Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Kultúra
13. september 2021

Liturgický priestor v Prešove

Spája v sebe minimalizmus a hlbokú úctu k tradícii

Architekt Peter Marcinko opisuje vznik presbytéria, na ktoré sa budú počas božskej liturgie v Prešove upierať oči celého sveta.

Spája v sebe minimalizmus a hlbokú úctu k tradícii
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Architekt Peter Marcinko opisuje vznik presbytéria, na ktoré sa budú počas božskej liturgie v Prešove upierať oči celého sveta.

V Prešove bude v utorok 14. septembra pápež František sláviť Božskú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho. Tejto udalosti predchádzala aj architektonická príprava liturgického priestoru. Priestranstvu pred Mestskou športovou halou bude dominovať tridsať metrov široká a trinásť metrov vysoká konštrukcia.

Tá je dielom architekta Petra Marcinka a jeho kolegyne architektky Moniky Andraškovej. Keďže gréckokatolícka božská liturgia je plná symbolov, pristúpili v tomto duchu aj ku koncipovaniu celého priestoru. Tróniť mu bude trojramenný kríž symbolicky podopieraný rukami v geste obdarovávania.

Kríž, vyzdvihnutý nad celé liturgické zhromaždenie, je znakom Božej lásky presahujúcej naše každodenné trápenia a bolesti. Veriaci sa tak pri príchode ocitnú takpovediac v objatí otvoreného priestoru, ktorý predstavuje prijímajúcu Božiu náruč.

Celkovú výzdobu liturgického priestoru doplní na pravej strane pódia kópia ikony Klokočovskej Presvätej Bohorodičky. Tá bola súčasťou púte gréckokatolíkov do Ríma, kde si ju počas slávenia svätej omše v Bazilike sv. Petra uctil aj pápež František.

Ikonostas bude v tomto prípade reprezentovaný dvomi fotokópiami ikon, ktoré pochádzajú z dreveného chrámu v Kožanoch. Návštevníci tak budú mať možnosť nad pódiom uvidieť zobrazenia Krista Učiteľa a Presvätej Bohorodičky s malým Ježišom v náručí.

Architekt Peter Marcinko hovorí, že sa v rámci svojej architektonickej praxe s mimoriadnou obľubou venuje práve sakrálnym stavbám. Sám je autorom viacerých novostavieb aj rekonštrukcií a interiérov so sakrálnou tematikou. Napriek tomu, že je rímskokatolík, vybudoval si veľmi dobrý vzťah ku gréckokatolíckom. Je vďačný, že dostal dôveru podieľať sa na viacerých zaujímavých architektonických zadaniach.

Jeho základným východiskovým motívom je snaha o prepojenie histórie so súčasnosťou. „Mám veľmi rád historickú kontinuitu,“ objasňuje pre Svet kresťanstva svoju víziu Peter Marcinko. „Čo je krajšie, ako keď v tom istom chráme mala svadbu stará mama, mama aj vnučka?“ pýta sa.

Pripravovať liturgický priestor pre pápeža Františka bola podľa jeho slov pre všetkých zúčastnených veľká pocta. A to aj napriek tomu, že sa Peter Marcinko ako architekt zúčastnil už na príprave liturgického priestoru pre Jána Pavla II., ktorý Prešov navštívil v roku 1995.

„Z hľadiska miesta sme sa dostali do rovnakej situácie ako pri predošlej pápežskej návšteve. Odvtedy sa však zmenili urbanistické podmienky,“ vysvetľuje. Okolie Mestskej športovej haly v Prešove je dnes viac zastavané a plocha je tak výrazne menšia. V prvom rade teda museli vyriešiť logistiku samotného umiestnenia pódia.

Zohľadniť museli napríklad aj orientáciu slnka tak, aby počas liturgie neoslepovalo Svätého Otca a zároveň nebránilo televíznym kamerám v prenose. Taktiež aj polohy tribún, miest pre novinárov či umiestnenie zboru. „Na začiatku sme museli vyriešiť najmä tieto funkčné a logistické záležitosti.“ To všetko v spolupráci s agentúrou PS:SUNRISE, ktorá zabezpečuje realizáciu a organizáciu podujatia ako celku.

Architekti museli vyriešiť aj členenie sektorov či zapracovať požiadavky súvisiace s možným šírením korony. „Finálny dizajn bola pre nás potom už len čerešnička na torte,“ hovorí s úsmevom Marcinko. Tím architektov pritom vychádzal z filozofie, že síce ide o objekt určený na jednorazové použitie, ale s výtvarnou a remeselnou kvalitou zodpovedajúcou významu návštevy.

„Prvým zámerom bolo použiť drevenú lepenú konštrukciu, keďže gréckokatolíci sú známi práve svojimi krásnymi drevenými chrámami,“ hovorí. Tento zámer sa však ukázal ako časovo nerealizovateľný. Druhou možnosťou bola montovaná konštrukcia. „To sme prijali ako rozumné riešenie s tým, že sme jej dali trochu iný tvar a celkový vzhľad.“

Inzercia

Čo sa týka celkového konceptu, Peter Marcinko spomína, že skíc a úvah bolo veľmi veľa. „Chceli sme, aby bolo na prvý pohľad zrejmé, že ide o objekt gréckokatolíckej cirkvi.“ Sviatok Povýšenia svätého kríža, ktorý pripadá na deň návštevy, bol pre nich tiež významným zdrojom inšpirácie. Napríklad červená farba je symbolom obety, ale aj symbolom mučeníckej smrti mnohých gréckokatolíckych kňazov a veriacich a bude reprezentovaná farbou použitých kobercov. 

„Kríž je veľmi jednoznačný symbol kresťanstva a trojramenný kríž zas odkazuje na cirkvi východného obradu. Vernosť pápežovi či odkaz na tradíciu písaných ikon bolo niečo, čo sme do priestoru taktiež museli zakomponovať,“ približuje architekt Marcinko. Až minimalistická jednoduchosť stvárnenia priestoru pódia umožňuje ešte viac vyniknúť jednotlivým artefaktom.

„Používame miestne motívy a chceme tým vyslať do sveta správu o tom, akí ľudia žijú v tomto kúte Slovenska, čo sú ich hodnoty, tradície a schopnosti.“ Architekt Marcinko hovorí, že pri tvorbe premýšľal aj nad vhodnou prezentáciou miestnej komunity a jej kultúry.

Na otázku týkajúcu sa jeho vzťahu ku gréckokatolíkom hovorí, že je mu sympatické, že ich kňazi majú manželky a rodiny. „Ich životy sa veľmi podobajú životu bežných civilných občanov a laikov, a to považujem za veľmi dobré,“ hovorí Marcinko. 

Podľa jeho pozorovania žijú tieto kňazské rodiny v komunite plnej priateľských vzťahov s okolím aj vlastnými farníkmi. „Nekladú pritom až taký dôraz na hierarchiu a zachovanie odstupu, a tým napĺňajú túžbu pápeža Františka, ktorý sám kritizuje prehnaný klerikalizmus,“ približuje architekt.

Zmysel pre ekumenizmus a medzináboženský dialóg, ktorý je blízky pápežovej spiritualite, inšpirujú aj Petra Marcinka v jeho živote a tvorbe. „Cirkev sa celé stáročia vyvíja. Má za sebou horšie aj lepšie časy. Jej sila je v tom, že sa dokáže z chýb poučiť a napriek tomu stále napredovať. To je sila kresťanstva v našich podmienkach.“

Podľa názoru Marcinka je dnes naša spoločnosť extrémne rozdelená a spôsob komunikácie medzi jednotlivými názorovými skupinami často zachádza do extrémov. „Veľmi si vážim Jána Pavla II., ktorý sa počas svojej návštevy v Prešove zastavil aj pri objekte evanjelického kolégia, kde sa ospravedlnil a modlil za obete ,Prešovských jatiek'. 

V podobnom duchu pokoja, odpustenia a vzájomného zblíženia sa nesie aj pontifikát pápeža Františka. Na Slovensku dnes máme zastúpených pravoslávnych veriacich, rímskokatolíkov aj gréckokatolíkov, protestantské cirkvi, neveriacich aj židovskú komunitu. „To, že si všetci spoločne v pokoji nažívame, je príkladné a mali by sme toto posolstvo vyslať do sveta,“ myslí si Marcinko.

Podľa jeho slov sa môžeme v niektorých názoroch ako spoločnosť líšiť, ale potrebujeme viesť vzájomný dialóg. „Musíme ubrať na konfrontačných postojoch a brať ohľad aj na druhých. Cestou nie je sebectvo ani individualizmus,“ hovorí architekt. „Isté veci máme zakódované v našej slovanskej povahe, výchove a tradíciách a potrebujeme to k šťastnému životu. Všetko nové spravidla stojí na základoch minulého,“ konštatuje architekt. 

Východ Slovenska je podľa neho miestom, kde sa špecifickým spôsobom stretáva východ so západom. „Premiešavajú sa tu spoločne isté životné filozofie. Od konzumného tlaku zvonka až po vlastnú historickú pamäť a tradície. Je to vhodná príležitosť, aby sme na náš originálny spôsob života nezabudli.“ Slovensko podľa Petra Marcinka potrebuje morálne povzbudenie, lebo národy hynú nie na chudobu, ale na stratu hodnôt.

Na záver s ľútosťou dodáva, že je veľká škoda, že k nám pápež prichádza práve v čase pandémie. Čo sa týka účasti, myslí si, že mnohé podmienky registrácie sú najmä pre staršiu generáciu zložité až neprekonateľné. Doba je zložitá, ale napriek tomu má dojem, že mnohí prepadajú strachu a obavám viac, ako je to potrebné.  

„Nejde o to bezhlavo sa vystaviť nákaze. Nie je však možné žiť v neustálom strachu a úzkosti. Evanjelium je predsa posolstvo nádeje.“ Práve kríž vyzdvihnutý nad liturgickým priestorom v Prešove podľa Marcinka neodkazuje len na utrpenie, ale je aj stálym symbolom nádeje na vzkriesenie.

Fotografie a vizualizácie: archív Petra Marcinka

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva