Via Francigena Neviete, čo so sebou? Choďte do Ríma peši

Väčšina z nás už bola v Ríme. Lietadlom, autom, autobusom, ale skúste to peši. Vyberte si najskôr trasu, na akú si trúfate. Týždeň, desať dní alebo tri mesiace, alebo aj jeden deň!  Ten výhľad, keď vyšliapete na Monte Mario a pod nohami máte večné mesto, si zapamätáte do konca života.

Peši sa dá ísť starou pútnickou cestou Via Francigena z Canterbury do Ríma. Ale žiadnu paniku, my sme vyrazili z Viterba (120 km). Ak chcete čistý taliansky šarm bez turistov, urobte si čas. Taliansky creme de la creme! Čakajú vás gotické mestečká a dedinky, o ktorých ste v živote nepočuli, ale chceli by ste sa tam okamžite nasťahovať. Ľudia, espresso, víno, gaštanice, vinice, lesy, lieskové sady (Ferrero ma veľký apetít). Druhýkrát by som sa chcel narodiť ako Talian, to je partička do krčmy aj do kostola.

Moderná pútnická cesta

Via Francigena (Franská cesta)  je staroveká trasa vedúca z katedrálneho mesta Canterbury v Anglicku cez Francúzsko a Švajčiarsko do Ríma a potom do talianskej Apúlie, kde boli prístavy nalodenia do Svätej zeme. V Taliansku bola známa ako „Via Francigena“ alebo „Via Romea Francigena“, čiže cesta vedúca do Ríma z Britských ostrovov cez územie Frankov.

Táto pradávna pútnická trasa bude možno onedlho patriť k svetovému dedičstvu UNESCO. O jej kandidatúru sa snažia štyri krajiny európskeho kontinentu, cez ktoré 2000-kilometrová trasa vedie. Túto historickú trasu plnú náboženských, historických i prírodných skvostov postupne znovuobjavuje čoraz väčší počet turistov i náboženských pútnikov z Európy a iných kontinentov.

Via Francigena je tisícročná pútnická a obchodná cesta spájajúca severnú Európu a Rím na ceste do Jeruzalema. Je to cesta, ktorá odkazuje na denník arcibiskupa z Canterbury menom Sigeric, ktorý v roku 990 zaznamenal etapy svojej cesty návratu z Ríma, kam šiel prijať pálium od pápeža. Dnes sa stáva čoraz obľúbenejšou modernou pútnickou cestou, prechádzajúcou takmer 650 malými obcami či dedinkami.

Franská pútnická cesta v sebe zahŕňa okolo 350 kultúrnych pamiatok, ako sú historické centrá starobylých miest, mosty, rímske stavby či kostoly a katedrály. V stredovekých časoch boli súčasťou púte zastávky v mnohých kostoloch a kaplnkách ako súčasť zbožnosti.

Táto cesta vedie pútnikov cez viaceré úchvatné regióny Európy, Kent, doverské útesy, bojiská 1. svetovej vojny v severnom Francúzsku. Prechádza okolo dychvyrážajúcej gotickej katedrály v Remeši – korunovačnom mieste francúzskych kráľov, cez región Champagne, popri Ženevskom jazere, prekročí Alpy, Apeniny, sviežu Umbriu, malebné pahorky Toskánska a nakoniec Rím, večné mesto.

V roku 2018 45-tisíc pútnikov vykonalo púť v rozsahu šesť až sedem dní. Potom sú tu i takí, ktorí za tri mesiace prejdú z Canterbury do Ríma, iní zas možno jednoducho kráčajú počas víkendu či predĺžených víkendov v priebehu roka. Toskánsko je úsekom, ktorý je zo všetkých najviac prepracovaný a najviac oceňovaný.

Približne 15 percent ľudí uvádza, že cestu koná aj z náboženských dôvodov. Asi polovica pútnikov je z Talianska a ďalšia polovica prichádza z Európy, Južnej Kórey, Austrálie, USA, Brazílie...

Via Francigena je kultúrnym mostom medzi severnou a stredomorskou Európou, medzi anglosaskou a latinskou Európou. Dnes je to o to dôležitejšie, lebo Európa s ťažkosťou hľadá vlastnú identitu.

Arrivederci

Vyrážame z Viterba. Uskutočnilo sa tu najdlhšie konkláve v histórii cirkvi – trvalo 1005 dní, od 30. novembra 1268 do 1. septembra 1271. Konkláve sa začalo s 20 kardinálmi a skončilo v počte 16, pretože v priebehu času traja kardináli zomreli a jeden konkláve opustil. Na radu svätého Bonaventuru boli nakoniec kardináli v paláci o chlebe a vode, strechu paláca odstránili, takže boli vystavení nepohode počasia. Prvého septembra 1271 konečne vybrali nového pápeža. Zvolený nekardinál Tebaldi Visconti z Piacenzy ešte nebol kňazom a v tom období bol na púti do Svätej zeme. Desiateho februára 1272 dorazil z Liège, kde bol arcidiakonom, do Viterba a prijal voľbu. Devätnásteho marca toho istého roku ho vysvätili za kňaza a biskupa a 27. marca v Ríme korunovali za pápeža ako Gregora X.

Aby sa táto situácia už neopakovala, podľa osobitného výnosu pápeža Gregora X. z roku 1274 sa konkláve malo zvolať na desiaty deň po pápežovej smrti. Desať dní bola cirkev povinná držať smútok za zomrelého. Za ten čas mal byť pápež pochovaný v meste, v ktorom zomrel. Konkláve sa malo zísť v rezidencii zosnulého pápeža. Ak kardináli do troch dní nezvolili pápeža, nasledujúcich päť dní sa im podávalo jedlo iba raz za deň. Ak sa ani v tomto termíne nedohodli, nechali ich o chlebe a vode dovtedy, kým nezvolili pápeža. Od týchto opatrení už nikdy nebol problém s dĺžkou konkláve...

Ale späť k samotnej ceste. Treba oceniť logistiku, každý deň máte kde spať, od čarovných starých domov cez kláštory, katolícke ubytovne až po moderné domy na kraji mestečiek. Správca pútnického domu vo Viterbe má vlastnú pečiatku „pánov somár“.

Holiť sa ráno v starovekom dome, otvoriť si okno na námestie, kde sa prebúdzajú život a zvuky nového dňa, je totálna chuťovka. Ale volajte a rezervujte deň-dva vopred, lebo môžete skončiť aj na periférii.

V mestečku Vetralla sme si chceli pozrieť dva čarovné románske kostoly s úžasnými freskami. Skoro ráno sme hľadali nejakú informáciu, ako sa dostať dnu, ale nikde nič. Stavil som všetko na jednu kartu, vybehli sme k miestnej kaviarni, na terase tam sedela asi 65-ročná miestna signora a fajčila. Vyzerala, že vie všetko, čo sa v mestečku šuchne. Poprosili sme ju o pomoc dostať sa dovnútra kostolov. Stavili sme na správneho koňa! Zakričala niečo do okna nad kaviarňou, z okna sa vyklonila jej kamarátka, niekam zatelefonovala a o desať minút prišla pani s kľúčmi a odomkla nám kostoly.

O chvíľu nás na námestí dobehol miestny pán farár, sivovlasý šesťdesiatnik, veľký sympaťák. Povedal, že má rád pútnikov, dal nám požehnanie, vytiahol puzdierko na hostie a v strede námestia sme dostali sväté prijímanie. Čarovné.

My sme sa rozhodli (a veľmi múdro) na tejto púti venovať pozornosť kostolom zasväteným svätému Vavrincovi Rímskemu (sv. Lorenzo), ktorý bol jeden zo siedmich diakonov umučených počas prenasledovania kresťanov rímskym cisárom Valeriánom v roku 258.      

V Taliansku je to mimoriadne obľúbený svätec, mladého človeka nevšednej krásy a urodzeného pôvodu poveril pápež Sixtus II. zodpovednosťou za cirkevné vatikánske klenoty vrátane vzácnych kníh. Vavrinec bol prvý zo siedmich rímskych diakonov, z ktorých každý mal na starosti jednu štvrť mesta a ako taký sa spolu s pápežom staral o štyridsaťtisíc kresťanov, ktorí boli v polovici 3. storočia v Ríme za panovania cisára Valeriána.

V tom čase bolo právne postavenie cirkvi veľmi slabé, ale majetku mala dosť. Vlastnila kostoly, domy, pozemky. Cisár Valerián chcel vykoreniť cirkev a získať cirkevné poklady. Predvolal si na výsluch pápeža Sixta. Keďže ten nechcel spolupracovať, cisár ho nechal sťať a Vavrinca uväznil a mučil. Vo väzení Vavrinec pokrstil mnohých pohanov, medzi nimi aj Luculla, ktorému vrátil zrak. Istý Hippolitus bol svedkom zázračného uzdravenia a s celou rodinou sa stal kresťanom. Žiadal, aby Vavrinca prepustili, a ten dostal tri dni, aby priniesol všetky cennosti do obecného mestského eráru.

Mladý ochranca toto odmietol, majetok rozdal chudobným a chorým, ktorých predviedol pred cisára ako cirkevné bohatstvo. Cisár ho dal bičovať, trhať mu kožu železnými hrebeňmi. Napokon nechali priniesť železnú posteľ a rozžeravili ju. Aj pri tomto opekaní zaživa prosil cisára, aby ho obrátil na druhý bok, keďže tento má už spálený.

Len v samotnom Ríme je niekoľko kostolov pomenovaných po svätom Lorenzovi. Nádherná je bazilika svätého Lorenza za hradbami, tajomnú atmosféru má aj kostol San Lorenzo in Lucina. Pritom vôbec nepatria medzi najnavštevovanejšie kostoly v Ríme. Pozoruhodné je aj to, že v každom mestečku, cez ktoré sme prechádzali, bol aj kostol zasvätený tomuto svätcovi.

Keď sme sa blížili k Rímu a na predmestí sme oddychovali na terase kaviarne, prišiel za nami potetovaný barman s otázkou, odkiaľ sme. Zo Slovenska? Však tam príde Svätý Otec. To nám vyrazilo dych, nevyzeral ako odborník na pápežove zahraničné cesty.

V každom prípade sa možno uvidíme o rok na Via Francigena v Toskánsku, niekde medzi mestami Lucca a Siena. Arrivederci!

Foto: archív autora