Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
25. máj 2020

Ku kritike Do kríža

Ku kritike Do kríža

Už niekoľko dní je terčom kritiky relácia Do kríža, ktorú spolumoderuje náš bývalý kolega Jaroslav Daniška. Osobami moderátorov (Daniška, Štefan Chrappa) a výberom tém má ísť o konzervatívnejší protipól diskusie Večera s Havranom.

Relácia sa vysiela už niekoľko mesiacov a doteraz žiadnu väčšiu kontroverziu nevyvolala. Stalo sa tak až pri téme iterrupcií, keď spolu diskutovali Vladimír Palko a Martin Poliačik. Svojím článkom v Denníku N ju odštartovala Zora Jaurová.

Jaurovej výhrady sa týkajú troch bodov. Spochybňuje financovanie relácie a jej výhodnosť pre RTVS, nepáči sa jej štýl moderovania, ktorý podľa nej nezodpovedá verejnoprávnemu formátu, a ani to, že v diskusii o interrupciách boli zastúpení iba muži.

Dajme teraz bokom financovanie. Jaroslav Daniška ho v rozhovore vysvetlil a jeho verziu zatiaľ nikto presvedčivo nespochybnil.

K štýlu moderovania len toľko, že Jaurová svoje výhrady konkrétne ilustruje len na príklade jednej relácie. Tej o interrupciách, kde vraj moderátori a jeden hosť systematicky ironizovali a osobne napádali svojho názorového oponenta.

Táto jej formulácia je síce značne prehnaná, ale niektoré ostrejšie repliky Jaroslava Danišku, ktoré by v súkromnom médiu nikto neriešil, mohli naozaj vyvolať otázku, či sa hodia do verejnoprávneho formátu.

Išlo však o pilotnú reláciu a obidvaja moderátori takýto formát spolu moderovali po prvýkrát. Z pohľadu verejnoprávnosti by to mohol byť problém vtedy, ak by toto bolo určujúcou charakteristikou ich moderátorského výkonu aj v ďalších dieloch relácie. Lenže tak to nie je. Jaurová to síce v texte všeobecne naznačuje, ale ničím konkrétnym to nedokáže doložiť.

Zvyšok jej kritiky je už čistá ideológia. Daniška podľa nej namiesto moderovania prezentuje, aj z pohľadu konzervatívneho spektra, menšinové a extrémne názory a celá relácia je vraj priestorom na šírenie jednostranných ideologických postojov. O argumentoch, prečo sú Daniškove postoje napríklad v otázke interrupcií medzi konzervatívcami menšinové a extrémne, nie je v Jaurovej texte ani chýru, ani slychu. 

Mantrou v následnej debate sa stalo aj jej podpichnutie, že o interrupciách debatovali štyria muži. Akoby spoločensky a politicky silná téma ochrany života mala verejnoprávny rozmer iba v tedy, ak sú v diskusii zastúpené ženy. Čo je, samozrejme, nezmysel. Má ho, ak diskutujú ľudia z rôznych názorových táborov, ktorí majú k téme čo povedať.

Autorka kritiky má, samozrejme, na svoj názor právo a aj jej ideologicky podfarbené výhrady k moderátorovi sú súčasťou debaty. Spätná väzba – aj z iného názorového tábora – môže byť pre tvorcov relácie užitočná a moderátori, najmä tí verejnoprávni majú byť pod drobnohľadom.

Na Jaurovej výpade voči relácii Do kríža však vyrušujú dve veci. Prvou je vytesňovanie Danišku do pozície extrému, a to bez jediného relevantného argumentu. Druhou je jej štylizácia do polohy akéhosi arbitra elegantiarum verejnoprávnosti. Nestranného rozhodcu s mandátom posúdiť, čo je ešte verejnoprávne a čo už je za hranou. 

Ničím takým však Zora Jaurová určite nie je. Je političkou, podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska a s týmto vedomím sa treba pozerať aj na jej kritiku.

Foto: Facebook Do kríža.

Odporúčame