Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Reportáž Spoločnosť
20. január 2022

Reportáž z Libanonu

Keď sa zrúti štát

Reportáž z krajiny, ktorú v čase pandémie a stále pretrvávajúcej utečeneckej krízy ovláda korupcia a totálna ekonomická kríza.

Keď sa zrúti štát
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Reportáž z krajiny, ktorú v čase pandémie a stále pretrvávajúcej utečeneckej krízy ovláda korupcia a totálna ekonomická kríza.

Krajina sa mení pred očami. Ľudia sú čoraz viac chudobní, štát nefunguje, mena stratila hodnotu, inflácia je 2 000 percent, ľudia odchádzajú, zdravotníctvo sa rúca. Rastie chudoba, napätie a nenávisť voči utečencom z Palestíny a zo Sýrie, ktorých Libanon hostí vyše 1,5 milióna.

Blackout. To slovo znie ako z nejakého sci-fi filmu, existuje však krajina, kde je už teraz realitou. Ako dlho môže fungovať krajina bez prúdu, než sa rozpadne? V Libanone trvá energetická a finančná kríza už viac ako dva roky. Štát sa prakticky zrútil a jeho inštitúcie nefungujú. 

Reštaurácia Rockcafé leží na jednom z najkrajších miest Bejrútu. Na útese priamo nad morom s výhľadom na slávne Holubie skaly. Pred tromi rokmi tu stálo malé pivo takmer desať dolárov. A napriek tomu si nebolo kam sadnúť. Spomínam si, ako sme si túto reštauráciu ako obyčajní turisti nemohli dovoliť. 

Klapka, o tri roky neskôr. Rovnaké pivo v rovnakej reštaurácii stojí jeden dolár. A navyše je tu poloprázdno. Berieme si stôl priamo pri skalách a do nášho rozpočtu sa zmestí aj grilovaný losos a steak. Jedlo aj pitie celkom 5 dolárov. Kto má totiž dnes v Libanone doláre, je milionár. Doslova. 

Každý má svojho dílera. Na doláre

Libanonská mena za posledné dva roky stratila svoju hodnotu dvadsaťnásobne, a tak kým pred dvomi rokmi bolo za 1 dolár 1 500 lír, dnes je to 30 000. Stačí 40 dolárov a z človeka je milionár. „Boli to krásne časy, môj plat bol skoro 2 000 dolárov. Dnes som rád, keď mám mesačne 150 dolárov. O to viac som závislý od sprepitného. Všetko tu ide od desiatich k piatim. Keby som nemal dve malé deti, už by som odišiel,“ hovorí nám malý podsaditý čašník Roger. 

Žiadame si menu. Namiesto toho ukazuje na kartičku s QR kódom položenú na stole. „To je vaše menu. Ceny sa menia každý týždeň, podľa toho, ako klesá naša mena voči doláru. Všetky reštaurácie tak museli prejsť na QR kódy, pretože by to nikto nestihol tlačiť,“ vysvetľuje.  

A má pravdu, počas dvoch týždňov, čo sme tu, poklesla libanonská líra o ďalších 4 000. Keď sme prišli, dostali sme 25 000 za dolár, pri odchode to už bolo 30 000. Je nepochopiteľné, ako sa v tom blázinci môžu miestni ľudia orientovať.

„Všetci sledujeme kurzové lístky cez aplikácie. Máme whatsappovú skupinu, v ktorej sú díleri, ktorí ponúkajú rôzne kurzy. Keď máte doláre, napíšete im a oni prídu až k vám domov. Aj ja mám svojho dílera,“ vysvetľuje nám neskôr česká študentka Terézia Ponesická, ktorá už niekoľko mesiacov študuje na bejrútskej frankofónnej Univerzite sv. Jozefa. 

Podľa neoficiálnych údajov odišlo za posledné dva roky z krajiny už okolo štvrť milióna Libanončanov. Pre krajinu, ktorá má 4,5 milióna obyvateľov, je to veľká strata, pretože v prvom rade odchádzajú ľudia, ktorí sú vzdelaní a majú kvalifikáciu, ktorá je v iných krajinách žiadaná. Medzi tie patria v prvom rade zdravotníci.

 

Sestry prestali počúvať lekárov

„Už som dostal ponuku z Dubaja a zo Saudskej Arábie. Podal som si žiadosť aj v Nemecku, ale tam boli podmienky najhoršie. Ak sa tu niečo nezlepší, budem musieť odísť. Zatiaľ zostávam, kvôli rodičom. Odísť nechcem, ale situácia sa už stáva neúnosná,“ hovorí vo svojej súkromnej ordinácii v meste Andžár kardiológ Omar Ghnaim.  

Popri práci v ordinácii pracuje na zmeny aj v nemocnici, kde je vraj situácia ešte horšia, pretože odišlo mnoho zdravotných sestier. „Sestry nás lekárov prestali počúvať, pretože hovoria, že za ten mizerný plat od nich nemôžeme chcieť žiadnu extra prácu. A ja sa im nedivím. Za 150 dolárov, ktoré teraz majú, rodinu neuživia. Ja ako lekár som na tom o niečo lepšie, ale pred dvoma rokmi som zarábal 10-krát viac.  

Keď sa neskôr stretávame s ministrom zdravotníctva Firasom al-Abyasom, neradostnú situáciu libanonského zdravotníctva potvrdzuje slovami: „Odišlo už vyše 40 percent zdravotníkov. Máme aj nedostatok niektorých liekov, ktoré sa musia dovážať. Jediná možnosť je, že sa lieky začnú vyrábať priamo tu v Libanone.“

Ekonomika krajiny je pritom postavená na importe. Do krajiny sa dováža 80 percent všetkého tovaru, ktorý sa tu spotrebuje. Nákup prebieha v dolároch, a preto sa tieto importované veci vrátane liekov stávajú pre mnohých Libanončanov drahými, až nedostupnými. 

Najviac Libanončanov hľadá nové životné príležitosti vo Francúzsku. Túto krajinu tu totiž považujú za svoju „matku“ aj napriek tomu, že sú bývalou francúzskou kolóniou. Rastie však záujem aj o iné krajiny EÚ, dokonca aj o predtým neatraktívne Slovensko.

„Čoraz častejšie sa tu stretávam s otázkou, aké sú možnosti presídlenia do Európy. Dokonca sa mnohí zaujímajú aj o to, ako sa dostať na Slovensko. To nikdy predtým nebolo. Libanon bol krajinou stredných príjmov. V kombinácii s veľkým množstvom utečencov rastie hrozba veľkého počtu ľudí, ktorí budú chcieť ísť do Európy. Ľudia tu už neveria štátu, neveria, že im tu zabezpečia základné životné potreby,“ vysvetľuje Marek Varga, slovenský veľvyslanec v Libanone. 

Slovenský veľvyslanec v Libanone Marek Varga. Foto: Lenka Klicperová

Odliv kresťanov

Podľa neho z Libanonu odchádzajú predovšetkým kresťania a sunnitskí moslimovia. „Odchádzajú hlavne tam, kde už majú nejakých príbuzných. A najviac Libanončanov žije v Južnej Amerike, Európe a severnej Afrike.“ 

Odliv ľudí z Libanonu mení aj etnicko-náboženské zloženie krajiny. Predtým tvorili viac ako polovicu obyvateľov kresťania. Neskôr sa pomer vyrovnal a kresťania, šiiti a sunniti boli v rovnováhe. Teraz je však situácia opačná. 

„Kresťania začínajú byť menšinou. Náboženské zloženie obyvateľov sa zmenilo a prejavuje sa to aj v politike a inde. Predtým predstavovali 50 percent obyvateľov, dnes je to len 20 percent. Pritom v histórii Libanonu kresťania hrali veľmi dôležitú úlohu. Libanon vznikal tak, že kresťanské územie v okolí pohoria Libanon sa rozšírilo o údolie Biká a potom aj o Antilibanon pri hraniciach so Sýriou,“ dopĺňa Varga. 

Náboženská a etnická príslušnosť hrá v Libanone zásadnú úlohu aj v politike, biznise, bezpečnosti a celkovo v správe krajiny. Všetky politické strany reprezentujú práve len jednu zo skupín a obhajujú predovšetkým jej záujmy. Podľa náboženskej etnickej príslušnosti hlasujú aj ľudia vo voľbách.

A niet divu, jednotlivé etnické skupiny medzi sebou bojovali počas dlhej občianskej vojny, ktorá si vyžiadala 150-tisíc mŕtvych a skončila sa až v roku 1990. 

Štát, ktorý žil na dlh

„Krajina bola totálne zničená a všetko sa muselo vybudovať a postaviť znova. Začali sme si požičiavať obrovské peniaze a časť z nich sa rozkradla. Medzinárodné spoločenstvo po vojne Libanon podporilo a začalo mu požičiavať na rekonštrukciu. Lenže všetky vlády boli skorumpované. A dlh narastal,“ vysvetľuje vo svojom krásne zariadenom byte profesor Christian Taoutel, špecialista na dejiny Blízkeho Východu v čase prvej svetovej vojny.  

Byt je síce krásny, ale akademik si dnes zo svojho platu môže dovoliť kúpiť len jedlo a trochu benzínu.

„Naše celkom malé letisko bolo drahšie ako letisko v Dubaji, máme drahšie cesty, ako sú tie európske. Všetci warlordi sa stali politikmi a začali dosadzovať do vlády a na dôležité miesta svoje rodiny. Medzinárodné spoločenstvo to tolerovalo, stačilo mu, že tu nebola vojna. Stali sme sa skorumpovaným štátom, kde sme si žili na dlh a nad pomery. Teraz sme kolabujúcim štátom. Keď medzinárodný dlh Libanonu presiahol 100 miliárd dolárov, povedali zahraniční veritelia stop a Libanon sa odvtedy prepadá na čoraz väčšie dno,“ pokračuje profesor Taoutel.  

Aj on, prominentný člen libanonskej inteligencie, zvažuje odchod zo svojej rodnej krajiny. „Som taký posledný mohykán, ale neviem, ako dlho to vydržím, môj plat klesol zo 6 000 dolárov na 400 dolárov,“ uzatvára s beznádejou v hlase.  

Niektorí analytici však dávajú zastavenie pôžičiek Libanonu do súvislosti s nájdením nových ložísk zemného plynu v Stredozemnom mori a so snahou medzinárodného spoločenstva obmedziť v Libanone hnutie Hizballáh. O časť ložísk plynu sa Libanon delí so susedným Izraelom a obe krajiny sa nemôžu dohodnúť, kto bude kde ťažiť a komu ložiská vlastne patria.

Pre Libanončanov je židovský štát nepriateľom číslo jeden. 

Tlak Západu

„Zastavením prísunu peňazí teraz chce medzinárodné spoločenstvo donútiť Libanon, aby Hizballáh odzbrojil. Zároveň tlačí na vládu, aby Libanon podpísal dohodu o plyne s Izraelom a mohlo sa začať ťažiť. Existuje plán, podľa ktorého by si ložiská pri pobreží Libanonu mohli rozdeliť ruské, francúzske a americké firmy. Potom budú všetci spokojní,“ vysvetľuje bezpečnostný analytik, ktorý si praje zostať v anonymite. 

Šiitské hnutie Hizballáh je problémom pre Libanon aj časť sveta. Západ ho považuje za teroristickú organizáciu napojenú na Irán, ktorej hlavným cieľom je zničenie Izraela.

Hizballáh sa zapojil aj do vojny v Sýrii na strane armády Baššára Asada a do vojny v Jemene, kde proti sebe vedú proxy vojnu Saudská Arábia a Irán. Tu v Libanone, kde Hizballáh vznikol v roku 1982, je Hizballáh nielen mocnou vojenskou silou, ale aj politickou stranou. 

„Reprezentuje aj politicky 30 percent šiitských obyvateľov a dokonca aj vo vláde, to musíme mať na pamäti,“ vysvetľuje Varga.

Inzercia

Najväčšej dôvere Libanončanov sa teší armáda. Aj tá sa však stretáva s nedostatkom peňazí a odlivom ľudí do zahraničia.  

„Problém s armádou je, že ju platí vláda, ktorá nič nemá. Armáda je z 80 percent financovaná USA. Ak by neboli tieto zdroje peňazí, nebude žiadna libanonská armáda. Preto sme im z Česka poslali päť lietadiel potravinovej pomoci, v poslednom lietadle boli aj lieky. Česká pomoc teraz prišla naozaj vhod a včas, veď plat vojakov sa začína na 40 dolároch. Tak Česko pomáha stabilizovať libanonskú armádu,“ dopĺňa Jihad Annan, ktorý pomoc koordinoval. 

Rešpekt pre Hizballáh 

Hizballáh je pre mnoho Libanončanov navyše tým, kto dokázal krajinu uchrániť pred vojenskými útokmi Izraela. Izrael okupoval časť južného Libanonu 18 rokov a až Hizballáh ho donútil okupáciu ukončiť.  

„Keď sme vstúpili do Libanonu, neexistoval žiadny Hizballáh. Šiiti na juhu nás privítali voňavou ryžou a kvetmi. Bola to naša prítomnosť, ktorá stvorila Hizballáh,“ pripustil v roku 1999 izraelský premiér Ehud Barak. 

Nepriateľstvo s Izraelom je zámienkou pre Hizballáh, prečo neodovzdal zbrane. „Nebyť toho, že Hizballáh chráni juh Libanonu pomocou nášho vlastného raketového systému, už dávno by toto územie vzali sionisti. V ich rozpínavosti im musíme zabrániť,“ povedal nám jeden z členov Hizballáhu, ktorý sa predstavil ako Ali. 

Za 40 rokov svojej existencie v Libanone si Hizballáh získal nielen rešpekt a podporu časti obyvateľov, ale ovládol mnoho inštitúcií a obchodov v krajine.

„Vytvorili si tu štát v štáte. Naším obrovským problémom je korupcia. A Hizballáh má peniaze, prísun dolárov z Iránu. Môžu si kúpiť, koho chcú. Navyše v tejto kríze bohatnú, pretože bohatne ten, kto má doláre, a tie Hizballáh má. Bohužiaľ, Hizballáh nás však vtiahol do studenej vojny medzi Saudskou Arábiou a Iránom a krajiny zálivu nám preto prestali dávať peniaze a prestali sem jazdiť ich turisti. To prispelo ku kríze,“ vysvetľuje profesor Taoutel.

Cestu von z krízy vidia niektorí Libanončania nie v odchode, ale, naopak, vo zvýšení vlastnej produkcie vnútri svojej krajiny.  

„Hlavne v poľnohospodárstve by sme mohli byť sebestační, dokonca vyvážať. Môžeme ponúknuť svetu mnoho prírodných produktov,“ myslí si Ibrahim, majiteľ firmy na produkciu olivového oleja, ktorý sa snaží vyvážať aj do sveta. 

Utečenci s podporou, Libanončania bez nej

V malom mestečku Majdel Anjar na sýrskych hraniciach sa stretávame s predstaviteľom tamojšej radnice Saídom Jasínom. Je to provinčné mestečko, najvýstavnejšou budovou široko-ďaleko je práve budova radnice. Prúd nejde ako skoro nikde, v rozľahlej budove je preto chladno.  

Jasín sedí za širokým stolom v bunde, s ustarosteným výrazom si prezerá veľký kameň prsteňa na svojej ruke. „Predtým tu býval pokoj, sýrski pracovníci celkom bežne prechádzali cez hranicu a hľadali si prácu v poľnohospodárstve alebo v stavebníctve. To boli odvetvia, kam sa aj tak veľa Libanončanov nikdy nehrnulo,“ vysvetľuje.  

„Lenže teraz je kríza, veci sa zmenili a my začíname mať so Sýrčanmi veľké problémy. V noci nejde osvetlenie, je tma a to praje kriminalite. Kradne sa,“ hovorí Jasín. 

V roku 2011, keď vypukla najprv revolúcia a potom vojna v Sýrii, sa do Libanonu nahrnulo jeden a pol milióna utečencov. Až do začiatku krízy to Libanončanom nijako zvlášť neprekážalo. Na Sýrčanov boli roky zvyknutí, napokon, obe krajiny sú prepojené históriou a geografickou blízkosťou.  

„Libanon bol centrom menšín vždy, žije tu nehomogénna zmes ľudí. Palestínčania, tí žijú väčšinou vo svojich táboroch, ale Sýrčania, tí sú všade. Veľa ich žije v podnájme, pracuje a berie pomoc z medzinárodných úradov, záporná stránka je, že konkurujú libanonskej pracovnej sile. Palestínski utečenci nesmú v Libanone pracovať, majú to ťažké, ale Sýrčania zaťažujú infraštruktúru – spotrebou vody aj nedostatkovej elektriny,“ hovorí Raymond Karlas, Libanončan, ktorý vyštudoval v bývalom Československu a je funkcionárom Československého zväzu bývalých študentov libanonskej národnosti v Československu.  

Teraz však v súvislosti s ekonomickou krízou rastie napätie medzi oboma skupinami obyvateľov v pohraničnom mestečku, kde žije okolo 25-tisíc sýrskych utečencov.

„Problém je, že mnoho Libanončanov už je aj tak chudobných a žiadnu pomoc nedostávajú, a to aj napriek tomu, že sa ich situácia stále zhoršuje. Medzinárodné organizácie podporujú iba Sýrčanov. Bojím sa, že dôjde k nejakému veľkému konfliktu, k explózii násilia,“ vraští obočie starosta.  

Stačí zájsť kúsok ďalej po ceste za mesto a všade okolo cesty sa tiahnu igelitové prístrešky, obydlia utečencov. Vnoríme sa do labyrintu uličiek medzi improvizovanými domami, ktoré sú prekvapivo rozľahlé.  

Ak by boli z iného materiálu, fungoval by každý z prístreškov ako plnohodnotný dom. Predsieň, hlavná miestnosť, kuchyňa, spálňa. Uprostred najväčšej izby kachle na naftu.  

Ahmad z Homsu tu žije so ženou a s tromi malými deťmi. „Teraz už rok nepracujem, zlomil som si nohu a odvtedy mám problémy, nemôžem veľmi chodiť, len kúsok a potom sa noha ozve. Dostávame príspevky od OSN, 27 dolárov na osobu,“ hovorí Ahmad a deti medzitým priniesli školské zošity a pár plastových ošarpaných hračiek.  

O kúsok ďalej v meste dostávame pozvanie do libanonskej rodiny, k pani Sadice. Patrí k tým najchudobnejším v meste. Žije sama s postihnutým synom, o ktorého sa musí starať. „Keď nedostane svoje lieky, hrozí aj to, že ma zbije,“ hovorí starenka a snaží sa na zvyšku plynu z bomby uvariť čaj.  

Žije len z pomoci svojich susedov, ktorí jej vždy dajú jedlo alebo trochu peňazí na nákup liekov. Chudobní Libanončania v pohraničí nesú ťažko, že sa im žiadnej pomoci nedostáva. A to starosta Jasín vníma ako veľké nebezpečenstvo pre región. 

Sýrčanov tu nechceme, musia ísť domov

Práve utečenci zmenili náboženské zloženie krajiny, pretože všetci prichádzajúci patria k sunnitským moslimom. Dnes už teda v Libanone nedominujú kresťania. Naopak, dnes tvoria len dvadsať percent obyvateľov krajiny. Zvyšok obyvateľov krajiny sú hlavne sunnitskí a šiitskí moslimovia.

Téma utečencov celkom iste ovládne aj blížiace sa voľby. „Sýrčania musia ísť späť domov. Tu ich už nechceme. Spotrebúvajú našu vodu, našu elektrinu, berú nám prácu. V Sýrii už nie je vojna a oni už tak nie sú utečencami. Zostávajú tu len preto, že im OSN vypláca finančnú podporu, za ktorú tu žijú. Majú teraz viac peňazí ako my Libanončania,“ rozčuľuje sa politik Jimmy Jabbour z Kobaytau, čo je oblasť pri sýrskych hraniciach.  

„Sýrčania si často do Libanonu už len jazdia po peniaze od medzinárodného spoločenstva. Denne ich vidím, ako bez problémov prechádzajú cez hranicu.“

Každý deň stretávame stovky Sýrčanov aj my. Stačí totiž prísť k bankomatom. Práve okolo nich sa sýrski utečenci koncentrujú. Od OSN dostali platobné karty, kam im každý mesiac príde príspevok 27 dolárov na osobu.

Ak majú viac detí, môžu tak mesačne mať naozaj väčší plat ako libanonská zdravotná sestra.  

„Prišiel som si po peniaze, máme dvanásť detí. Nepracujem, trpím bolesťami brucha,“ hovorí jasne a bez okolkov Ahmed z Homsu a v náručí zviera dvojročného synčeka. V Libanone žije podľa svojich slov už desať rokov. „Sme tu, pretože tu dostávame peniaze, doma v Sýrii nemáme nič, ani dom, ani peniaze,“ uzatvára.

Na Libanon malo úzke väzby vtedajšie Československo. Vyštudovali tu desiatky libanonských študentov, ktorí sa dodnes združujú a stretávajú. Obe krajiny, ako Česko, tak aj Slovensko, majú dodnes v Libanone svoje veľvyslanectvo a podporujú tu množstvo rozvojových aj humanitárnych projektov. 
 
„Snažíme sa pokrývať humanitárnu i rozvojovú pomoc za celkom cca jeden milión eur. Momentálne máme v regióne tri aktívne projekty. Nedávno sme v údolí vybudovali vodný rezervoár, ktorý zásobuje vodou 30-tisíc ľudí. V Tripolise budujeme s partnerskou organizáciou kanalizačný a odpadový systém. Ďalšia je v oblasti Zahle, v kresťanskej oblasti v údolí Biká, kde budujeme systém osvetlenia ulíc a vodovodný a kanalizačný systém. Máme aj mikrogranty pre mimovládne organizácie, napríklad opravujú invalidné vozíky pre vojnových veteránov z občianskej vojny,“ uvádza Varga.

Foto: Lenka Klicperová

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.