Svet bežca Budeš bežecký boh!

Moje prvé preteky. Tri, dva, jeden, štart! A už bežím. Tesne za africkými bežcami. Asi po 500 metroch mi to došlo – zvyšných 9500 metrov bude peklo.

Pozná ho azda každý bežec. Heslo: „Len neprepáliť tempo!“ A len málokomu sa ho nikdy v živote podarilo neprepáliť. Na začiatku je všetko krásne. Bežec je plný energie, pozitívnych pocitov, adrenalín stúpa. „Dokážem to!“ hovorí si. Myšlienka úspechu je veľmi lákavá. No ak bežíme viac ako to, čo naše telo zvládne, tak nám to veľmi rýchlo dá pocítiť. Na kratších vytrvaleckých tratiach (do 5 km) to nemusí až tak bolieť. Ale od 10 km vyššie to už pocíti poriadne.

Veľkou skúškou taktiky, telesnej, ale ešte viacej mentálnej odolnosti, je maratón. Tam často pohoria aj veľmi kvalitní bežci. Niekedy stačí aj prvá polovica zabehnutá v tempe len o pár sekúnd na kilometer rýchlejšie, ako treba, a najneskôr od 30. km to môže byť iba bežecké plazenie sa po metríkoch.

V predchádzajúcom texte som spomínal boj s vlastnou vôľou. Ale v tomto prípade sa akoby roly pokušiteľa a ochrancu otočili. Zatiaľ čo v ušiach znie to rohaté „Budeš ako (bežecký) boh!“, tak zdravý rozum v službách dobra vyzýva na opatrnosť a pokoru. Rovnaké je to aj s tréningom a záťažou. Svoje ovocie neprináša nadmerná a neuvážená záťaž, ale, naopak, trpezlivé pridávanie (či už objemu kilometrov, alebo rýchlosti úsekov). Naisto si neodporúčam každý týždeň zvyšovať tréningové dávky dvojnásobne. Toto je zaručená cesta k zraneniu. Naopak, okrem rozumnej záťaže je nevyhnutné venovať telu čas aj na regeneráciu. A zvlášť pre ambicióznejších bežcov je nevyhnutné opakovať, aby sa nebáli zaradiť do tréningu behy v pomalšom tempe a nižších tepoch.

Psychológia pozná termín časových preferencií. V jednoduchosti ide o to, že každý človek sa rozhoduje a koná v čase. Závisí už iba od individuálnych charakteristík jednotlivca, čo preferuje. Niekto sa viacej zameriava na minulosť, niekto na prítomnosť a iný zasa upiera svoj vnútorný zrak do budúcnosti. Philip Zimbardo v danej téme rozpracoval koncept, ktorý ešte tieto oblasti delí na ďalšie dve. Tak máme podľa neho orientáciu na pozitívnu a negatívnu minulosť, hedonistickú a fatalistickú prítomnosť, pozitívnu a negatívnu budúcnosť.

Optimálny model zamerania by mal byť založený na pozitívnej minulosti, hedonistickej prítomnosti a pozitívnej budúcnosti. Ak človek ostane zacyklený prevažne v jednej preferencii, tak je to patologické. Napríklad človek, ktorý spomína na všetko zlé, čo ho v živote stretlo. Alebo iný, ktorý si iba hedonisticky užíva daný moment. Nezabúdajme, že aj prílišná zameranosť na pozitívne plánovanie nie je najzdravšia.

Takto by sa dalo upozorniť na každú jednu oblasť preferencie. Prečo to spomínam? Práve preto, že každý bežec si musí stanoviť jasné a racionálne ciele (obvykle pozitívne, plánovať si zranenie je už typické pre iné diagnózy…), snažiť sa ich dosiahnuť, ale tiež musí myslieť na to, že oddych a regenerácia nie sú mrhaním času, ale pokračovaním tréningu. V tomto celostnom prístupe však opäť a znova musí byť trpezlivý. Nielen Rím nepostavili za deň, ale ani dobrá bežecká forma sa nedá „uvariť“ po niekoľkých týždňoch tréningu.

Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že moje najväčšie úspechy a aj najkvalitnejšie výkony sa rodili v príbehoch pretekov, v ktorých zvíťazila pokorná trpezlivosť nad poblázneným a netaktickým behom. Veľmi rád si na tieto momenty spomínam. Avšak aj na mojom konte je dosť takých pretekov, kde sa diabolská výzva po rýchlom úspechu skončila totálnym pohorením a telesným (aj psychickým) vyčerpaním.

Veru, to lákavé rýchlozrejúce ovocie má často svoju trpkú príchuť. Tak ako na už spomínaných prvých pretekoch, kde som si myslel, že dokážem behať s kenskými bežcami.