Aj z najvrchnejších poschodí zaznieva, že naše školstvo je časovaná bomba. Kde leží kľúčový problém?

Problémy školy by som rozdelil na všeobecné a naše vlastné, špecifické. Škola ako inštitúcia má problémy v mnohých krajinách západnej Európy. Svet sa rýchlo mení, ale školské systémy nie. Keby ste vošli do nemocnice alebo fabriky za Márie Terézie, všetko by tam bolo iné ako dnes. Keby ste vošli do vtedajšej školy, rozdiel oproti dnešku by bol omnoho menší. Je to dané aj tým, že učiteľov je veľmi veľa, u nás asi 80-tisíc a dosiahnuť zmenu u takej veľkej skupiny ľudí je ťažké aj v súkromnej korporácii, nie ešte v štátnom školskom systéme. Problém je aj v istej bezradnosti politikov. Neexistuje totiž jasná predstava a zhoda na tom, aký model školy by mal nahradiť ten súčasný zlyhávajúci. A sú tu ešte ďalšie faktory. Napríklad ten, že väčšina inštitúcií založených na formálnej autorite má dnes problémy.

Prečo povolanie učiteľa stratilo spoločenskú prestíž?

Tých príčin je viac. Kedysi bolo učiteľov málo, dnes ich je veľa. Kedysi učitelia svojím vzdelaním prevyšovali ostatných ľudí v okolí. Dnes je bežné, že rodičia majú rovnaké alebo lepšie vzdelanie ako učitelia ich detí. Kedysi učitelia ponúkali niečo vzácne – vzdelanie, ktoré bolo možné získať iba v škole. Dnes sa mnohé z toho, čo sa učí v škole, môžete jednoducho naučiť aj mimo školy. Kedysi získanie vzdelania s istotou zmenilo váš život. Keď ste napríklad za prvej republiky získali maturitu, mali ste istotu úspešnej kariéry, takže to, čo učitelia poskytovali žiakom, malo veľkú hodnotu. To už dnes takto priamočiaro neplatí, dnes už aj s maturitou môžete byť nezamestnaný. Toto všetko nezavinili naši ministri a ani naši učitelia, to je proste historický vývoj. Chybou je, že my na Slovensku k týmto „objektívnym“ príčinám ešte zbytočne pridávame ďalšie. Napríklad že učiteľov zle platíme a celkovo do vzdelávania málo investujeme.

Ako fungujú motivácie

Ak nemáme predstavu, ako má školstvo vyzerať, prečo by malo byť viac peňazí riešením?

Školám chýbajú peniaze na knihy, časopisy, pomôcky, testy, prístroje, konzultačné služby, vzdelávanie učiteľov, výlety so žiakmi. Keby sme skokovo naliali do školstva veľa peňazí, tak tie, ktoré by boli určené na vzdelávanie, pomôcky a podobné veci by začali prinášať efekt okamžite.

Ale najviac sa volá po vyšších platoch.

S platmi je to iné. Keby sme zajtra zvýšili mzdy učiteľov na dvojnásobok, nezačali by ihneď lepšie učiť. Ale z toho vôbec nevyplýva, že by sme to nemali urobiť. To je akoby ste sa pýtali, či bude zaočkované dieťa od zajtra zdravšie. Ani očkovanie neprináša efekt hneď na druhý deň a napriek tomu je životne dôležité. Jedna z teórií motivácie rozlišuje dva druhy motivačných faktorov. Prvú skupinu tvoria tie motivátory, vďaka ktorým skutočne robíte svoju prácu lepšie. Napríklad úspech, uznanie, záujem o prácu, zodpovednosť, možnosť kariérneho postupu. Druhú skupinu tvoria tzv. hygienické faktory, ktorých prítomnosť kvalitu práce nezvyšuje, ale ktorých absencia či nedostatočné naplnenie ju významne zhoršuje. Ukázalo sa, že peniaze, ale napríklad aj miera autonómie, sú takýmito hygienickými faktormi. Od istej hranice vyššie už neplatí, že ľudia za viac peňazí odvádzajú lepšiu prácu. Avšak pod istou hranicou ide motivácia a kvalita práce prudko nadol.

Poznám učiteľov, ktorí tridsať rokov učia tak isto, prídu do triedy, nadiktujú poznámky zo zažltnutého papiera. Budú z nich lepší učitelia, keď sa im zvýši plat?

Tá úvaha je nesprávna. Ten učiteľ môže celé roky nekvalitne učiť aj preto, že sa na jeho miesto netlačí nikto lepší. A za ten plat sa ešte dlho nebude, pretože ktorý šikovný, ambiciózny človek by dnes išiel do školstva za 590 eur brutto nástupného platu? Mnohí dobrí učitelia sú v tejto chvíli rozhodnutí, že už toho majú dosť a že v júni skončia. Ak sa im výrazne zvýši plat, rozmyslia si to. Ďalšia skupina dobrých učiteľov musí mať poobede druhé zamestnanie, aby ich rodiny mohli ako-tak žiť. Keby sa im zvýšil plat, nemuseli by zo školy ísť do druhej práce a o to viac by sa mohli venovať príprave na vyučovanie.


 

Ale tých, ktorí sa nezmenia, ani keď sa im pridá plat, bude veľa.

Iste, je aj skupina učiteľov, ktorí neučia dobre a ani po zvýšení platov by neučili lepšie. Prvý či druhý rok by sa možno nestalo nič, ale som si istý, že postupne by sa začali mladí šikovní ľudia zaujímať aj o prácu v školstve a postupne by začali tých horších učiteľov nahrádzať.

Boli by riaditelia takí „progresívni“ a začali by nahrádzať „staré štruktúry“ mladšími?

Riaditeľmi sa väčšinou stávajú učitelia z danej školy. Učili dvadsať rokov geografiu a telocvik a o riadení organizácie a kolektívu ľudí nevedia takmer nič. Nemajú manažérske vzdelanie a škola nemá peniaze poslať ich na kvalitný manažérsky kurz alebo im zaplatiť konzultácie s nejakým mentorom. Často je to len taká improvizácia. Boli tu návrhy, aby sa umožnilo, aby riaditeľmi škôl mohli byť aj manažéri, nielen pedagógovia. Ako by však škola získala dobrého manažéra za 800 eur brutto?

Veľa sa hovorí o platoch učiteľov, ale málo o tom, koľkí z nich učia naozaj kvalitne.

Problém je v tom, že momentálne sú učitelia prakticky nekritizovateľní. Keď niekto robí takú ťažkú a zodpovednú prácu za 700 hrubého, tak snáď ani nemáte morálne právo mu niečo vyčítať. Ak chceme od učiteľov žiadať viac, musíme im dávať viac. A to nielen peňazí, ale aj slobody, právomocí, dôvery, podpory, pozornosti a uznania.

Problém s platmi je rozdielne vypuklý v rôznych regiónoch Slovenska. Kým vo Veľkom Krtíši môže byť 700 eur v hrubom slušný plat, učiteľovi so 700-eurovým platom v Bratislave nedajú asi ani hypotéku na byt.

Veľmi by som privítal, keby napríklad Štatistický úrad vniesol svetlo do tejto otázky. Nedávno som v jednej diskusii povedal, že kým budú tabuľkové platy rovnaké po celom Slovensku, najhoršie školstvo vždy bude mať Bratislava. Písali mi potom nahnevaní ľudia, že to vôbec nie je pravda, že v Bratislave je okrem bývania všetko rovnako drahé či dokonca lacnejšie ako v regiónoch. Myslím, že keby to aj hneď bola pravda, tak už len tých 150 eur navyše za bývanie je pre učiteľov veľký problém. Na druhej strane, rozumiem štátu, že je v tomto smere opatrný, keby mal byť plat učiteľa naviazaný napríklad na priemernú mzdu v kraji či regióne, asi by to začali žiadať aj štátni úradníci a ďalšie profesie.

Stredné školy ponúkajú omnoho viac voľných miest než je deviatakov. Prečo sa s tým nič nerobí?

Pretože sa nenájdu politici, ktorí by chceli zatvárať školy a prepúšťať učiteľov. Za ostatných 25 rokov nám medziročne klesal počet detí o jedno-dve percentá. Štát mal na takýto dlhodobý demografický vývoj priebežne reagovať a každý rok zredukovať počet škôl a prepustiť nejakých učiteľov. Štát však išiel inou cestou: neznižoval výraznejšie počet škôl ani učiteľov, ale znižovala sa naplnenosť tried. V roku 1989 sme mali v triedach priemerne 26 žiakov, dnes je priemer menej ako 18.

Čo však neprinieslo lepšie výsledky.

Zdá sa, že výsledky nie sú lepšie. Peniaze ušetrené znižovaním stavov sa mali použiť na zvýšenie platov učiteľov, nie na zmenšenie tried. Je dobré mať menej žiakov v triedach, ale v našej situácii obmedzených zdrojov a zle platených učiteľov to bolo chybné rozhodnutie. Dobre platený učiteľ s 26 žiakmi v triede by bol mal lepšie výsledky ako zle platený učiteľ s 18 žiakmi. Okrem toho máme tiež veľmi veľa málotriednych škôl, ktoré navštevuje zopár detí. Nie sme taký bohatý štát, aby sme mohli mať 800 takýchto malých škôl. A pritom mnohé z nich sú neďaleko inej, väčšej školy. Keby sme zrušili málotriedky a každého ich žiaka vozili vlastným taxíkom do najbližšej väčšej školy, bolo by to lacnejšie. Je to len vec kultúry, mentálneho nastavenia. V Amerike sa väčšina detí vozí do školy žltým školským autobusom a nikto v tom nevidí problém.

Asi by s tým však mali problém starostovia, ktorí by prišli o tie školy.

Nepáčilo by sa im to, ibaže si treba uvedomiť, že na tento systém doplácajú ostatné školy. Máme tu systém normatívneho financovania, podľa ktorého má štát prispievať na vzdelávanie každého dieťaťa rovnakou sumou. Ale keďže z týchto peňazí by málotriedky nevyžili, dá sa im hoci aj trojnásobok. Takto sa zo spoločného rozpočtu míňa neúmerne veľa prostriedkov na školy, do ktorých chodí iba mizivé percento detí. Štát by mal povedať: my dávame normatív. Ak chcete mať v malej obci s málo deťmi vlastnú školu, musíte si dodatočné náklady nad normatív pokryť z vlastných zdrojov – od rodičov, sponzorov, miestnych firiem a podobne. Vtedy by to, myslím, nikto nevnímal ako problém.
 

Priveľa žien

V marci 2016 sú parlamentné voľby. Myslíte, že na Slovensku existuje človek, ktorý by bol schopný riešiť problémy nášho školstva a ktorý by ma šancu dostať sa k moci?

Nechcem vyznieť príliš skepticky či dokonca cynicky, ale politici vo svete aj u nás sa správajú prísne pragmaticky. Ak by sa naše školstvo malo skutočne zlepšiť, museli by sa urobiť aj viaceré nepríjemné veci, napríklad zvýšenie rozpočtu školstva, čiže zníženie rozpočtu iných rezortov, prehodnotenie siete škôl, zníženie počtu učiteľov, možno dočasné zvýšenie počtov žiakov v triedach a pod. A do toho sa jednoducho politikom nechce, kým nemusia. A tí naši zatiaľ majú pocit, že nemusia. Rôzne štatistiky, ktoré ukazujú, že to je s naším školstvom dosť zlé, nie sú dostatočným dôvodom. Aj preto sme s kolegami pred pár týždňami odštartovali občiansku kampaň A DOSŤ!, ktorej cieľom je informovať verejnosť, že situácia v školstve je naozaj vážna a presvedčiť politikov naprieč stranami, aby sa ňou začali konečne zaoberať, aby sa zaviazali zlepšiť financovanie školstva a jasne zadefinovali jeho budúce smerovanie.

Do nedávnej protestnej akcie učiteľov sa zapojilo iba asi desať percent škôl. Keby ste boli minister, počúvali by ste požiadavky učiteľov, keby zdvihlo hlas len desať percent?

Na základných školách tvoria 85 % učiteľského zboru ženy, čo u nás väčšinou nie sú živiteľky rodín. Hoci sú zle platené, mnohé sa spoliehajú, že muž rodinu uživí. Keby v školstve pracovalo 85 % mužov, videli by ste ten cirkus. Aj nízkymi platmi sme spôsobili, že v školách sú prevažne ženy, ale to zasa spätne spôsobuje, že učitelia nedokážu byť takí revoluční ako povedzme lekári či autodopravcovia. Ale sú tu ešte aj iné dôvody. Riaditeľ školy je akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi: na jednej strane jeho učitelia, na druhej zriaďovateľ. A žiaľ, mnohí riaditelia škôl sú akousi predĺženou rukou zriaďovateľa, lebo sa boja o svoju riaditeľskú funkciu.

Pri protestoch a štrajkoch zaznieva aj požiadavka na zlepšenie sociálneho statusu učiteľa. Môže ho však niekto zmeniť zhora? Nevyplýva skôr zo správania samotných učiteľov?

Učitelia to často uvádzajú medzi svojimi požiadavkami, ale obávam sa, že v tomto sa nejakej pomoci zhora nedočkajú. Štát, vláda ani minister nemôžu zákonom zvýšiť status učiteľa. Faktom ale je, že v našej materialisticky orientovanej spoločnosti často posudzujeme ľudí podľa ich príjmov, takže zvýšenie platov učiteľov by tomu statusu do istej miery pomohlo. Myslím si však, že svoj status majú v rukách najmä samotní učitelia. Tým, ako sa správajú, ako verejne vystupujú či nevystupujú, ako komunikujú s rodičmi a podobne. Možno by mali uvažovať aj o tom, aký vplyv má na ich status to, že sa nedokážu viac zmobilizovať vo svojom boji za lepšie podmienky.

Myslíte, že by mali byť priebojnejší napriek potenciálnym problémom s riaditeľmi?

Pred pár dňami som zachytil správu, že v Žilinskom kraji dalo výpoveď 200 sestier. Neviem, či majú všetky v zálohe lepšiu prácu, skôr si myslím, že nie. Nájdete 200 učiteľov, ktorí by dali na znak protestu naraz výpoveď? Keby dalo 40 000 učiteľov naraz výpoveď, minister školstva by možno lietal medzi ministerstvom financií a vládou na helikoptére, aby zohnal dodatočné peniaze. A učitelia by možno získali v očiach verejnosti rešpekt. Rozhodne však nechcem, aby to vyznelo tak, že keď sa učitelia nedokážu zmobilizovať, nezaslúžia si vyššie platy. Realitou ale je, že politikom bez tlaku nedochádza, aké je pre našu krajinu kvalitné vzdelávanie dôležité. Veľkým problémom je, že ani rodičia to celkom tak nevnímajú. Pre mnohých je škola úschovňa, do ktorej o ôsmej odložia deti, aby mohli ísť do práce a je im pomerne jedno, čo sa v tej škole s ich deťmi deje.

Mám však pocit, že vzťah rodičov voči škole sa začína meniť. Kým v minulosti dali väčšinou dieťa do najbližšej školy, dnes už mnohí školu starostlivo vyberajú.

To je pravda, ale týka sa to najmä väčších miest. V mnohých oblastiach rodičia na výber nemajú, pretože tam nie je viacej škôl. Navyše, rodičia často uvažujú prakticky. Keď majú jednu školu pod oknami a druhú na opačnom konci mesta či obce, uprednostnia z praktických dôvodov tú bližšiu.


 

Keď sa v našom školstve objaví nejaká snaha robiť veci inovatívne, musí sa boriť so štátom, jeho predpismi a normami, ktoré nakoniec väčšinu iniciatív udusia. Prečo je to tak?

Obávam sa, že to je do istej miery aj kulturálna záležitosť. Raz darmo, sme pohrobkovia Rakúsko-Uhorskej absolutistickej, byrokratickej a silno konzervatívnej ríše. Podobné je to aj v Česku či Rakúsku.

V Nemecku je napríklad veľa waldorfských škôl a škôlok, v Česku sa tiež viac rozvíja Montessori pedagogika.

To je pravda, ale v Nemecku zasa máte zákonom zakázané domáce vzdelávanie. Ale je pravda, že my máme jeden z najdirektívnejšie riadených školských systémov v Európe. Direktívne riadenie by samo osebe nemuselo byť až také zlé, keby „hore“ sedeli osvietení ľudia s dostatočnými kompetenciami, ktorí by tam boli jedno alebo dve celé volebné obdobia. My však máme od revolúcie 17. ministra – priemerné obdobie ministra školstva vo funkcii je jeden rok a päť mesiacov, z toho päť mesiacov sa rozhliada a oboznamuje s agendou a za ten rok niečo rozvŕta a nedokončí. Optimálne nie je ani to, že všetci doterajší ministri prišli z akademického či vedeckého prostredia a v zásade nerozumeli problematike základných a stredných škôl, ktorá je celkom iná ako svet vysokých škôl, vedy a výskumu. Osobne si myslím, že by sa rezort školstva mal rozdeliť na dve oblasti – na jednej strane materské, základné a stredné školy a na druhej univerzity, výskum, veda. Urobili to tak v Slovinsku aj v Poľsku.

Dostali sme sa do blbej nálady, učitelia aj verejnosť sú pasívni, zmena v nedohľadne. Máme nejakú nádej, že sa to začne meniť?

To bude veľmi závisieť od výsledku marcových volieb. Možno som prílišným optimistom, ale vo viacerých politických stranách vidím výrazný posun v pohľade na problematiku školstva.

V čom?

Tentokrát mám pocit, že viaceré strany skutočne pochopili vážnosť situácie a že úprimne kladú školstvo a vzdelávanie na predné miesta svojich volebných programov. Otázkou je, či dostanú vo voľbách šancu potvrdiť, že to myslia vážne.

Šťastie v škole

Je vôbec nádej, že sa na Slovensku dosiahne zhoda o tom, kam by malo naše školstvo smerovať?

Viacerí moji kolegovia, ktorí sa dlho pohybujú v školstve, si myslia, že by bolo veľmi potrebné takú zhodu naprieč politickým spektrom dosiahnuť a vypracovať nejaký dlhodobý program rozvoja slovenského školstva. Ja som v tomto smere dosť skeptický. Viem si predstaviť, že by sa dnes politici zhodli na tom, že treba dávať na vzdelávanie viac peňazí. Obávam sa však, že v momente ako by sa išlo do väčších detailov, začali by sa názory výrazne rozchádzať.

Ale asi sa zhodneme na tom, že škola by mala pripraviť deti na zamestnanie.

Nie, prečo? Ja nie som zamestnaný väčšinu svojho života. Správna formulácia znie: škola by mala každé dieťa pripraviť na to, aby sa o seba dokázalo v živote dobre postarať. A optimálne nielen o seba, ale ešte aj o niekoľkých ďalších ľudí. Zamestnať sa v nejakej existujúcej firme je iba jednou z možností, aj keď pripúšťam, že väčšinovou. Ale dobrá škola by nemala zo žiakov automaticky vychovávať zamestnancov. Škola má u žiakov podporovať aj samostatnosť, podnikavosť, tvorivosť, zodpovednosť za svoj osud či iniciatívnosť. Maturant alebo absolvent vysokej školy by si mal buď nájsť prácu v existujúcej firme, alebo založiť novú, aká tu ešte nie je. A na obe možnosti by mal byť školou pripravovaný. V kapitalizme predsa nemôžu byť všetci zamestnancami. Kto ich bude zamestnávať?

V Rakúsku je veľa malých živnostníkov, v USA má každý snahu o vlastný biznis. Vedú ich v škole inak?

Paradoxne, mnohí z tých najúspešnejších škole veľmi neublížili. Steve Jobs nedokončil vysokú školu, Bill Gates nedokončil vysokú školu. To isté Richard Brenson, Henry Ford, Thomas Edison. U nás si však nemôže šikovný gymnazista povedať, že kašle na výšku a ide budovať firmu, lebo sa mu môže stať, že nedostane živnostenský list.

Výsledky štúdie PISA 2012 ukázali, že slovenské deti nedosahujú dobré výsledky v čítaní s porozumením či prírodných vedách, ale čo je ešte alarmujúcejšie, že sú v škole nešťastné. S čím to súvisí?

Súvisí to s dvoma vecami: s tým, čo sa naše deti učia, a s tým, akými metódami sa to učia. Veľká časť učiva je zle vybraná – veku neprimeraná, príliš teoretická či abstraktná, zbytočná a k tomu všetkému ešte zúfalo nudná. Žiaci tomu nerozumejú, nezaujíma ich to a nemajú veľa príležitostí zažiť nejaký úspech alebo pokrok. Profesor Zelina nedávno v nejakom článku uvádzal, že u nás sa piataci učia na hudobnej výchove, čo je to terasová dynamika a agogika. Potom sa čudujeme, že nie sú šťastné?

Mnohí ľudia vám na to povedia, že škola vraj nie je na to, aby v nej deti boli šťastné, že v škole sa deti majú učiť a že šťastné môžu byť v kine alebo v lunaparku. Ibaže existujú aj školské systémy, v ktorých sú deti šťastnejšie ako tie naše a ešte sa aj oveľa viac naučia. Tak aký je dôvod voliť cestu, pri ktorej sú deti nešťastné a ešte aj dosahujú podpriemerné výsledky? Čím pozitívnym je to ich nešťastie u nás vyvážené?

A ako to robia v krajinách, kde sú deti v škole šťastné a zároveň majú dobré výsledky?

Neviem, možno tak, že sa deťom venujú šťastní učitelia. A sme zasa pri tých platoch. Keď je učiteľ preťažený byrokraciou, stále niekým dirigovaný, zatrpknutý, frustrovaný, vyhorený, nebude voči žiakom prejavovať toľko láskavosti, trpezlivosti a porozumenia. A ani mu to nemôžete zazlievať. Ale je to aj o podmienkach na prácu. Naši učitelia nemajú učebnice, pomôcky, materiály, stále musia niečo kopírovať, zháňať, vyplňovať, hlásiť, vykazovať. Keby ste celý deň tajne behali s kamerou za učiteľom, pochopili by ste, že je priam nadľudský výkon byť neustále na všetkých milý. A niektorí to stále napriek všetkému dokážu!  

 

Vladimír Burjan sa narodil v roku 1960 v Bratislave. Absolvoval Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako učiteľ matematiky na Gymnáziu Grösslingová, známom ako GAMČA, po novembri 1989 bol členom prvého tímu ministerstva školstva. Dva roky bol riaditeľom odboru všeobecného vzdelávania na ministerstve školstva. Neskôr pracoval vo výskumnom ústave pedagogickom. V roku 1994 založil súkromnú firmu EXAM Testing, ktorá sa venuje problematike hodnotenia a testovania žiakov. Od septembra 2009 je aj vydavateľom a šéfredaktorom časopisu Dobrá škola.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo