Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Čo ľutuje Ivan Mikloš?

Exminister priznáva, že Dzurindove vlády mohli byť empatickejšie

O knižnom rozhovore novinára Tomáša Gálisa s exministrom financií Ivanom Miklošom „Už dávno nevidím svet čierno-bielo“.

Milí priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník. Meno Ivan Mikloš dodnes na Slovensku vyvoláva protichodné reakcie. Pre jednu časť verejnosti je bývalý dlhoročný minister financií uznávaným reformátorom, vďaka ktorému Slovensko počas posledných desaťročí neskončilo ako Moldavsko či Ukrajina. Pre druhú časť je zase ekonomickým vlastizradcom, ktorý pomáhal vypredávať takzvané rodinné striebro.

Publicistovi Tomášovi Gálisovi teraz vyšiel vo vydavateľstve N Press rozsiahly knižný rozhovor s Ivanom Miklošom pod názvom „Už dávno nevidím svet čierno-bielo“. Na skoro 280 stranách rozoberajú postupne obdobie od neskorého socializmu až po súčasnosť. Aj keď Gális sa sústreďuje na verejné pôsobenie exministra financií a nejde príliš do hĺbky, pokiaľ ide o jeho súkromný život, dozvieme sa napríklad, že Ivan Mikloš je rusínskej národnosti, a hoci sám nie je veriaci, rodičia boli gréckokatolíci. Na jednom mieste oceňuje dokonca gréckokatolíckeho biskupa a mučeníka Gojdiča ako osobnosť, ktorá sa v 20. storočí vymedzovala tak proti fašizmu, ako aj komunizmu.

Najzaujímavejšie sú, samozrejme, kapitoly o pôsobení Ivana Mikloša vo vysokej politike. Tie tvoria obsahové jadro knihy.

Mikloš na začiatku opisuje nielen problémy socialistickej centrálne plánovanej ekonomiky, ale tiež aká biedna a odstrihnutá od sveta bola akademická debata v spoločenských vedách na Slovensku v 80. rokoch. Sám totiž začínal ako vysokoškolský pedagóg. Súviselo to s tým, aké ťažké bolo vo vtedajšej totalite dostávať sa k medzinárodnej literatúre a ako sa, paradoxne, k niektorým veciam dalo dostať cez ruské preklady. Spomedzi pár českých ekonómov, ktorí aspoň teoreticky rozumeli trhovej ekonomike, treba, samozrejme, vyzdvihnúť Václava Klausa, ktorý na Slovensko pred rokom 1989 aj jazdieval, aby so slovenskými ekonómami diskutoval o aktuálnych otázkach doby.

Ivan Mikloš sa vo vysokej politike ocitol už ako tridsiatnik na začiatku 90. rokov. V rokoch 1991 až 1992 pôsobil ako minister privatizácie. Na Slovensku sa dodnes ozývajú hlasy, že šoková transformácia bola zlá a ekonomika sa mala transformovať pomaly a gradualisticky.

Mikloš presvedčivo vysvetľuje, že veľmi inak, než sa to napokon odohralo, sa to spraviť nedalo. Jednak reformátori okolo Václava Klausa presne vedeli, čo chcú urobiť, kým alternatívne „tretie cesty“ boli často sformulované len frázovito. No dôležitejšie je, že postkomunistické krajiny, ktoré si vybrali šokovú reformu ako Poľsko a Česko-Slovensko, sú dnes na tom ekonomicky lepšie než krajiny, ktoré si vybrali takzvanú gradualistickú transformáciu. Je to preto, že tam, kde ekonomická reforma nabiehala len postupne, sa proti nej stihla sformovať opozícia v podobe starých komunistických kádrov a prechod na trh tam uviazol na polceste.

Gális veľa priestoru venuje priebehu privatizácie počas rôznych ponovembrových vlád, ktorá je dodnes na Slovensku vnímaná kontroverzne. Mikloš do diskusie vnáša jeden zaujímavý argument. Hovorí, že k privatizácii by došlo tak či onak. Na výber bolo len, či sa to udeje oficiálnou formou, kde štát odpredal spoločnosť často aj zahraničnému investorovi a daňovník na predaji zarobil, alebo by sa diala takzvanou neoficiálnou formou. Teda že podnik by zostal formálne štátny, ale jeho politicky dosadený manažment, hnaný krátkodobými motiváciami, by si našiel cestičky, ako ho vytunelovať a rozkradnúť. Práve toto sa v 90. rokoch odohralo vo viacerých krajinách na východ a juhovýchod od nás. A vlastne sa to tak trochu udialo aj na Slovensku.

Spätne je tiež zaujímavý postreh, ako odlišné stupne rozvoja medzi Českom na jednej strane a Slovenskom na strane druhej, ktoré vznikli ešte v 19. storočí, ovplyvnili politické nálady na začiatku 90. rokov. Čechy si prešli industrializáciou ešte v 19. storočí za Rakúsko-Uhorska a v podmienkach kapitalistickej ekonomiky. Štruktúra českého priemyslu tak bola prirodzenejšia. Fabriky vznikali tam, kde pre ne boli suroviny, zdroje energie, pracovné sily, a tiež s ohľadom na náklady dopravy k spotrebiteľom.

Naproti tomu industrializácia Slovenska prebehla z veľkej časti až v 70. rokoch 20. storočia v neprirodzených podmienkach príkazovej socialistickej ekonomiky. Najdôležitejšie pre umiestnenie fabriky boli politické ohľady, nie nutne ekonomická logika. Veď v rámci RVHP sa predalo skoro všetko, hoci občas musel výrobu dotovať štát za neplatiacich odberateľov, ako to bolo s tankmi v 80. rokoch vyvážanými na Blízky východ. No v podmienkach trhovej ekonomiky sa z hľadiska produkcie a odbytu ukázala táto slovenská hospodárska štruktúra ako menej prispôsobivá v porovnaní s tou českou. Mnohé fabriky u nás hneď skrachovali. Preto na Slovensku na začiatku 90. rokov okamžite nezamestnanosť vyskočila na 12 percent, kým tá česká sa držala hlboko pod tým.

Na Slovensku ľudia s nostalgiou hľadeli na obdobie normalizácie, keď sa v ľudovej slovesnosti „všetko u nás vybudovalo“, kým Česi vnímali Husákovo obdobie, naopak, ako etapu svojej spoločenskej stagnácie. Pre to všetko sa zdalo, že ekonomická transformácia dopadá disproporčne negatívne na slovenskú ekonomiku. Toto zase povzbudilo nacionalistické nálady a tlak na prehodnotenie štátoprávneho usporiadania medzi Slovákmi a Čechmi. Mnohí ľudia na Slovensku mali dojem, že veci budú fungovať lepšie, keď hospodárska politika bude v Bratislave, nie v Prahe. Výsledok bol ten, že sa štát rozdelil.

Gális a Mikloš spolu analyzujú aj obdobie mečiarizmu a ekonomickú politiku v 90. rokoch. Robia tak prístupným spôsobom, ktorý pochopí aj laik. Kniha teda nie je zaťažená prehnane odbornou terminológiou. Naopak, aj mladší ľudia, ktorí sa narodili po roku 2000 a dnes nastupujú na vysoké školy, si vďaka nej môžu urobiť prehľad o najnovších politických dejinách Slovenska.

Ťažiskom knihy rozhovorov je, prirodzene, obdobie 1998 až 2006, keď Ivan Mikloš bol vicepremiérom a neskôr ministrom financií v dvoch vládach Mikuláša Dzurindu, a následne obdobie 2010 až 2021, keď Mikloš pôsobil vo vláde Ivety Radičovej. Okrem ekonomických reforiem sa Tomáš Gális obsiahlo pýta aj na kauzy SDKÚ. Od vláčikov cez financovanie strany, kauzu Gorila až po problémy na daňovej správe. Neobídu ani vzťahy s Ivetou Radičovou a pád jej vlády pre spory o euroval so Sulíkovou stranou Sloboda a solidarita.

Práve pri kauzách Mikloš pôsobí neveľmi presvedčivo. Často opakuje, že si už nepamätá. Je vidieť, že si to pre seba rozdelil tak, že on robí ekonomickú politiku, kým politickú časť rieši Dzurinda. Jemu je Mikloš dodnes bezpodmienečne oddaný.

Keď sa Gális pýta trebárs na odchod KDH z druhej Dzurindovej vlády v roku 2006, Mikloš hovorí, že kresťanskí demokrati na Dzurindu žiarlili, že mu závideli jeho úspechy. Preto odišli na vatikánskych zmluvách. No ono to bolo trochu inak. Dzurinda sa verejne proti vatikánskej zmluve začal stavať až vtedy, keď vycítil, že po rozpade Ruskovej strany ANO môže na tejto téme prevziať jej liberálnych voličov.

Inzercia

Keď tiež príde reč napríklad na podozrenie s kupovaním poslancov, Ivan Mikloš hovorí, že odídenci z HZDS podporovali reformný program druhej Dzurindovej vlády proste preto, že sa s nimi hovorilo. Pri tejto téme som mal ako čitateľ chuť šmariť knihu o stenu.

Názov „Už dávno nevidím svet čierno-bielo“ je narážkou, aby voliči vnímali, či vláda robí aj niečo, aby krajinu posunula dopredu, alebo sa len utápa v kauzách. Mikloš, samozrejme, môže poukázať na to, že vlády pod vedením SDKÚ priviedli Slovensko do Európskej únie a zreformovali ekonomiku.

No rovnakú logiku používajú napríklad aj voliči Smeru, keď sú konfrontovaní s kauzami vlád Roberta Fica. Povedia, že kauzy boli, sú aj budú za každej vlády, no Smer im aspoň dal vianočné dôchodky a vlaky zadarmo. Je to teda veľmi zradná logika.

Aj keď na obranu SDKÚ sa dá povedať, že tie reformy, ktoré presadila druhá Dzurindova vláda, mali tendenciu z dlhodobého hľadiska obmedzovať priestor aj pre korupciu, lebo vytlačili politiku z mnohých oblastí ekonomiky. Navyše, SDKÚ za svoje kauzy zaplatila politickú cenu v podobe odchodu na politický cintorín. A mimo politiky sú dodnes aj Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš.

Nedá sa tiež povedať, že by bývalý minister financií ani nič neľutoval. Spätne napríklad priznáva, že vláda, ktorej bol súčasťou, mohla empatickejšie pristupovať k ľuďom, ktorí znášali transformáciu s ťažkosťami a pokladajú sa za porazených ponovembrového vývoja.

Niektorí ľudia Miklošovi vyčítajú, že sprofanoval slovíčko „reforma“. A skutočne, čisto rétoricky používa exminister toto slovo tak často, až to znie akoby reformy boli niečo samoúčelné. Mnohí ľudia sú navyše unavení po desaťročiach postkomunistickej transformácie a želajú si predovšetkým stabilitu a predvídateľnosť sveta, v ktorom žijú. Sami si chcú užiť trochu toho dobrého života.

No ako pripomína dlhoročný šéfredaktor ekonomického týždenníka Trend Oliver Brunovský na zadnej strane obálky, tá reformná rétorika proste len hovorí o nevyhnutnosti sústavne zlepšovať fungovanie štátu.

Trochu pozorujem aj politický diškurz v Nemecku, o čom sme zverejnili posledné videá na kanáli Postoj TV. Tam možno politici neskloňujú toľkokrát slovo „reforma“. No často prízvukujú verejnosti, že krajina nesmie zaspať na vavrínoch svojho súčasného úspechu a musí s predstihom uvažovať, čo ju bude živiť o päť až desať rokov, ako si zachovať svoje komparatívne výhody a ako rozvinúť nové. Cieľom je, aby krajina zostala medzinárodne konkurencieschopná. Lebo ani svet okolo nás nespí. Krajiny, ktoré sme dlho mali zaškatuľkované ako zaostávajúce za nami, sa dynamicky rozvíjajú a začínajú nám dýchať na krk. Z dlhodobého hľadiska robí veľký rozdiel, či z konjunktúry vyžmýkate pár rokov po sebe rast na úrovniach dvoch-troch percent alebo z konjunktúry vyžmýkate štyri-päť percent. Ekonomika, ktorá rastie dynamickejšie, ponúka zároveň viac príležitostí pre ambicióznych činorodých ľudí a je prostredím, v ktorom sa aj na osobnej úrovni vyskytuje viac možností pre pracovnú sebarealizáciu...

Zo všetkých týchto dôvodov je dobré, že Tomáš Gális nám pripomína ten reformný elán z prvej dekády 21. storočia aspoň prostredníctvom tejto knihy rozhovorov s Ivanom Miklošom.

Pri čítaní tejto reflexie posledných troch-štyroch desaťročí moderných slovenských dejín si čitateľ veľakrát povie: „chvála Bohu“, že to na tej alebo onej križovatke nedopadlo horšie. Typickým príkladom bola prvá vláda Mikuláša Dzurindu, ktorá nastúpila po porážke Vladimíra Mečiara v roku 1998 a v ktorej pôsobilo dohromady fakticky až jedenásť strán. Viackrát viselo jej pokračovanie na vlásku. Aj z pohľadu sporov v súčasnej koalícii, ktorá je omnoho kompaktnejšia, sa javí ako zázrak, že sa jeho prvú vládu podarilo Mikulášovi Dzurindovi udržať štyri roky a namiesto návratu Mečiara dostala pravica dokonca ešte jednu šancu na spravovanie štátu v rokoch 2002 až 2006.

Slováci mali šťastie, aké napríklad Ukrajinci nemali. Ivan Mikloš náš vývoj v knihe často dáva do kontrastu s dianím na Ukrajine, ktoré pozná vďaka tomu, že tam pôsobil v posledných rokoch ako poradca pri transformácii.

No aj keď Slovensko malo často šťastie, pri čítaní tejto knihy sa čitateľ neubráni ani pocitom množstva premrhaných šancí. Veľakrát sme skončili v slepých uličkách, spojených najmä s menami ako Vladimír Mečiar, Robert Fico a Peter Pellegrini. Bez týchto slepých uličiek mohlo byť Slovensko omnoho ďalej. Možno to je vec, ktorú som si z jej čítania odniesol ja: Slovensko dosiahlo veľa, ale má na viac.

Milí priatelia, ďakujem, že ste si nás dnes zapli. Ak nás sledujete cez YouTube, lajknite toto video a staňte sa odberateľmi kanála Postoj TV. A dovidenia zase nabudúce pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.