektroniky cez dopravné prostriedky až po textil. Na druhej strane, hodnota tovarov, ktoré Rusko do Číny vyváža, je vyššia než hodnota tovarov, ktoré z Číny dováža, a objem vzájomného obchodu po roku 2020 prudko rastie. Čína je v Rusku taktiež významným investorom do infraštruktúry. Keďže však tieto projekty financujú štátne finančné ústavy, kde politika má prednosť pred ziskovosťou, je otázna ich dlhodobá rentabilita – stačí si spomenúť na mestá duchov, postavené v samotnej Číne.

Iná historická analógia vzťahu Ruska a Číny, ktorá sa z diaľky ponúka, je tá medzi Rakúsko-Uhorskom cisára Františka Jozefa a Nemeckou ríšou pod vedením Wilhelma II. pred prvou svetovou vojnou. Bol to vzťah nepružného upadajúceho mocnárstva, z ktorého sa stal prívesok dynamicky rastúceho Nemecka. To sa pred rokom 1914 stalo druhou najväčšou priemyselnou krajinou sveta a na základe toho chcelo prepísať dovtedajší medzinárodný poriadok.

No práve vzťah medzi Nemeckou ríšou a Rakúsko-Uhorskom by pre Čínu mohol byť historickou výstrahou. Prvá svetová vojna, ktorá uvrhla napokon Nemecko do skazy, totiž vypukla kvôli rakúskej „záležitosti“ (atentátu na následníka habsburského trónu v Sarajeve) a vďaka následnému nerozvážnemu vyjadreniu bezpodmienečnej podpory Viedni zo strany Berlína (takzvaný bianko šek).

Číňania by radi zmenili globálny poriadok, garantovaný Západom, ale veľmi dobre tiež poznajú históriu. Určite si budú dávať pozor, aby sa nenechali svojimi ruskými partnermi zatiahnuť do niečoho, čo Čínu ohrozí.