Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
19. jún 2021

O jednej hlúpej fráze

Správna strana dejín

Vždy, keď počujem niekoho hovoriť o „správnej strane dejín“, prejde mi mráz po chrbte.

Správna strana dejín

Americký exprezident Barack Obama rád používal frázu o „správnej strane dejín“. FOTO: TASR/AP

Tento zvrat použil prezident Obama, keď chválil rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 2015 – veľmi mylné rozhodnutie –, ktoré v ústave USA „našlo“ právo na rovnakopohlavné manželstvo.

Ak podobne ako G. W. F. Hegel a Karl Marx (nehovoriac už o masových vrahoch ako Lenin a Stalin) uvažujete v kategóriách správna alebo nesprávna strana dejín, musíte veriť v štyri predpoklady:

1. Ľudské dejiny majú dlhodobý cieľ.

2. Tento dlhodobý cieľ sa dá poznať.

3. Vy osobne viete, aký ten cieľ je.

4. Viete, ako tá či oná udalosť zapadá do pohybu smerom k tomuto dlhodobému cieľu.

Ako môžeme vedieť, že dejiny majú cieľ? Možno ho nemajú. Možno sú dejiny, ako hovorí jeden vtip, iba „jedna katastrofa za druhou“.

Vieme, že žaluď má cieľ – stať sa dubom. Nevedeli by sme to však, keby bol na svete iba jeden žaluď. Nevedeli by sme to dokonca ani vtedy, keby sme tento konkrétny žaluď veľmi, veľmi pozorne skúmali. Nie; poznáme však dlhodobé tendencie žaluďov, lebo sme boli svedkami toho, ako sa z nespočetného množstva žaluďov stali duby – alebo sa o to aspoň pokúsili.

Naopak, ľudské dejiny sú sui generis. Nie je to tak, že by sme boli svedkami tisícov rozličných ľudských dejín na tisícoch rozličných planétach. Nie, sme svedkami jedných jediných ľudských dejín. Bez ohľadu na to, ako pozorne skúmame túto jedinečnú vec, nebudeme vedieť, ako to s ňou v dlhodobom horizonte dopadne.

Samozrejme, sú určité relatívne dlhodobé trendy, ktoré sme schopní pozorovať. Je možné, že nám tieto trendy povedia, kam veci v dlhodobom horizonte smerujú?

Keby sme napríklad boli v roku 181 v Ríme, pravdepodobne by sme povedali: „Naša veľká ríša, ktorá vo svojich počiatkoch nebola ničím viac než len malým mestom v strednej Itálii, teraz vládne najvýznamnejšej časti planéty a zjavne bude napokon vládnuť všetkým národom.“ Mimochodom, bol to práve rok 181, ktorý si Edward Gibbon vybral za začiatok svojho dlhého príbehu o úpadku a zániku tejto ríše.

Alebo ak by sme pozreli na euro-americký svet v roku 1901, pokojne by sme mohli povedať: „Zdá sa jasné, že svet je stále lepší a lepší – vzdelanejší, vedeckejší, liberálnejší, demokratickejší, bohatší, zdravší a viac rešpektuje ľudské práva.

Americká občianska vojna síce bola v mnohých ohľadoch hrozná, no jasne naznačovala smer, ktorým sa uberajú dejiny – k väčšiemu uznaniu dôstojnosti každej ľudskej osoby. Dejiny sú o pokroku vo všetkých možných formách. Ľudstvo je predurčené nakoniec žiť v akejsi Utópii; a kto by pochyboval, že 20. storočie bude veľkým storočím mieru a ľudskosti?“

Inzercia

Pár rokov nato, začiatkom augusta 1914, svet vstúpil do dlhých desaťročí veľkých vojen, totalitných diktatúr, masového vraždenia atď.

Alebo ak by sme žili v polovici tridsiatych rokov a pozorovali Mussoliniho v Taliansku, Hitlera v Nemecku a Stalina v Rusku, možno by sme povedali: „Trendy sú jasné. Liberalizmus a demokracia, o ktorých sa ešte pred pár rokmi zdalo, že majú veľkú budúcnosť, sú všade na ústupe. Na vzostupe je všade totalitarizmus a kto z nás by bol taký naivný a veril by, že by sa tieto trendy dali zvrátiť? Vidíme vlnu budúcnosti. Ľudstvo je predurčené žiť v dystópii a v novom otroctve.“

Nacistické Nemecko však bolo v roku 1945 zničené a Sovietsky zväz padol v roku 1991.

Nikto nepozná dlhodobú budúcnosť ľudstva. Nikto nevie, k akému cieľu sa stáča dlhý oblúk dejín. Nevedel to Hegel, nevedel to Marx, nevedel to Spengler – nevie to dokonca ani Barack Obama. Obrovským oceánom dejín sa plavíme v deravom člne a nemáme žiadne nástroje, ktoré by nám pomohli nazrieť za obzor. Akýmkoľvek smerom sa pozeráme, nedokážeme vidieť, kde, ak vôbec, napokon dosiahneme pevninu.

Tí, čo hodnotia morálnu hodnotu X (povedzme potratu, eutanázie či rovnakopohlavného manželstva) podľa toho, ako toto X prispieva k dosiahnutiu posledného cieľa dejín, nemajú toto morálne hodnotenie na čom založiť, ak dejiny nemajú cieľ alebo ho nedokážeme spoznať. Ešte horšie je, že aj keby sme tento cieľ spoznať dokázali, dejiny sú taká siahodlhá záležitosť, že nemáme šancu vedieť, či X pomáha alebo bráni dostať sa k tomuto cieľu. Ktovie napríklad, či sa o milión rokov holokaust nebude vnímať tak, že (nejakým paradoxným spôsobom) poslúžil alebo prekážal pokroku ľudského rodu.

Kresťanstvo učí, že Adamov a Evin hriech bola „šťastná vina“, lebo bol predpokladom Kristovho vtelenia a vykúpenia. Učí tiež, že tragédia Veľkého piatka bola predpokladom víťazstva na Veľkonočnú nedeľu. Napriek tomu tvrdí, že obe tieto zlé udalosti boli naozaj hriešne, aj keď nepopiera, že vo svojich dlhodobých dôsledkoch boli naozaj prospešné.

Najväčšie zločiny 20. storočia, storočia nesmiernych zločinov, spáchali ľudia, ktorí si mysleli, že pochopili, aký je konečný cieľ dejín. A svoje zločiny ospravedlňovali týmto cieľom. Seba samých videli ako verných služobníkov veľkého (a neľudského) boha Pokroku.

My, ktorí hovoríme po anglicky, máme to šťastie, že slovo „dejiny“ (history) sa rýmuje so slovom „tajomstvo“ (mystery). Nech nám táto zvláštna zhoda náhod pripomína, že je lepšie nespoliehať sa na boha Pokroku, ale na biblického Boha. A že viac než na súd dejín sa máme spoliehať na úsudok svedomia.

David Carlin je profesor na dôchodku, ktorý vyučoval sociológiu a filozofiu na Community College v Rhode Island, a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame