Leningradská blokáda 872 dní, keď sa viera ukázala silnejšia ako strach

Kruh okolo ruskej metropoly sa uzavrel 8. septembra 1941. Mesto sa ocitlo pod sústavnou delostreleckou paľbou, masívnym bombardovaním a v zovretí hladu. „Na leningradskom fronte Nemci fakticky začali vojnu s civilným obyvateľstvom, keď naň namiesto vojska vyslali hladomor,“ odznelo v príhovore Daniila Granina, ktorý ako vojnový veterán a autor dokumentárnych kníh o blokáde v roku 2014 prijal pozvanie do Berlína pri príležitosti 70. výročia oslobodenia Leningradu.

Prvá zima nastala rýchlo. Jediná spojnica, známa ako „Cesta života“, viedla cez Ladožské jazero. Preprava po vode bola pozastavená, čakalo sa, pokým jazero zamrzne. Tím pod vedením mladého hydrografa Jevgenija Čurova v rekordnom čase pripravil trasu po ľade. Poslúžili aj bohaté poznatky mníchov Valaamského kláštora, zdokumentované v starých rukopisoch.

Prvá kolóna konských záprahov prešla nebezpečnú cestu 24. novembra. Situácia v meste bola katastrofálna. Normy na výdaj blokádneho chleba klesli na minimum. Robotníci dostávali 250 gramov, ostatní zamestnanci a deti do 12 rokov len 125 gramov na deň. Nikdy predtým ani potom mesto nezažilo také mrazy. Zamrzla kanalizácia, vodovod. V pieckach „buržujkách“ rýchlo skončili knihy, nábytok, parkety. Smrť viac nenaháňala strach, bola vykúpením. Udomácnila sa všade. Kosila v uliciach, v práci, bombových úkrytoch, doma. „Najprv zomreli moji traja bratia, potom otec. Po celý čas až do jari sme žili spolu. Z izieb bola mraznička, mínus štyridsať stupňov. Ležali tam, prikrytí plachtou. Videl som ich, keď som chodil po byte a hľadal mamu. Pochovať sme ich nemali ako. Nebolo síl, ani miesta na hrob. My – živí, sme bývali v kuchyni, len tam hriala platňa, zvyšná časť bytu bola premrazená naskrz. Všetky okná boli vybité, v izbách fúkal vietor,“ opisuje pravoslávny presbyter Boris Glebov. Po začatí obliehania dovŕšil šesť rokov a jeho príbeh je len jedným zo státisícov.

Veľká noc 1942. Veriaci stoja v zástupe pred Spaso-Preobraženským chrámom v Leningrade. Zdroj: xlibry.ru

Daniil Granin v „Knihe blokády“, kde so spoluatorom Alesom Adamovičom dokumentuje každodenný boj o holé prežitie, píše: „Ľudia nielen hladovali, nielen umierali, nielen sa borili s utrpením, oni ešte aj fungovali. Pracovali, pomáhali bojovať, zachraňovali, starali sa o iných. Veď niekto Leningradčanov zásoboval kurivom, niekto zgrupoval deti, organizoval chod nemocníc, stacionárov, niekto zabezpečoval prevádzku závodov a fabrík.“ Tým „niekým“ boli aj kňazi. Po období červeného teroru ich v Leningrade zostala hŕstka. V rámci skromných možností poskytovali materiálnu a potravinovú pomoc. Kus kartónu na vyplnenie vybitého okna, trochu dreva, kúsok sviečky, pár gramov krupice, kocku cukru. Organizovali zbierky do fondu obrany a Červeného kríža, slúžili omše, vykonávali pohrebné obrady, zúboženým obyvateľom poskytovali duchovné útočisko. Po rokoch prenasledovania boľševikmi, ktorým sa predsa len nepodarilo „zrušiť Boha“.

„Zabudnúť meno Božie“

„Takmer súbežne s októbrovým prevratom sa začalo prenasledovanie cirkvi. Bolo také kruté, že aj mnohí ateisti začali navštevovať kostoly, aby sa psychologicky odčlenili od prenasledovateľov,“ píše v memoároch akademik Dmitrij Lichačov. Filológ, historik a najväčší znalec ruskej stredovekej literatúry bol ako 22-ročný odsúdený za kontrarevolučnú činnosť. Tri roky strávil v drsných podmienkach Soloveckého tábora. Podobne ako ďalší nositelia kultúrneho kódu dorevolučného Ruska cez prizmu fascinujúcich životných skúseností dokumentuje osud celej krajiny. Vrátane prvej blokádnej zimy, ktorú prežil v „ovčom polokožuchu, čo mu zostal ešte po Solovkách“. Evakuovaný bol s rodinou v júni 1942 po Ceste života. Vzhľadom na tisíce obetí, ktoré na nej hynuli počas neľútostného ostreľovania nepriateľom, ju nazýva aj „Cestou smrti“.

V roku 1932 „Zväz bojujúcich ateistov“ prehovoril o potrebe „zabudnúť meno Boha“ v Sovietskom zväze. Hraničný dátum: 1. máj 1937. Len v prvom roku ateistickej päťročnice boli zatvorené takmer všetky kostoly, ktoré fungovali ešte tri roky po revolúcii. Karty však nanovo zamiešala vojna. Prenasledovanie veriacich neskončilo, ale ateistická propaganda narazila na mantinely. Viera v Boha sa ukázala ako ohromná sila, stmeľujúca pred vonkajším nepriateľom. Ešte jedno svedectvo kňaza Borisa Glebova z obliehaného Leningradu. „Počas vojny sa mnohí začali otvorene modliť, neskrývali sa. Pominul strach z vlády, vojna ho zotrela. Potreba viery a cirkvi bola silnejšia. Chrámy boli plné, slúžili sa vždy dve liturgie. Ráno aj podvečer. V roku 1943 Stalin povolil kostolný zvon. Ľudia plakali a prežehnávali sa, keď nad obkľúčeným mestom zvonil prvýkrát.“

V roku 1942 vláda povolila veľkonočné procesie v niektorých veľkých mestách, patriarchia dokonca mohla čiastočne obnoviť svoju vydavateľskú činnosť. Josif Stalin sporadicky odpovedal na telegramy náboženských predstaviteľov rôznych konfesií, ktorí informovali o finančných zbierkach do fondu obrany aj Červeného kríža. Jeho ďakovné telegramy boli publikované v tlači. „Prosím odovzdať pravoslávnemu duchovenstvu a veriacim Leningradskej eparchie, ktorí okrem skôr zaslaných 3 miliónov 682 tis. 143 rubľov, vyzbierali ďalších 1 mil. 769 tis. 200 rubľov na vybudovanie Tankovej kolóny „Dmitrij Donský“, môj srdečný pozdrav a vďaka Červenej armády. I. Stalin,“ vyšlo v denníku Pravda 17. mája 1943. Aj ďalšie udalosti zohrajú rolu v budovaní pozitívneho imidžu ZSSR a povedú k nastaveniu vzťahov s najväčšou náboženskou organizáciou v krajine.

Večer 4. septembra 1943 kráčajú po kremeľských chodbách tri postavy v sutanách. Rokovanie v Stalinovom kabinete trvá do druhej v noci. Prítomný je aj V. M. Molotov a G. G. Karpov. Témy sú jasné. Voľba patriarchu a jeho sídlo, otvorenie kostolov a duchovných vzdelávacích centier, vydávanie cirkevného mesačníka, priemyselná výroba pre cirkevné potreby, osud kňazov, ktorí si odpykávajú tresty v lágroch. Neobvyklé stretnutie Molotov navrhne sfotografovať. Stalin odvetí vo svojom štýle: „Už je neskoro, radšej nabudúce“. Na rokovanie o osude cirkvi boli do Kremľa pozvané nezlomné duchovné autority. Moskovský metropolita Sergij (Stragorodskij), kyjevský metropolita Nikolaj (Jaruševič) a leningradský metropolita Alexij (Simanskij), s láskou nazývaný „blokádny báťuška“. 11. októbra 1943 sovietska vláda udelí štátne vyznamenanie „Za obranu Leningradu“ dvanástim kňazom. Charizmatický Alexij, ktorý oddane stojí pri utrýznených obyvateľoch obkľúčeného mesta, neskôr zasadne na prestol po svojom predchodcovi, patriarchovi Sergijovi.

So zopätými rukami

Ruské kostoly sa začali zapĺňať hneď po napadnutí ZSSR nemeckými vojskami. Cirkev okamžite zmobilizovala svoje sily. Pomáhala organizovať domobranu a podieľala sa na príprave chrámov na očakávané útoky: budovala úkryty, zlaté kupoly nechala zatrieť a prekryť maskovacími sieťami. Kostoly zohrali dôležitú úlohu pri protivzdušnej obrane mesta, v podzemí každého funkčného kostola bol vybudovaný úkryt pre ľudí z okolitých bytov. Chrám Premenenia Pána takto poskytoval útočisko pre päťsto osôb. Počas prvej krutej zimy sa tu s malým synčekom v náručí pravidelne ukrývala aj mama Josifa Brodského, budúceho básnika a laureáta Nobelovej ceny za literatúru.

Najväčšie bombardovanie postihlo kostoly počas prvej blokádnej Veľkej noci. V pastierskom liste leningradský metropolita Alexij vyzval k duchovnému odporu voči nepriateľovi. Pripomenul, že Veľká sobota, slávená 5. apríla 1942, sa nesie v duchu grandiózneho výročia. Presne pred 700 rokmi zvíťazil Alexander Nevský nad Rádom nemeckých rytierov v bitke na Čudskom jazere. Desať pravoslávnych chrámov, v ktorých pravidelne prebiehali bohoslužby počas celej blokády, bolo preplnených nehľadiac na smrteľné nebezpečenstvo. Bombardovanie neutíchalo celú noc.

Kňazi, ktorým bolo 11. októbra 1943 udelené štátne vyznamenanie „Za obranu Leningradu“. Zdroj: livejournal.com

O zverstvách páchaných na civiloch a zámernom likvidovaní veriacich počas bohoslužieb leningradskí kňazi poskytli svedectvá na Norimberskom procese. Jedným z nich bol protojerej Nikolaj Lomakin. Prehovoril o tom, ako v každom funkčnom chráme denne prebiehali masové pohrebné obrady pre sto až dvesto obetí. Podrobne porozprával aj o osudnej Veľkonočnej sobote. „O piatej večer moskovského času začali masívne nálety. O pol hodinu na juho-západnú časť Katedrály sv. Vladimíra dopadli dve bomby. Pred dverami stál dlhý rad veriacich, ktorí si prišli splniť svoju kresťanskú povinnosť. Videl som, ako zostalo na zemi ležať asi tridsať ľudí. Bol to strašný obraz. Tí, ktorí nestihli vojsť do chrámu, bežali do najbližších zákopov. Ďalší sa v chráme tisli ku stene v očakávaní smrti. Otrasy boli natoľko silné, že dlhý čas opadávala sklenená vitráž a masívne kusy omietky.“

Veteráni nikdy nezabudnú spomenúť, ako sa po meste odvšadiaľ šíril pach smrti. Prenikal hlboko pod kožu. Niektorí prichádzali o rozum, strácali posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti. Iní hľadali útechu vo viere, utiekali sa ku svätým, prosili o Božiu milosť. „Pre mnohých skryto veriacich ľudí cirkev prestala byť nepriateľom. Pominul v nich pocit, že oddanosť voči cirkvi automaticky znamená vnútorný boj s existujúcim sovietskym systémom. Na druhej strane netreba upadnúť do mýtu, že všetci obyvatelia blokádneho Leningradu sa automaticky stali veriacimi. Je však pozoruhodné, že odpoveďou na silnú ateistickú propagandu, ktorá trvala 25 rokov a ďalej pokračovala, bolo obrátenie sa k Bohu v krutom období vojny,“ komentuje historik Ivan Petrov z Petrohradskej štátnej univerzity v prednáške venovanej náboženským konfesiám v Leningrade v období 2. svetovej vojny.

Neuhasiteľný prameň nádeje

Náboženský život nabral nové kontúry. Leningradčania sa chodili modliť k hrobu sv. Jána Kronštadtského, ktorý boľševici nechali zamurovať ešte v 20. rokoch. V roku 1940 bola zatvorená kaplnka blaženej Xénie Petrohradskej na Smolenskom cintoríne, kde boli počas blokády masovo pochovávané obete hladomoru. Ľudia sa modlili pred zamknutými dverami kostolíka. Lístky popísané prosbami o chlieb, ochranu pred bombami, o víťazstvo nad nepriateľom vsúvali do škár a vietor ich potom rozvieval po okolí. „Deti, ktoré prežili blokádu, spomínali, že od dospelých často počúvali, ako 'boli u Xeňušky' alebo že 'treba zájsť za Xeňuškou, ona všetkým pomôže'. Nemali dôvod pochybovať, že je reálnym človekom, ktorý spolu s nimi žije v obliehanom meste. Ako mohli tušiť, že ide o aristokratku z 18. storočia, ktorá po smrti muža zanechala pohodlie a zostala žiť v petrohradských uliciach ako jurodivá,“ uvádza Oľga Chodakovskaja z Historického múzea Petrohradskej eparchie. V jeho zbierkach sa nachádza množstvo dôkazov o bohatých náboženských prejavoch v obliehanom meste. Patria k nim aj texty rukou prepísaných modlitieb, ktoré si Leningradčania nachádzali v schránkach vo forme „dopisov šťastia“, či miniatúrne krížiky a ikonky, ktoré si vojaci tajne zašívali do uniforiem.

Pôsobivé sú svedectvá osobností, ktoré práve počas blokády našli cestu k Bohu. Jednou z nich je prekladateľka Ľubov Šaporina, blízka priateľka Anny Achmatovovej a Dmitrija Šostakoviča. V roku 1898 si zaviedla denník, ktorý písala až do skonania v roku 1967. V zápiskoch z 2. augusta 1943 čítame: „Šla som do Nikolského chrámu (Katedrála sv. Mikuláša, pozn. red.) poďakovať Bohu, že všetci moji blízki sú nažive. Aj za seba, že mi dáva silu stáť na nohách. V kostole je dobre. Ľudia sa úprimne modlia. Každý sa má za koho modliť. Všetci sú v smrteľnom nebezpečenstve. Ja jediná som sa strhávala pri nečakaných blízkych výbuchoch. Všetci okolo stáli pokojne, akoby nič nepočuli. Fascinuje ma nezlomnosť Leningradčanov.“

Leningrad bol oslobodený 27. januára 1944, kedy pravoslávni veriaci slávia sviatok sv. Niny. Kruté obdobie blokády sa odrazilo aj v ruskej ikonografii. Za jednu z najpôsobivejších je považovaná ikona, na ktorej sv. Nina prosí Krista, aby pomohol mestu obkolesenému plameňmi.