Sila psa Má najviac nominácií, ale bolo by čudné, keby ten film vyhral

Ak by sa akademici rozhodujúci o udeľovaní Oscarov mali rozhodovať podľa rodového kritéria, mal by vyhrať film Jane Campion The Power of Dog (Sila psa).

Autorkou adaptovaného scenára, režisérkou aj kameramankou je žena. Na to sa stále vo filmovom biznise prihliada, najmä keď je v hlavnej kategórii priveľa filmov od režisérov, teda mužov.

A je tu aj iná vec. Témou filmu je tiež homosexualita a identita.

Ale je to aj krásne natočené, nominácie preto nezískala len režisérka, film má nominácie aj za výpravu, strih, kameru, hudbu, zvuk. Nehovoriac o tom, že tu excelujú herci a nomináciu má predstaviteľ hlavného hrdinu (Benedict Cumberbatch), ako aj herec vo vedľajšej úlohe (Kodi Smit-McPhee) a herečka vo vedľajšej úlohe (Kristen Dunst).

Film Sila psa už vlastne zabodoval. Lebo získal najviac nominácií v cenách na Oscara, až dvanásť, a je aj medzi desiatimi filmami, ktoré sa uchádzajú o titul najlepší film.

Režisérka Jane Campion už vie, čo to je oscarová sláva. Za film Piano (1993) získala až osem Oscarov. Aj v tých najprestížnejších kategóriách.

Kirsten Dunst v úlohe Petrovej matky a nešťastnej manželky rančera

Teraz prichádza s westernom, hoci teda klasický western to naozaj nie je. Ale zase ani príliš veľké tabu v ňom neláme. Homosexuálnych kovbojov sme už predsa dávno videli, a to vo filme Skrotená hora (2005). Takže sme už vo filmovom príbehu zažili, že drsní muži v sedle ženúci svoje stáda nemusia byť len heterosexuáli.

Jane Campion však neprináša príbeh zo súčasnosti. Vracia sa do rokov, keď sa ešte táto téma vnímala inak, najmä kdesi na farmách amerického západu. Sme v roku 1925.

Najprv vidíme dvoch bratov, už ani nie najmladších, ktorí nemajú rodiny, ale drží ich pevné bratské puto a vlastnia aj úspešne vedú veľkú farmu kdesi v Montane.

Americký severozápad je ešte stále veľmi drsné prostredie, ale nie sú tu už až také tvrdé podmienky, ako keď sa toto územie len osídľovalo. Na farme už je moderná kúpeľňa, jeden rančer absolvoval excelentnú vysokú školu, druhý sa o vyššie vzdelanie aspoň pokúšal.

V tomto prostredí sa už cení nielen sila, dravosť či odvaha, ale aj rozhľad, hudobný talent či schopnosť viesť duchaplný dialóg.

Ranč je zariadený pomerne luxusne, je tu k dispozícii vaňa, tenisový kurt, ale aj auto. Rančeri patria vlastne k smotánke, keďže ich návštevou poctí samotný guvernér.

Na farme by sa už dal viesť celkom príjemný život, aj si ho užívať. Lenže hlavný rančer Phil odmieta po dvadsiatich piatich rokoch meniť životný štýl, ktorý si nastavil, keď s farmou bratia začínali.

A Phil je tu ten dominantný, charizmatický, ten inteligentnejší, schopnejší, rešpektovanejší.

Pre jemu slúžiacich kovbojov je idolom a svoj imidž neplánuje meniť. Ten najtvrdší z tvrdých chlapov.

Napokon, bolo by preňho aj veľmi nebezpečné meniť status quo. Aj preto Phil brata neustále ponižuje, drží ho v područí, aby všetko ostalo, ako je.

Ale jeho menej atraktívny, menej šikovný brat sa mu po rokoch začína vzďaľovať. Kúpe sa vo vani a oblieka sa do obleku s motýlikom. Cíti sa už lepšie v aute ako v sedle a je už skôr podnikateľ ako kovboj.

George nájde silu odpútať sa od dominantného brata a napokon si na ranč privedie manželku, vdovu so synom Petrom. Je to inteligentný, elegantný, krehký mladík, ktorý si je svojej inakosti vedomý a neskrýva ju. Dokáže ju uniesť – na rozdiel od Phila.

Benedict Cumberbatch v úlohe drsného rančera a kovboja, ktorý skrýva svoju homosexualitu

Jemný Peter si skladá papierové kvety, oblieka sa takmer žensky, dbá na svoj účes a svoju silu týmto vonkajším imidžom maskuje. Ale časom sa ona derie na povrch.

Iste, v tomto je film silný. Ako sa tichá a temná sila objaví v napohľad najkrehkejšom a najzraniteľnejšom človeku na farme. A odhalí tak aj slabosť a krehkosť toho, kto pôsobí navonok ako nezničiteľne silný, agresívny a drsný.

To je téma, ktorú režisérka pomaly rozvíja. Je to pomalý film a možno mnohým divákom bude chýbať trpezlivosť, najmä ak ho budú sledovať na Netflixe. Stačí pár nudnejších momentov a už sa film nepozerá, ale preklikáva.

Tomuto filmu sa to môže ľahko prihodiť.

Pôsobivá je aj druhá línia, toho menej atraktívneho brata, ktorý sa emancipoval a začína manželský život pod spoločnou strechou s bratom, ktorý teraz ponižuje najmä jeho ženu.

A tá trpí, vädne, milujúci muž jej nevie pomôcť.

No a keď sa jej syn začne zbližovať s arogantným švagrom, žena nevládze ďalej.

Celé je to tu také temné a schyľuje sa k tragédii, to je jasné. Obeťou môže byť hocikto.

Jane Campion má však rada dobré konce, aj keď k nim vždy dôjde zvláštnou cestou. Zväčša sa musí udiať niečo tragické, ale najmä bizarné, čo divák ani nemá šancu celkom pochopiť.

Aj tu je to veľmi zamotané. Chvíľu sa zdá, že Phil sa začne zmierovať so svojou homosexualitou, lebo vidí Petrovo sebavedomie aj silu, ale to už by bolo príliš veľké klišé. A tak treba vymyslieť niečo, aby tie roly neboli také jednoznačné. Ale aby sa utrápená žena dočkala pokoja a šťastia.

Netušíme presne, čo Peter urobil, zavinil, učinil, aby matku zachránil. No dačo temné tušíme. A vidíme, ako si na konci pokojne číta v žalmoch: „Ale Ty, Hospodine, nevzďaľuj sa! Ty, sila moja, poponáhľaj sa mi na pomoc! Zachráň mi dušu pred mečom, moju jedinú z moci psov.“ (Žalm 22, 20 – 21, evanjelický preklad)

Režisérka k tomu poznamenala, že ako už názov znie, je to druh varovania.

Nuž, je to celé také divné. A mám vážne podozrenie, že ten film chce budiť dojem, že je oveľa hlbší, ako v skutočnosti je.

Ten citát z Biblie na konci mal asi dodať ešte aj duchovnú hĺbku, ale toto celkom nevyšlo.

Filmový zážitok robí z toho filmu najmä pomalé tempo, v ktorom sa dráma rozvíja. Silná je vizuálna stránka, je tu priestor na dlhé zábery krajiny, na detaily, na dôsledné budovanie atmosféry. Toto Jane Campion vie.

Jej film Piano už väčšina z nás videla veľmi dávno, dej sa už dávno vytratil z pamäti, ostalo tam len zopár silných obrazov a tónov.

Onedlho väčšina z nás možno zabudne aj na dej tohto filmu, iba niektoré obrazy v hlave ostanú. Napríklad mladý muž, medik, perfektne vyčesaný kráča v bielej košeli, v bielych teniskách pomedzi špinavých, drsných kovbojov. Kráča sebavedome, pokojne, poznajúc svoju ukrytú silu.

Alebo muž so ženou, už nie najmladší, obaja žili dlho osamelý život, ale našli odvahu spojiť svoje smutné životy a bez hudby tancujú kdesi v horách pri aute (nakrúcalo sa v úchvatných exteriéroch Nového Zélandu). Pôsobia nemotorne, nevedia sa celkom zladiť. Nie je to žiadne opojenie dvoch bláznivo zamilovaných, len túžba dvoch osamelých ľudí po obyčajnom živote vo dvojici. Možno trochu banálne, ale milé.

Kodi Smit-McPhee v úlohe nevyspytateľného Petra

Toto všetko Jane Campion ovláda, ten nenáhlivý rytmus, prirodzene sa stupňujúce napätie a dokonalé vedenie hercov. A k tomu sugestívna hudba.

Len v jednom momente vám ten film už príde prepiaty. A možno vás už začne aj otravovať tá hra s drsným rančerom, ktorý sa musí schovávať so svojimi sentimentálnymi spomienkami a homosexualitou.

Tu už režisérka tlačí na pílu. A hoci je na konci citát z Biblie, žiadna veľká katarzia divákom neotrasie.

Na česko-slovenskej filmovej databáze csfd.sk film, ktorý práve získal najviac nominácií na Oscara, slabo zabodoval. Získal iba 61 percent. Jeho konkurent sci-fi film Duna má 83 percent. Aj ďalší konkurent, vychytený, hoci kontroverzný Don’t look up! (K zemi hľaď!), má viac, až 15 percent.

Ale americkí akademici dali filmu až dvanásť nominácií. Sila psa sa uchádza aj o titul najlepší film.

Občas sa stáva, že film, ktorý má veľa nominácií, napokon pri Oscaroch až tak neuspeje. Alebo získa skôr tie menej dôležité Oscary.

Nie je vylúčené, že to bude aj prípad nového filmu Jane Campion.

Hoci pri amerických Oscaroch sú predpovede zväčša dosť vágne.